Mohol by to byť zaujímavý intímny príbeh o vojakovi. Zrejme však bolo istejšie nakrútiť akčný film, ktorý
sa ako dráma z Iraku aspoň tvári.
Je to jasné už z toho distribučného názvu: Smrť čaká všade. Znie to znepokojivo, hrozivo i tragicky. A zároveň tristne, keď sa dozvieme, že k takému zisteniu dospeli skutoční americkí vojaci v skutočnej vojne v Iraku po dlhých dvoch hodinách filmu.
Čo hovoria o filme vojaci
Americkí pyrotechnici v Iraku by hlavného hrdinu medzi seba nechceli.
NÁSIRÍJA. Príbeh oscarového víťaza sa odohráva v roku 2004 v elitnej jednotke, ktorá pracuje v Iraku. Vojaci sú pod mimoriadnym tlakom, pre jediný chybný pohyb môžu zomrieť. Hlavným hrdinom je seržant James, nadaný pyrotechnik, no chvastavý exhibicionista.
Scenárista filmu napísal túto postavu podľa zážitkov z Iraku, kde sprevádzal vojakov. Experti zo 4. brigády prvej obrnenej divízie však na výsledok hľadia so zmiešanými pocitmi: „Je to skôr bezhlavo strieľajúci kovboj, čo je presne typ človeka, akého nehľadáme,“ povedal veliteľ jednotky zo západoirackej provincie Majsán seržant Jeremy Phillips. „Je to nepatričné a prehnané.“
S tým súhlasí aj jeho mladší kolega Stephen Dobbins: „Naši velitelia dávajú prednosť tomu, aby sa vždy vrátili na základňu s celou jednotkou.“
Mnohí ďalší film kritizujú za voľné poňatie toho, ako to naozaj v Iraku vyzerá. Týka sa to najmä situácií, ktoré sú vo vojenských zónach neprípustné - napríklad, keď jeden z tímu začne sám prenasledovať uličkami muža rozmiestňujúceho bomby alebo blúdenie hlavného hrdinu nočným Bagdadom na vlastnú päsť. Realite odporuje aj špeciálna uniforma, v ktorej sa hlavný hrdina na plátne stále pohybuje. Vojaci tvrdia, že po nej siahajú len v najkrajnejších situáciách. Väčšinou sa snažia zneškodniť nálože na diaľku.
Film Kathryn Bigelowovej má však medzi vojakmi v Iraku aj dosť priaznivcov. K nim patrí aj veliteľ amerických jednotiek Raymond Odierno: „Páči sa mi, že ukazuje kamarátstvo, ktoré je nutné, napätie, riziko vo vzťahu k tomu, čo v Iraku robíme. Myslím si, že veľmi dobre zobrazil obetovanie a oddanosť, ktoré sú tu žiadané,“ povedal generál v rozhovore pre televíziu PBS a dodal, že na rozdiel od iných filmov a mediálneho pokrytia amerických operácií v Iraku tentoraz nebol sklamaný.
Skutočný život vojaka v Iraku.
Vždy je to buď - alebo„Stačí päť centimetrov. Priletí črepina, rozreže ma a ja vykrvácam ako prasa. Vždy je to buď - alebo. Uvedomuješ si to? Uvedomuješ si to riziko?" pýta sa rozrušený, rozcítený, nahnevaný, bezmocný vojak Sanborn veliteľa Jamesa. Čaká od neho rovnako silnú emocionálnu odpoveď, povzbudenie či pochopenie, no James len váhavo prikývne: „Áno. Uvedomujem si to."
Ani Sanborn, ani jeho kolegovia si tým nie sú istí. V Bagdade tvoria malú jednotku pyrotechnikov, likvidujú nastražené bomby, prekonávajú strach i pochybnosti o zmysluplnosti vojenských úloh - a pri tom všetkom zo svojho šéfa šalejú. Im sa javí ako šialenec, nespútaný macho a frajer bez príčiny, ten, ktorý sa rúti do nebezpečenstva, aj keby sa mu dalo pohodlne vyhnúť.
