Divadlo Husa na provázku v Brne na čele s Vladimírom Morávkom sa v posledných rokoch usiluje uvádzať širšie koncipované projekty niekoľkých inscenácií, ktoré sú venované jednému autorovi, prípadne jednej téme.
Taký bol rad dramatizácií štyroch najvýznamnejších románov F. M. Dostojevského uvedený pod názvom Sto roků kobry; cyklus troch hier na tému morálky a absencie mravnej obrody nazvaný Perverze v Čechách (Lásky jedné plavovlásky podľa rovnomenného Formanovho filmu), montáž z textov Václava Havla Cirkus Havel a pôvodná hra Davida Drábka České moře.
Najnovšie je to pripravovaná trilógia dramatizácií románov Karla Čapka, ktorú otvorila inscenácia Hordubal v réžii J. A. Pitínského (nasledovať budú ďalšie dva Čapkove romány v réžii Jana Mikuláška a napokon Vladimíra Morávka).
Autorom všetkých troch dramatizácií je a bude jeden zo zakladateľov HaDivadla Josef Kovalčuk.
Vhodnejšieho režiséra pre Hordubala než je J. A. Pitínský si divadlo nemohlo nájsť. Čapkov jazyk, sugestívne prostredie „prvorepublikovej" Zakarpatskej Ukrajiny (ktoré tak výrazne inšpirovalo aj Ivana Olbrachta), temperament, ale aj folklór a „exotika" tohto regiónu, ktoré ozvláštňujú Čapkovo rozprávanie - to všetko bolo ako stvorené pre citlivosť a fantáziu Pitínského.
Jeho múzická duša „prevtelila" autorove slová do sugestívnych scénických obrazov. Pritom nič „neschematizovala", lebo aj Čapkov román je taký: zobrazuje jednotlivé situácie z rôznych uhlov a z rôznej optiky (každá z dramatických postáv má „svoje videnie" a „svoju pravdu"), realita sa skladá z veľmi rôznorodých skielok mozaiky. Takémuto dramatickému relativizmu Pitínský veľmi dobre rozumie.
Spätosť ľudí, prírody a zvierat je tu ešte veľmi úzka. Sú od seba závislí, vnímajú sa s veľkou empatiou. Herci z Provázku takisto. Pritom „nehrajú" len ľudí, ale v brilantnej, animálnej štylizácii aj divoký svet koní a prítulne oddaný svet dobytka. Pitínský v tvorivej práci spolu s hereckým ansámblom vytvorili obdivuhodný obraz dramatickej symbiózy ľudí a zvierat.
Nebolo to po prvý raz, stačí si pripomenúť jeho slávnu a mnohými cenami ovenčenú inscenáciu Líšky Bystroušky v Slováckom divadle v Uherskom Hradišti.
Spomínal som úctyhodnú tvorivú spoluprácu celého súboru. No predsa len musím vyzdvihnúť troch hercov - impozantného Vladimíra Hausera v titulnej úlohe Hordubala, neuveriteľne vrtkú Martinu Krátku ako jeho dcéru a jedného z nestorov-zakladateľov súboru Jiřího Pechu, ktorý sa po dlhom čase objavil na javisku ako pastier Míša.
Záverečná sekvencia súdu, ktorý sa snaží objasniť Hordubalovu smrť a potrestať vraha, sa trochu „zasekla" a stŕpla v očividne nedynamickom finále.
Čo sa dá robiť - súdna sieň sa nevyrovná karpatským vrchom...
