urdné nápady tvorivých priateľov, chaosu ich myšlienok rada vtláča systém, čoho dôkazom bolo aj niekoľko internetových projektov, z ktorých najvýraznejšie sú inZine, T-Station a Inland. O nových médiách aj o tom úplne najstaršom - šírenom ústnou formou - rozpráva veteránka siete, ktorá sa okrem publicistiky venuje folklóru.
Otec novinár, mama učiteľka. Talent písať máte po rodičoch?Prvolezkyňa slovenského internetového publikovania, redaktorka, autorka, vo voľnom čase folkloristka. Narodila sa v Bratislave, kde vyštudovala Vysokú školu ekonomickú. Najprv ako interpretka, neskôr ako tanečná pedagogička pôsobila vo viacerých folklórnych súboroch, jeden detský súbor a jeden lokálny folklórny festival aj založila a viedla. Pracovala v Podniku výpočtovej techniky, po revolúcii rozbiehala marketingovú komunikáciu v ÚĽUVe, neskôr pracovala v reklamných novinách Bonita. V Gratexe International prešla viacerými funkciami od PR až po pozíciu zástupu riaditeľa marketingu, ako šéfka oddelenia elektronického publikovania odštartovala internetový magazín inZine. Po Petrovi Uličnom a Petrovi Pišťankovi bola jeho šéfredaktorkou až do jari 2004. V ňom sa stretli skúsení publicisti, mladé talenty aj objavy, akým bol napríklad spisovateľ Maxim E. Matkin. Na inZine nadväzovali projekty T-Station (2005 - 2008) a Inland (2009), ktorých bola šéfredaktorkou. Spolupracovala s viacerými televíziami a časopismi, mediálne glosy píše pre týždenník .týždeň.
V detstve som v tom mala jasno. Budem učiteľka ako mama, alebo novinárka ako otec. Pracoval v Hlase ľudu a keď prišli tanky, vyhodili ho z novín, zo strany, a keď prituhlo, aj z televízie, kde robil dramaturga programov ako Vtipnejší vyhráva. Dlho robil v BEZ-ke závodné noviny, od titulky až po krížovku na konci.
Pamätáte si, čo robil pred rokom 1968?
Nie, ale zreteľne si pamätám vôňu redakcie, zrejme tá na mňa mala zásadný vplyv (smiech). Keď prišlo na to, že by som išla študovať žurnalistiku, otec išiel za bývalými kamarátmi, čo tam učili. Vrátil sa s tým, že dcéra vyhodeného straníka nemá šancu, tak som to ani neskúšala. Prihlásila som sa na programovanie, ale preradili ma na ekonomickú štatistiku. Vlastne som vyštudovala popri tancovaní vo folklórnom súbore Ekonóm.
Nacionalista by bol v pomykove. S vaším pôvodom a tancujete slovenský folklór?
Vždy ma pobavilo, keď som bola v kroji a niekto mi povedal, že som taká typická Slovenka. Mama je Bulharka, otec z Levíc, jeho rodná reč bola maďarčina a možno by sa u mňa našla aj nemecká krv.
Čo priťahovalo mladých do folklórnych súborov? Že mohli cestovať do zahraničia?
Zo žartu otec hovoril, že na Západe dievča, ak sa chcelo vybúriť, išlo robiť striptíz a na Východe išlo do folklórneho súboru. Folklór bol mohutne podporovaný, lebo pre komunistov bol ideologicky neškodný. Prinieslo mi to zážitky, skúsenosti a najmä celoživotné priateľstvá, bola to krásna časť mojej mladosti. Hoci je pravda, že dnes mám kritický postoj k tomu, ako sa u nás folklór spracovával.
V čom je váš postoj kritický?