A on ním asi aj naozaj je. Možnosť smrti a jej fyzická blízkosť, to je to, čo má v živote rád. Možno aj úplne najradšej.
V čom je iný ako Avatar?Správanie Williama Jamesa je najvýraznejším motívom filmu Kathryn Bigelowovej, a ten motív je naozaj zaujímavý. Pretože vôbec nie je takou jednorozmernou postavou, akú v ňom vidia jeho podriadení.
Mohol by to byť muž, ktorý nemal šťastie ani čas na to, aby spoznal krásu bežného ľudského života. Mohol by to byť muž, ktorý potrebuje telesnú bolesť, aby zabudol na citové zranenie. Alebo macher vo svojej profesii, ktorý za svoju genialitu platí tým, že je nepoužiteľný pri oveľa jednoduchších úkonoch, napríklad pri nakupovaní ovsených vločiek. A bola by peknou cestou tá, ktorá by napokon viedla do jeho hlavy, srdca a demaskovala ho - ale tá, bohužiaľ, cez tento film nevedie.
Kathryn Bigelowovú to asi nezaujímalo. Pred Oscarmi i po nich sa veľa hovorilo o tom, že na rozdiel od Avataru je jej film Smrť čaká všade nekomerčnou drámou. Film Jamesa Camerona je vraj technicky dokonalou zábavou, a že ten od Bigelowovej nemal vďaka svojej závažnosti šancu v kinách poriadne zarobiť. V skutočnosti nie sú tieto filmy až také odlišné. V oboch je slabší príbeh a dominantná akcia. V prípade filmu Smrť čaká všade to dokonca ani nie je akcia, ale pseudoakcia.
Pri jazde BagdadomPseudoakcia, alebo len formálna hra. Odpájať bomby a unikať nepriateľovi je nesporne nebezpečné a človek by sa pritom ozaj mohol cítiť ako zmyslov zbavený. Ale treba pritom nervne hýbať kamerou a zúrivo nastrihávať jeden obraz za druhým?
Americkí vojaci sa pri svojich misiách starostlivo kryjú a zbesilo pritom otáčajú zbrane na všetky strany. Niečoho či niekoho sa strašne obávajú, ale koho vlastne, to nevidno ani raz. Sú nasnímaní len vo veľkých detailoch, v akom kontexte žijú a pracujú, to uniká. Keby sa neozvala dramatická hudba, ani by sme nezistili, že v ich okolí sa práve deje niečo hrozivé.
Chápeme, smrť čaká všade, ale nechápeme, prečo by mala čakať len na Američanov. Obyvatelia Bagdadu žijú v blízkosti bômb tiež, prečo oni zostávajú pokojní? Prečo sa len pohybujú v zadných plánoch ako bezmenné, bezduché postavy? Aby vyniklo hrdinstvo vojakov?
Dalo by sa to považovať za veľkorysý priestor na vlastné interpretácie a vlastnú fantáziu. Kto však vojnu nezažil, zrejme mu vlastná fantázia nepostačí. Ak Kathryn Bigelowová nakrútila tento film podľa zážitkov vojnového reportéra Marka Boala, potom je nepochopiteľné, prečo v ňom necítiť múdrosť ani postoj, a prečo v ňom nie je nič, čo by nás mohlo emocionálne udrieť po hlave.
„Kto ide do Iraku, ten je mŕtvy. Bože, nemôžu tí Iračania aspoň raz poriadne zaparkovať?!" hovorí raz jeden americký vojak pri jazde Bagdadom. A jeho rozpoloženie je príznačné. Pri filme Smrť čaká všade sa môžete zamýšľať nad tým, čo čaká ľudí v Iraku, lebo o tom by predsa mal byť. Alebo sa už po prvej polhodine zamyslíte nad tým, čo čaká vás, napríklad zajtra v robote.
