Za vznikom najznámejšieho amerického symbolu stojí počasie. Filmy sa pôvodne nakrúcali najmä v New Jersey, ale dobrá klíma pritiahla ich stvoriteľov do slnečnej Kalifornie. Tam sa na režisérsku stoličku posadil presne pred sto rokmi nenápadný človek, ktorý zmenil dejiny filmu.
Ešte v polovici 19. storočia stála na mieste dnešného Hollywoodu iba jedna drevená búda. Los Angeles vzdialené od tohto miesta iba jedenásť kilometrov sa však rýchle rozrastalo, na začiatku dvadsiateho storočia tam žilo stotisíc ľudí.
Rozrastal sa aj Hollywood, v tom čase už mal päťsto obyvateľov, vlastné noviny a poštu, dva obchody a hotel. A k tomu aj pravidlá zakazujúce predaj liehovín inde ako u lekárnika.
Na začiatku storočia sa filmové dianie sústredilo v New Jersey, kde žil vynálezca Thomas Alva Edison, vlastniaci takmer všetky patenty na prístroje potrebné na filmovanie.
Edison si strážil svoje patenty a každého nezávislého filmára stíhali jeho ľudia buď na súde, alebo ich pohltila jeho spoločnosť. Svoju kariéru tu začal aj istý David Wark Griffith, ktorý sa ako herec objavil aj v jednom z Edisonových filmov.
Ukážka z filmu Casablanca (1942)
Kto je D. W. Griffith?Okolie New Yersey bolo ideálne na nakrúcanie scén z divokého západu, malo však aj isté nevýhody. Po prvej svetovej vojne sa obmedzil prítok peňazí do kinematogafie, a tak filmári hľadali miesto s lepším počasím, než bolo na východnom pobreží.
Griffitha spolu s niekoľkými hercami už v roku 1910 poslala spoločnosť Biograph na západné pobrežie, aby tam preskúmali vhodnosť podmienok na filmovanie.
Začali nakrúcať v Los Angeles, ale podnikli aj výlet na sever a zapáčilo sa im v neďalekom mestečku Hollywood, kde Griffith za pár dní nakrútil vôbec prvý film, ktorý dnes nesie označenie hollywoodsky.
Trval sedemnásť minút a mal názov In Old California. V tom čase bežný režisér nakrútil dva filmy za týždeň, Griffith v tom istom roku na svet priviedol takmer sto ďalších filmov.
Za celý život ich urobil vyše päťsto. Griffith, ktorého neskôr preslávili filmy Zrodenie národa a Intolerancia, je považovaný nielen za priekopníka kinematografie, ale aj za otca filmového umenia ako samostatného umeleckého žánru. Chcel byť spisovateľom a dosť dlho mu trvalo, než pochopil, že jeho skutočným osudom je film.
Vystupovanie vo filmoch sa v istých kruhoch považovalo za pochybné zamestnanie, a tak ponuku byť hercom prijal len vďaka tomu, že nemal peniaze a mená hercov sa v tej dobe neuvádzali na plagátoch. K hraniu pribúdalo písanie námetov a čoskoro prišla aj ponuka, aby filmy režíroval. Herečku spravil aj zo svojej manželky a rozhodli sa, že už ďalej pred priateľmi nebudú tajiť, čím sa vlastne živia.
Revolučné novinkyPrvé, čo urobil, bolo, že si pozrel všetky dovtedy nakrútené filmy. Rýchlo zistil, že má pred sebou skvelú príležitosť. Vtedajšie filmy mali okolo desať minút. Umelecké postupy boli veľmi obmedzené a Griffith prišiel s viacerými revolučnými zmenami.
Uvedomil si, že herci by mali vo filmoch hrať inak ako v divadle, ako prvý sa odvážil prejsť zo záberov celých postáv aj na detaily, hoci producent ho odrádzal: „Obecenstvo nebude nikdy chcieť zaplatiť za polovicu herca." Skoncoval aj s pasívnou nehybnou kamerou a začal filmovať iba časti deja - ak dovtedy niekto vošiel do miestnosti, kamera snímala všetko od otvorenia dverí, akoby len zachytávala divadelné predstavenie.