Nerozlišuje sa medzi tým, čo je pôvodný folklór a čo sú jeho javiskové či inak spracované spotvoreniny. Keď babka rozpráva dieťaťu rozprávku, ono si ju nejako zapamätá, niečo zmení, pridá a rozpráva ju potom ďalej, to je folklór. Len čo niekto zaznamená, čo sa ústne šíri medzi ľuďmi, rozprávky, zvyky, piesne, tance, už to nie je folklór. Prestane to žiť prirodzeným životom, je to v archíve pre vedcov alebo to niekto spracuje, vznikne televízny, javiskový, zvukový tvar. Do pôvodného materiálu teda vchádza neanonymný tvorca a folklóru dá umelú formu.
Čo bol problém nášho folklorizmu?
U nás sa táto umelá forma krútila v špirále. Hovorí sa tomu aj druhý život folklóru. Detviansky tanec sa tanečníci neučili od tej príslovečnej babky, ale od choreografa, ktorý sa to naučil od iného choreografa, a tak ďalej. Často vznikali tance vydumance, ktoré s pôvodným materiálom nemali takmer nič spoločné. Zato boli plné amatérskych chýb a nepochopenia základných pravidiel javiskovej tvorby.
Prečo je vo folklóre, ako ho dnes poznáme, Slovák výlučne nevzdelaný pastier?
Pastier, prípadne chudobný a pracovitý roľnícky ľud. Túto časť folklóru komunisti preferovali na úkor mestskej kultúry a vlastne všetkého, čo nebodaj súviselo s vyššími vrstvami. Pasovalo im to do ideológie. Pamätám si, ako som niekedy v osemdesiatych rokoch bola prekvapená, keď začali niektorí odvážlivci spracovávať aj mestský folklór a na javisku sa objavili remeselníci či krinolíny. Dovtedy to boli len krpce, ovečky, valašky.
Neznechucovala vás podoba folklóru, akú pestoval režim?
To, že režim niečo pestuje a niečo potláča, som si vtedy neuvedomovala. Hoci napríklad tí, čo hrali bigbít, na nás folkloristov vždy pozerali ako na niekoho, kto je preferovaný. Dnes už tomu rozumiem viac a mrzí ma, že veľká časť folkloristov ako keby zamrzla v myslení pred novembrom.
Prečo sa ani dnes o folklóre nepíšu kritické recenzie?
Odborníci na folklór tvrdia, že sa necítia byť povolaní hodnotiť umelecký útvar, divadelní a taneční kritici zase hovoria, že to je folklór, tomu nerozumejú. Ja mám folklór rada, rada o ňom píšem, ale cítim sa v tomto úsilí dosť osamotená.
Ako ste sa dostali k počítačom?
Po škole som nastúpila do Podniku výpočtovej techniky, čo bola federálna inštitúcia, kde sa spracovávali rôzne štatistické dáta, mzdy a účtovníctvo štátnej správy. Moja oficiálna funkcia bola analytička, ale väčšina vecí sa programovala v Čechách, takže mojou hlavnou pracovnou náplňou bolo naháňať slovenských úradníkov. Ak totiž Česi prijali nejakú právnu úpravu, preprogramovali ju, a naše ministerstvo zaspalo, počítače vyhadzovali chybné mzdy pre celé Slovensko.
Počítače tých čias si laik predstaví veľké ako celá miestnosť.
Tak to aj bolo. Dierne štítky, chybové hlásenia, zadávanie cez kódy. Úplná príšernosť. Technológie sa dnes zmenili, ale problémy ostali. Vždy ma rozveselí, keď sa raz za čas dočítam, že na miestnych úradoch má existovať kancelária, kam človek príde a všetko vybaví na jednom mieste, nemusí behať od dverí k dverám. O tom sa hovorilo už v roku 1985! Už vtedy sme analyzovali, ako po národnom výbore putujú dokumenty. Úradníci sa analýze urputne bránili. S hrôzou sme potom zistili, že väčšina dokumentov, ktoré na určitom oddelení vyžadujú, nejde odnikiaľ nikam. A občan ako taký ‚trottel' behá po pečiatky a potvrdenia a dokola vypisuje tie isté údaje. Do dnešného dňa je to tak. Len teraz sa na to míňajú aj eurofondy.
Mali ste prehľad o náskoku, aký mal pred nami v technológiách Západ?
