Pôvodne to mala byť súčasť festivalu One Day Jazz, ale Jan Garbarek vraj nechcel. Nakoniec hrala jeho skupina v Bratislave „iba“ sama. Ale priviezla so sebou aj bubeníka Triloka Gurtu, takže to boli dva koncerty v jednom.
BRATISLAVA. Bol utorok, krátko pred ôsmou večer. Do Parku kultúry a oddychu prichádzali mnohí ľudia, ktorí pravidelne chodia na Bratislavské jazzové dni. Tie majú tradičný termín na jeseň, no za posledný týždeň tu už dvakrát boli hviezdy, na ktoré by boli organizátori „džezákov" viac než hrdí. Po Patovi Methenym prišiel Jan Garbarek.
Nadžánrový džez
Nórsky saxofonista je podobne ako Metheny džezmen, ktorý zasahuje aj širšie publikum. Šesťdesiatnik, elegán medzi saxofonistami, strieda soprán s tenorom a má špecificky jemný tón, podľa ktorého ho ľahko spoznáte. Niekedy vyfúka pekné melódie, ktoré nemajú ďaleko od Kennyho G, popdžezové nálady však vie prestriedať meditatívnymi pasážami a atmosféru vie ozvláštniť aj etnoprvkami či postupmi z klasiky.
V Bratislave sa so svojou skupinou rozbiehal pozvoľna. Očakávaným úvodom bola melancholická skladba The Tall Tear Trees, potom zazneli aj ďalšie veci z vlaňajšieho dvojalbumu Dresden. Je to prvá živá nahrávka Garbarekovej skupiny, no robil ju bubeník Manu Katché. Do Bratislavy dorazil Trilok Gurtu a bola to zmena k lepšiemu. Práve tento charizmatický Ind sa postaral o to, že sme videli dva koncerty naraz.
Povedať, že je špičkový bubeník, je len polovicou pravdy. Extra triedou, samozrejme, je, na plagátoch by mohol byť napísaný rovnako veľkými písmenami ako kapelník. Existuje veľa skvelých bicistov, ale Trilok (môže človek s takýmto menom robiť niečo iné ako hudbu?) je šaman. Jeho štvrťhodinová sólová improvizácia bola pre mnohých vrchol večera.
Má bizarne vyskladanú sadu z tradičných bubnov a indických bubienkov, no nájde sa v nej aj špirálovitá činela či nazvučené vedro s vodou. Nejde však o vonkajší efekt, sú to len ventily pre jeho muzikálnosť, ktorej má toľko, že ešte používa aj spevácky mikrofón. Keď si ešte strihol duet s Garbarekom na píšťale koncovka, publikum bolo v extáze, hoci inak to bol typický koncert na sedenie. Azda boli v sále aj iní bubeníci než len Martin Valihora, ktorý sa podieľal na tomto koncerte z pozície organizátora.
Nie je sólo ako sólo
Výborný bol aj basista Yuri Daniel. Od ostatných je o generáciu mladší. Pamätníci jeho prvých koncertov s Garbarekovcami spomínajú, že mal sklony k exhibícii, ale dnes svoju bezpražcovku využíva plne v prospech skupiny. Svoju virtuozitu predviedol v sólovej skladbe s flažoletovou melódiou, kde zapojil aj efektové krabičky.
Kapelník sólový blok v pravom zmysle vynechal, ale radšej to mohol urobiť na úkor pianistu. Kým hrali všetci, Rainer Brüninghaus občas pekne farbil a vyťahoval zaujímavé harmónie, no keď zostal na pódiu sám, boli to najslabšie momenty večera. Je to ten typ sólistu, pri ktorom začnete premýšľať nad tým, koľko je hodín, či máte doma čo večerať a podobne. Skrátka - neočarí. Je Garbarekov dlhoročný spolupracovník, no pritom pôsobil, ako by zaskakoval. Možno v Bratislave nemal svoj najlepší deň.
Dvojhodinový koncert má ešte jeden dôvod, prečo sa ním zaoberať na väčšej ploche. Bol totiž pravdepodobne jedným z posledných, ktoré sa v PKO konali.