Griffithovi došlo, že mnohé si divák domyslí aj bez to, aby mu to ukázal. Hral sa s osvetlením, ktoré už rovnomerne nepokrývalo celú scénu a prišiel s filmovou montážou. Jednotlivé zábery sa museli poskladať, aby tvorili ucelený príbeh, čo bolo v tej dobe prevratné.
Amerika v plnej rýchlostiZaujímavé je sledovať, ako sa za sto rokov v americkom filme menila práve dĺžka jednotlivých záberov. Zrýchlenie nastalo v šesťdesiatych rokoch, keď priemerný záber trval osem až desať sekúnd, v súčasnosti sú to už iba tri až štyri sekundy.
Samozrejme, že vedú akčné filmy, v najnovšej bondovke Quantum of Solace je to už iba 1,7 sekundy. Psychológ s príznačným menom James Cutting (odrezok) sledoval stopäťdesiat najúspešnejších hollywodskych filmov z rokov 1935 až 2005. Zistil, že predovšetkým od osemdesiatych rokov väčšina z nich kopíruje spôsob, akým je človek schopný sústrediť sa.
Hollywood prišiel na rovnaký vzorec, akým človeka naprogramovala príroda. Spôsob strihania do veľkej miery rozhoduje, či vás film bude baviť, alebo uspávať. Tým, čo bol u renesančných majstrov a architektov zlatý rez, môže byť pri súčasných filmoch matematický vzorec. Nezáleží pritom na samotnej dĺžke záberov, ale na ich variabilite.
Medzi vrcholy patrí Rebel bez príčiny z päťdesiatych rokov, Hitchcockov film 39 krokov či akčný film spred desiatich rokov Dokonalá búrka.
Biznis s nejasným koncomHollywoodskym filmom sa často pripisuje, že za nimi stojí iba finančný kalkul. Aj keby to tak bolo, ich nakrúcanie je veľmi neistá práca, čo dokazujú desiatky trhákov, ale aj prepadákov. Hlavná postava jedného z nich čoskoro príde aj na Slovensko. Kevin Costner hral vo veľkofilme Vodný svet, ktorý vznikol len dva roky pred Titanicom, v rámci tržieb to však boli úplné protipóly.
Leonard Mlodinow sa v knihe Život je len náhoda venoval aj úspešnosti hollywoodskych titulov. „Keby som dal zelenú všetkým scenárom, ktoré som zamietol, a odmietol všetky scenáre, ktorým som dal zelenú, vyšlo by to zhruba narovnako," tvrdí hollywoodsky manažér David Picker.
Náhodné vplyvy sú podľa Mlodinowa často mylne interpretované ako niečie úspechy či neúspechy. V Hollywoode sa podľa neho veľmi preceňuje schopnosť rozoznať budúce hity.
Ak by desať manažérov hádzalo desaťkrát mincou, má každý rovnakú pravdepodobnosť, že sa stane víťazom alebo porazeným. Nakoniec však niekto vždy zvíťazí - v tomto prípade existuje pravdepodobnosť dve ku trom, že aspoň jeden z manažérov skončí so skóre osem alebo viac panien alebo orlov.
Príkladom nepredvídateľnosti je spoločnosť Paramount, ktorá zažila tučné roky vďaka filmom Forrest Gump, Titanic a Statočné srdce, v nasledujúcich rokoch sa však ich trhový podiel prepadol skoro na polovicu. Vyhodili manažérku zodpovednú za výber filmov a hneď nasledujúci rok podiel výrazne stúpol.
Problém bol v tom, že to boli filmy, ktoré vybrala práve vyhodená manažérka. Vo Variety o tom napísali článok s titulkom „Darček na rozlúčku: filmy starého vedenia odrazili Paramount odo dna".
Viac metafora než realitaHollywood je dnes najmä metaforou, v meste sídli viac manažérov než filmových tvorcov. Nakrúca sa tam, kde je to lacnejšie, a tak sa v starej centrále robí najmä obchod. Zatiaľ čo od 50. do 70. rokov tvorili premietania mimo Ameriky iba okolo tridsať percent tržieb hollywoodskych filmov, do dvadsiatich rokov by to mohlo byť až osemdesiat percent.
Väčšinu divákov hollywoodske filmy už teraz nájdu v Ázii. Aj keď je Hollywood kritizovaný za necitlivosť, musí byť v skutočnosti pri filmoch veľmi empatický, keďže sú čoraz viac vyrábané na export.