Ani nie. Prvý malý počítač som videla asi v roku 1988 a ani som si neuvedomovala, čo to je za revolúcia. Ani teraz nie som človek, ktorý musí mať najnovší mobil či notebook. Počítač som vždy brala ako prostriedok, nie ako cieľ. Keď sme začínali s inZinom, zdôrazňovali sme, že to je magazín, ktorý je „na" internete, nie „o" internete.
Pamätáte si prvé stretnutie s internetom?
Presne. V roku 1994 som pracovala v celoslovenských inzertných novinách. Šéf bol technonadšenec, plánoval na internete zarábať na registri firiem a chcel, aby som o ňom napísala osvetovo-náučný seriál. Nič som o tom nevedela, videla som len nejaké blikajúce prístroje, on ma teda ‚nabriefoval' a ja som napísala text o tom, ako funguje internet. Prvý email som posielala v roku 1995 vo firme Gratex International. V serverovni to cvrlikalo, ale spojenie sa nepodarilo (smiech).
Šéfredaktorka internetového magazínu inZine s časťou redakčného tímu. Na fotografii
môžete spoznať Rada Ondřejíčka, Mira Ulmana či Mariana Jaslovského
Ako vznikol inZine?
Prvý firemný intranet aj internetovú stránku sme mali už v roku 1996, Gratex vždy skúšal najnovšie technológie. Jeden z prvých textov, čo som napísala pre web, bolo jazykové okienko pre kolegov programátorov. Keď už som sa tvorivo prejavila, dali mi na starosť celý gratexácky portál. Jeho základom bolo zopár stránok a kultúrny servis. Kolega Marek Štefánek potom ako taký Hrebenda s ruksačikom po Bratislave zháňal, kto by bol taký ochotný a láskavý propagovať sa na internete. Niektoré divadlá v tom čase nevedeli dodať program ani na diskete.
Čo za krajinu bol vtedajší slovenský internet?
Keď sme robili prvé internetové vysielanie rádia Twist, stávalo sa, že v serverovni niekto omylom zakopol o kábel a prerušil vysielanie. Internetové vydanie SME bolo len dlhočizný slíž textu, jeden článok za druhým. U nás sa robila prvá verzia SME na internete, kde boli obrázky aj bannery. Tá sa však naťahovala pomalšie, a tak nespokojní čitatelia zo zahraničia mne osobne nadávali, že som Mečiarov agent a chcem zabrániť informovaniu Slovákov v zahraničí.
Čo bolo ďalej?
Na našom portáli, kde okrem SME a kultúrneho servisu pribúdali ďalšie stránky, som každý deň začala písať úvodníky, čo kde pribudlo. Začali s nami spolupracovať publicisti Miro Ulman, Marian Jaslovský či Peter Pišťanek, ponúkli sa, že aj oni chcú úvodníky a tie stále viac pripomínali fejtóny. Predobraz inZinu je tam, v roku 1997. Smrť môjho otca potom zhatala plán štvrťdenníka na internete, ktorý s ním chcel Gratex rozbehnúť. Neskôr bol nápad robiť denne aktualizovaný lifestylový magazín, ako bol Slate.com. A už to išlo.
Dnes sa to javí ako zázrak. Na internete, kde sa sotva dal očakávať zisk, bol magazín, ktorý mal šesť, sedem redaktorov na plný úväzok.
Redakcia vytvárala akési tvorivé fluidum, čosi, čo neviem vysvetliť, ale čo spôsobovalo, že texty boli iné ako v papierových magazínoch. Bol čas sa stretávať, vymýšľať a rozvíjať šialené nápady, hrať sa, dávať si spätnú väzbu. Každý z nás mal aj iné záujmy, ale inZine bola naša hlavná pracovná náplň. Tak to aj vyzeralo.
To je to, čo chýbalo nasledovníkom inZinu?
Najmä to. Že na internetový magazín treba technológiu a autorov, chápe každý, niekto chápe aj to, že treba jazykové korektúry a platiť za fotografie. Málokto však chápe, načo je redakcia, tá nákladná položka časopisu. Vlastne ju nevidieť, ale bez nej to bude iba ďalší blog. Blogu dáva dušu len autor, redakcia je niečo viac. V Statione a Inlande som už redaktorkou na plný úväzok bola iba ja, ostatní boli externisti.
