V najnovšom filme Pavla Lungina verí Ivan Hrozný vo svoje sväté poslanie. V rôznych znameniach vidí blížiaci sa koniec sveta a okolo seba šíri teror. Mnohým pripomína Stalina.
BRATISLAVA. Rusko v polovici 16. storočia. Moskovii vládne Ivan IV., prvý ruský panovník, ktorý je korunovaný za cára. Reformátor, ktorý má povesť vzdelaného muža, pripojil si Kazanský a Astrachánsky chanát, nadviazal obchodné kontakty s Anglickom a začal s dobývaním Sibíri. Tak by sa dali zhrnúť niektoré momenty, ktoré chýbajú kritikom vo filme Pavla Lungina Cár.
Režisér, ktorý je u nás známy predovšetkým snímkou Ostrov (2006), rozohráva v Cárovi filozofickú partiu o večných témach dobra a zla, svetla a tmy, moci a bezmoci. Práve vďaka jasnej profilácii postáv - psychopatického Ivana, ktorý nerobí nič iné, len spína ruky v modlitbe a zabíja, zabíja a pritom sa modlí, cituje zo Svätého písma a zároveň zabíja metropolitu Filippa, ktorý predstavuje stelesnenie východnej duchovnosti, je problematické upratať film pod hlavičku historický. Aj preto do istej miery prekvapia diskusie, ktoré rozpútal.
Pokrivená históriaFilm nezodpovedá historickým faktom. Nesedí oblečenie, jazyk (dokonca, aj keď sa pozabudne na preklad do súčasnej ruštiny), rozsah a datovanie bitiek, vek postáv, cirkevné rituály a vlastne vôbec nič. Nie je nič horšie, ako ísť s historikom do kina. Najmä ak zastávate názor, že skratky podobného druhu môžu byť v niektorých polohách dosť dobre znesiteľné.
Ďalší kritici tvrdia, že film je protiruský. V diskusiách a blogoch padajú slovné spojenia ako „politická zrada“ či „neprofesionálny Rus“ (ako protiklad „profesionálneho patriota“). Podobné reakcie sa dali očakávať. Ivan IV. má medzi nacionalistami postavenie národného svätca.
Príznačná je patetická výzva istého fondu na stránke agentúry Russkaja linija, internetového portálu, ktorý necháva ožiť známu triádu z 19. storočia - pravoslávie, samoderžavie, národnosť.
Autor článku apeluje na nedávno vytvorenú komisiu, ktorej cieľom je boj proti falzifikácii dejín. „Má chrániť náš národ od podobných nactiutŕhačov, ktorí sa nám snažia nahovoriť, že sme divoké zvery, a nie potomkami svätých...“
Stalinov vzdialený vzorPodobné výroky sú však v celoruskom kontexte len okrajovou záležitosťou, podobne ako skupiny, ktoré sa snažia pretlačiť kanonizáciu Ivana IV. či Rasputina. Diskusia okolo cára však zákonite implikuje zaujímavejšie úvahy o inej temnej postave ruských dejín - o Stalinovi, ktorý bol jeho obdivovateľom. „Každý spor okolo postavy Hrozného znamená aj spor okolo Stalina. Keď bránime Hrozného, bránime Stalina,“ tvrdí v denníku Izvestija známy novinár Nikolaj Svanidze.
V jednom sa však kritici tohto smeru zrejme nemýlia. Môžeme sa upriamiť na filozofický profil filmu, vnímať ho ako výpoveď o vzťahu cirkvi a štátu, o povahe moci a viery, chápať ho ako úvahu o problémoch ľudstva vo všeobecnosti. Pre západné publikum, a najmä pre menej osvieteného diváka, z filmového plátna povstane predovšetkým jeden obraz - krvavé stredoveké Rusko s jurodivým psychopatom na čele.
Nepomôže ani to, že na každého Ivana sa nájde aj jeden Filipp. Obraz dobrotivého metropolitu bude blednúť pri každom zábere na medveďa prežúvajúceho vnútornosti tých, ktorí upadli do cárovej nemilosti.
Protest z nečakanej stranyNajviac však prekvapí kritika istých pravoslávnych kruhov, ktoré usporiadali v Moskve po odvysielaní filmu protestné pochody. Zdalo by sa, že všetko je jasné a úlohy rozdelené. Ak niekto vyšiel z celého filmu pozitívne, bol to metropolita Filipp a zbožní bratia. Lungina, ktorý sa vo filme namiesto zbrane oháňa ikonou (scéna, kde sa most, na ktorom prebieha bitka s nepriateľským vojskom, rúca pod dotykom ikony), len ťažko možno podozrievať z proticirkevnej agitácie.
Podobnou extrémnou interpretáciou je aj výrok známeho cirkevného publicistu Andreja Kurajeva na pravoslávnom portáli credo.ru. „Je to náhoda a či nie, že film uviedli na plátne počas prvého roku patriarchu Kirilla? Nemá sa patriarcha Kirill stať nástupcom sv. Filippa nielen na tróne, ale prevziať aj jeho kríž? Nie je to určitý duchovný závet sv. Filippa určený patriarchovi Kirillovi?“
Zrejme to je náhoda, ale aj táto reakcia sebavedomej cirkvi ukazuje, že Lungin má cit pre aktuálne témy.
Autor: Nina Ďurianová
