Americká reportérka označila prozaika Juliana Barnesa za chameleóna anglickej literatúry. Je jeho kniha Žádný důvod k obavám (v preklade Petra Fantysa vydal Odeon) román, autobiografia alebo esej? Po vydaní bola zaradená do non-fiction, a tak nemohla súperiť o Man Bookerovu cenu. Barnes určite prežije túto malú obchodnú mrzutosť. To, čo s najväčšou pravdepodobnosťou neprežije, je smrť. Táto „neslušná záležitosť" a falošné tabu je základnou témou jeho románovej eseje.
Literatúra sa nebráni obrazom cudzej smrti, použitej do príbehov násilia alebo lásky. Barnes píše o vlastnej smrti, s ktorou ako začínajúci senior (ročník 1946) začína počítať a uvažovať o nej. „Proč by ale smrtelnost měla být méně důležitým důvodem pro mužské chvastání než auta, plat nebo velikost penisu?"
Barnes zomieranie študoval v archívoch a zažil u svojich rodičov, krátko po vydaní knihy zomrela jeho manželka. Pri spomienke na otca - prísneho učiteľa a matku - autoritatívnu kráľovnú, je autor až nepríjemne intímny. Čitateľ by v tej chvíli najradšej nenápadne privrel dvere. O otcovej smrti Barnes píše ako o modernej. Cynický Angličan vie, o čom hovorí. Realitou súčasnej Európy sú tisícky starcov a stareniek v seniorských zariadeniach rôznych cenových skupín. Tu pod opaterou imigrantov, v zajatí bezvládnosti a senility, spoločne s vyspelou medicínou odolávajú vábeniu Smrti.
Kniha je dôkazom Barnesovho záujmu o francúzskych literátov, presnejšie povedané o ich zomieranie. Navštívil slávne i zabudnuté cintoríny, aby mohol písať o zomieraní a smrti Flauberta, Montaigna či Renarda.
Tak ako je to kniha o zomieraní, je to - a podľa niektorých názorov ešte viac - rozprávanie o prístupe k Bohu, viere a ateizmu. V Boha neverím, ale občas mi chýba, priznáva na úvod knihy. Nechce, aby patril do zoznamu prominentných ateistov, na druhej strane ho uvažovanie o smrti nevedie k viere.
Barnes je poctivým agnostikom, pýta sa a nepozná odpovede. Ľutuje, že nestratil vieru vtedy, keď „ztráta víry byla čímsi svěžím, mladým, odvážným a nebezpečným." V rozhovore pre The Oxonian Revue však upozorňuje, že ateizmus môže byť dogmou viac ako čokoľvek iné.
Boh je pre neho stále možný. Zatiaľ však registruje len chabé ľudské znetvorenia Boha. Nie je nadšený zo spoločnosti, v ktorej deti navštevujú katedrály ako skanzeny a otcovia pri nich len rozpačito prešľapujú. Aké to bude, až sa kresťanstvo bude vyučovať na univerzitách ako súčasť študijného programu folklórne zvyky a povery, pýta sa.
Barnes nikomu nič neuľahčuje, literatúra nie je charitou a výpredajom jasných receptov na životný postoj. Napriek pochmúrnej téme je to oslobodzujúce čítanie. Prevetrá skostnatené poučky, prebudí dušu z materialistickej ťarbavosti, vyruší ateistu i agresívneho teistu, doplní literárne a filozofické presahy. Lebo „smysl pro smrt se navíc možná podobá smyslu pro humor."