Štvorica, ktorá tvorila autorské jadro magazínov inZine, T-station aj Inlandu – režisérka
a publicistka Eva Borušovičová, jej sestra Soňa, Elena Akácsová a spisovateľ
Peter Pišťanek. V popredí moderátor Dado Nagy
Objavom inZinu bol pseudonymný autor Maxim E. Matkin a jeho román na pokračovanie. Predvídali ste jeho popularitu?
Nie. Úprimne povedané, neviem ani to, ako sa to s Matkinom začalo. Napísal niekoľko článkov, boli svieže, drzé, vtipné, ale nemali výrazne vyššiu čítanosť. Ani román na pokračovanie nevymyslel on, ten pred ním písali Rudy a Hilda. Na konci každého dielu čitatelia hlasovali, ako má pokračovať, žiaľ, na internete nezabodoval. Iné, ucelené boli kapitoly, s akými prišiel Matkin. Fungovali aj samostatne, keď ste nečítali ostatné diely.
S čítanosťou ani s fanúšikmi inZine nemal problém. Prečo zanikol?
Internetový biznis je príliš široký a internetový obsah až tak nesúvisí s technológiou. Gratex sa medzičasom rozrástol a povedal si, že sa nebude hrať na vydavateľa, lebo je počítačová firma. Možno to bolo predčasné, možno to ešte chcelo viac času. Už sa to nedá vrátiť späť.
Úsmevné sú odhady šéfov on-line verzií našich denníkov, ktorí pred rokmi tvrdili, že budúcnosťou novín bude spoplatnený web. Veríte predpovediam?
Ako ktorým. Ak má predpoveď zdravé jadro, tak hoci sa nesplní, jej autor môže postihnúť trend. Skôr je to v tom, že niektorým ľuďom veríte a iným zase neveríte.
Sú technopesimisti aj technooptimisti. Vy vyzeráte ako technoironička.
(Smiech.) Nemyslím si, že technológie sú všetko. Sú pre mňa len lopata, s ktorou musím pracovať a ak prácu spríjemňuje, je to fajn. No občas rozmýšľam, ako sme ja a celý svet mohli existovať pred Googlom.
Takže súhlasíte s klišé „načo sa bifľovať informácie, keď je tu Google"?
Absolútne nie. Neznášam tieto reči. Ako môžem niečo nájsť, ak ani neviem, čo mám hľadať? Ak neviem, že to vôbec existuje?
Je niečo, čo vám v myslení o nových médiách u nás chýba?
Teraz je boom okolo iPadov, zariadení, kam sa dajú stiahnuť celé noviny alebo knihy. Stále sa hovorí len o technológiách, ale menej o tom, ako bude vyzerať biznis model. Podľa mňa môžu fungovať jedine tak, ako fungujú mobily. Platíte za dáta alebo používanie služby a čítačku dostanete za korunu v akcii. Je to zvláštne, ale za mobilné zvonenie sú ľudia ochotní zaplatiť, hoci tú istú pesničku si na internete stiahnu zadarmo. Nové médiá menia pohľad na autorské práva a ich vlastníctvo. Aj to je debata, ktorá tu chýba.
Nie tak dávno bola hitom webu služba MySpace, ktorá je medzičasom „out", lebo hitom je Facebook. Dá to zabrať, sledovať, ako sa nové médiá vyvíjajú?
Napredujú závratne rýchlo. Moja stará mama, ktorá sa sem prisťahovala z Bulharska, bola negramotná. A moja mama, ktorá má vysokoškolské vzdelanie, je opäť negramotná, tentoraz počítačovo. Ja som zasa len prisťahovalec v digitálnom svete, hoci som možno bola jednou z prvých, čo sa tam prisťahovali. Raz som hľadala akési dialógy k filmu, spýtala sa kolegu, či ich náhodou nemá, a on ironicky šplechol: „Ty, prvá žena slovenského internetu, a nevieš používať Google?" Jednoducho mi to vtedy nenapadlo.
