Kedysi zradcovia socialistického realizmu, dnes legendy slovenskej moderny. Galéria mesta Bratislavy predstavuje aj ich doteraz nezverejnené diela. Viac než polovica pochádza zo súkromných zbierok.
BRATISLAVA. Kto sa chce pozrieť do očí svedectvu, nech príde pred bratislavský Mirbachov palác. Stojí tu totiž dielo jedného z členov galandovcov, Andreja Rudavského. Vhodne naznačuje, že celá výstava dnes legendárnych, kedysi zatracovaných galandovcov je akýmsi svedectvom. Svedectvom minulosti a modernosti zároveň.
To, čo je dnes legendou, ako hovorí názov výstavy v Galérii mesta Bratislavy, to sa totiž v 50. a 60. rokoch vnímalo ako „typický výplod úpadkového západného výtvarného umenia". Aspoň tak nazval tvorbu skupiny galandovcov predseda zboru povereníkov Rudolf Strechaj.
Odborný poradca terajšej galandovskej výstavy, filmový a výtvarný teoretik Juraj Mojžiš hovorí, že výstava je ambiciózny projekt, pripomína, že samotné jestvovanie legiend, zapríčiňuje vznik kontralegiend. „Dielo však zostáva a trvá."
O tom, že kedysi nazývaný výplod úpadkového západného výtvarného umenia je naozaj dielom, dokazujú v Mirbachovom paláci Galandovci Milan Laluha, Vladimír Kompánek, Milan Paštéka, Rudolf Krivoš, Andrej Barčík, Andrej Rudavský, Pavol Tóth, Ivan Štubňa a Anton Čutek.
Byť či nebyť iným?
Mladí umelci, absolventi Vysokej školy výtvarných umení, sa prvý raz oficiálne predstavili výstavou v roku 1957 v Žiline. Ako už ich samotný názov napovedá, Skupina Mikuláša Galandu chcela nadviazať na odkaz Galandu a tiež na Ľudovíta Fullu, Cypriána Majerníka a Miloša Alexandra Bazovského.
Nešlo im o napodobňovanie majstrov, ani o stanovenie si presného umeleckého programu skupiny, ale ako už vo svojom vyhlásení na prvej výstave priznávajú o obdiv a fascináciu hlboko ľudským umením Fullu, Galandu, Majerníka či Bazovského.
Inšpiráciu hľadali na vidieku, pričom domácu tému spájali a podávali moderným európskym jazykom. Chceli jednoducho tvoriť slobodne. A práve pre ňu, pre slobodu, sa dočkali kritiky. Dovolili si totiž na tú dobu dosť. Byť iní. Iní, ako určovalo umenie preferovaného socialistického realizmu.
Ako hovorí autor a manažér výstavy Jan Kukal, niektorých galandovcov napadli napríklad za to, že urážajú robotnícku a roľnícku triedu. Vo svojich obrazoch a sochách vraj týmto ľuďom zámerne urobili malé hlavy, čím chceli upozorniť na ich menšiu inteligenciu.
Kritizovaná bola aj uvoľnenosť a rukopis ich tvorby. Ak sa pozeráte na diela niektorých galandovcov hore nohami, ani to nezistíte, tvrdili ironicky vtedajší umeleckí kritici.
Zrada socialistického realizmu
Názov asi dva roky pripravenej výstavy (Galandovci - Legendy slovenskej moderny 1957 - 1968) v Galérii mesta Bratislavy, okrem legendárnosti predznamenáva aj obdobie spoločného pôsobenia galandovcov. Po prvej výstave v roku 1957, sa spolu predstavili ešte štyrikrát, naposledy mohli skupinovo prehovoriť v roku 1968. Po roku 1970, bola totiž väčšina galandovcov vylúčená zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov.
Za „zradu" socialistického realizmu zaplatili zákazom vystavovania, cestovania, galérie dostali tiež zákaz nákupu diel od týchto „hlásateľov buržoáznej estetiky". Tvoriť však neprestali. „Už to však nebola skupina," vraví Jan Kukal. „Hoci ani predtým nemali svoj pevný program, trávili spolu veľa času."
Viac než polovica dnes vystavených 80 obrazov, 40 sôch a 20 kresieb tak pre ich vtedajší zákaz vystavovania pochádza zo súkromných zbierok. Prehliadka je divácky o to vzácnejšia, že viaceré diela boli doteraz pred verejnosťou skryté.
Prečo je komunizmus?
Výstava nezabúda ani na to, na čo by podľa Mojžiša nemala zabúdať ani budúcnosť. Na dobrodružstvo a odkaz galandovského príbehu. Vo vitrínach to pripomína aj I. vydanie Súkromných listov Skupiny Mikuláša Galandu od Dominika Tatarku z roku 1968, ktoré síce malo ambíciu stať sa pravidelným periodikom, no mohlo vyjsť len prvé a zároveň posledné číslo.
Zoznámiť sa tu dá tiež s 27 odvážnymi otázkami Milana Laluhu. V jednej z nich sa napríklad pýta „Prečo človek myslí zle, koná zle, prečo je človek komunista a prečo je komunizmus pre človeka?"
Otázky umelca boli podobne neľahkými ako osud galandovcov po okupácii. Napriek tomu, že skupinovo už po roku 1968 nevystavovali a aj napriek tomu, že sa napríklad Anton Čutek neskôr dištancoval od skupiny, Juraj Mojžiš hovorí o silnom odkaze galandovcov.
„Výstava je presvedčivým dôkazom, že po päťdesiatich rokoch vrastania do dejín slovenského moderného výtvarného umenia patrí galandovské umelecké posolstvo medzi podstatné odkazy minulosti. Ich význam bol, je, aj ostane oveľa trvalejší ako spomienky na socialistickým realizmom vysnívanú ďalekonosnú budúcnosť."
Tento „odkaz" sa dá v Mirbachovom paláci v Bratislave spoznať, vidieť a prežiť do 11. apríla.