Publikovať na internete je jedna vec, ale nemali ste literárne ambície?
Písanie ma baví, ale cítim sa byť skôr redaktorom, ktorý organizuje a rieši veci koncepčne. Chcela by som robiť projekt, v ktorom sa spojí všetko, v čom sme boli jedineční, a vyvarovať sa úskalí, na ktorých to stroskotalo. Mám nápady a okolo seba najtalentovanejších ľudí, akí sa v týchto zemepisných šírkach vyskytujú. Bolo by hriechom tento potenciál nevyužiť. Už len dotiahnuť zopár nepodstatných detailov.
Vo folklóre v časoch komunizmu boli Slováci a ich predkovia spodobovaní
len ako nevzdelaní pastieri či chudobný ľud. Mestský folklór dostal zelenú
až po páde totality. Elena Akácsová so súborom Ekonóm intenzívne žila,
tancovala, spievala aj pila celé osemdesiate roky
Napríklad?
Financovanie (smiech).
Čo si myslíte o blogoch?
K písanému slovu mám veľkú úctu a mrzí ma, keď sa jeho hodnota devalvuje. Blogeri veľmi rýchlo zistia, čo na ľudí pôsobí, aký titulok zvoliť, aké témy sú vychytené. Tých pritom nie je veľa, viac ide o to, či ich autor písal talentovane a na veci sa pozrel novým pohľadom. To je vec, s akou si väčšina blogerov nedá nijakú prácu. Čitatelia ich nekriticky oceňujú, čo sa im však nedá zazlievať. Posúdiť kvalitu a odfiltrovať slabé texty, to je robota redaktora, ktorú pri blogoch musí oddrieť chudák čitateľ sám.
Nie je to tak, že dobrý text čitateľ vycíti, lebo ho baví?
Dobrý aj zlý text vás môže baviť, ale dôležité asi je, čo vo vás zanechá. Je to, ako keď vyleziete na Lomnický štít, alebo zostanete ležať pri telke. Baviť sa môžete rovnako dobre, ale trvácnosť a sila zážitku je iná.
Takže ako čitateľ rozozná dobrý text od zlého?
Malcolm Gladwell tvrdí, že čokoľvek chce človek robiť na špičkovej úrovni, musí tomu venovať desaťtisíc hodín tréningu. Čo je zhruba desať rokov. Desať rokov intenzívnej každodennej práce s textami a je to. Tak to ja už vlastne na internete niekoľko rokov nadsluhujem (smiech). Keď mi po rokoch niekto celkom neznámy povie, že rád čítaval inZine/Station/Inland a čo konkrétne si dodnes pamätá, tak to je pre mňa veľká satisfakcia. Aj hnacia sila rozbiehať zasa od piky niečo ďalšie, priestor pre autorov a čitateľov, kde im je dobre ako po tom výstupe na Lomnický štít. Možno je to príliš naivné, ale zdá sa, že to zakladanie všetkého druhu mám už v genetickej výbave, tak som sa s tým naučila žiť.
Nemrzí vás aj úroveň domácich internetových diskusií?
Nie sú iné ako v zahraničí. Pred časom som bola na workshope, kde redaktori z britského Guardianu hovorili, že päťdesiat príspevkov je hranica, keď debata vždy skĺzne k nadávaniu. V inZine sme sa hrdili, že naše diskusie sú kultivovanejšie, ale také boli, len keď prispelo zopár ľudí, potom sa to zvrhlo na osobné invektívy. Vyhnete sa tomu jedine, ak diskusiu vypnete alebo ju cenzurujete, čo je peklo pre každého, kto to kedy skúšal. Iné riešenie je samoregulácia, keď sa príspevky nahlasujú a vypínajú. Ale aj to má svoje limity.
Počkajme si na príspevky pod týmto článkom.
Myslíte, že ich bude viac ako päťdesiat?
ELENA AKÁCSOVÁ (1963)