Hollywoodske štúdiá zároveň rátajú s tým, že sa svet nasýti ich produkciou, a dnes už majú prakticky všetky zámorské pobočky alebo partnerstvá, kde produkujú miestne filmy aj v iných jazykoch, než je len angličtina.
Zrejme sa už končia časy, keď bola Amerika jedinou superveľmocou.
Hollywood však môže pád krajiny, kde sídli, prežiť a zostať na výslní. Amerika je etnicky dokonale zmiešaná, angličtina definitívne dobyla svet a hollywoodska produkcia je univerzálnejšia než napríklad indické filmy.
V Bollywoode sa síce nakrúti osemsto filmov ročne (v Hollywoode iba okolo dvestopäťdesiat), no indické tanečné filmy s prihlúplym dejom nachádzajú širšie publikum iba v Ázii a moslimskom svete, ktorý je rovnako prudérny. Hoci aj v Bollywoode pribúda sexu a krvi, je to len kopírovanie, ktoré je viac poctou lídrovi než cestou k svetovej dominancii.
Krása filmov s happy endom
Keď pred americkým publikom testovali film Jana z Arku, údajne sa diváci sťažovali, prečo musí tá sympatická deva na konci umrieť. Amerika je na šťastných koncoch odchovaná, čo má podľa historikov korene v protestantskej etike (v ktorej má podľa Maxa Webera korene aj samotný kapitalizmus).
V amerických filmoch sú mnohé klišé, povinný šťastný záver aj pri pochmúrnych filmoch je pre Hollywood typický. Zásluhu na tom má aj Haysov etický kódex, zostrovaný od tridsiatych rokov, keď sa v amerických filmoch objavili dekadentné prvky.
Mal pribrzdiť „rozkladné tendencie" v americkej kinematografii. Vďaka nemu sa zúžili možnosti filmárov a presadilo sa protestantské puritánstvo.
Anglický kritik Roger Manvell tvrdí, že sa happy end vyskytuje v protestantskej krajine oveľa častejšie ako trebárs vo Francúzsku či Taliansku, teda krajinách s katolíckou tradíciou.
Pre katolicizmus je ľahšie zmieriť sa s myšlienkou, že na zemi triumfuje zlo, zatiaľ čo k vyrovnaniu krívd dôjde až na onom svete. Protestantizmus by sa však podľa neho s takýmto riešením ťažko zmieroval.
Haysov kódex ako orgán protestantskej cenzúry sa dožadoval, aby film okamžite zaviedol spravodlivosť na zemi, výsledkom čoho bol práve happy end - mechanické víťazstvo dobra nad zlom. Tento cieľ sa v štyridsiatych rokoch spojil s Rooseveltovým Novým údelom, keď sa Amerika chcela vymaniť z pesimizmu a znovu nastoliť vieru v lepšiu budúcnosť.
Pavučina kontaktov
Hollywood láka nielen bulvárne médiá, ale aj rozmanitých vedcov. Počítače uľahčujú rôzne štatistické experimenty, medzi najzábavnejšie patrilo hľadanie toho, ktorý herec v Hollywoode má najlepšie kontakty.
Nešlo o osobné známosti, ale o zisťovanie toho, koľko krokov bolo potrebných, aby sa cez neho dostali k ľubovoľnému inému hercovi.
Do prvej pätnástky, kde u všetkých na spojenie stačili menej ako tri kroky, sa dostali Gene Hackman či Donald Sutherland, víťazom je však Rod Steiger. Žil totiž dostatočne dlho, hral v rozmanitých žánroch a stvárnil postavy také odlišné, ako je Mussolini, Napoleon, Pilát a Al Capone.
Komerčné filmy sú ako víno
Niekoľko desaťročí po natočení prvého hollywoodskeho filmu zohrala prohibícia veľkú úlohu aj vo filmovom svete. Čierny obchod s alkoholom posilnil vznik gangov a v tomto temnom období prišli na svet slávne americké gangsterky.
Alkoholom, konkrétne vínom sa dá vyjadriť aj budúcnosť Hollywoodu, o ktorej Griffithovi súčasníci nemohli nič tušiť.
Výstižne sa to podarilo talianskemu spisovateľovi Alessandrovi Bariccovi, ktorý v esejistickej knihe Barbari hovorí o hollywoodizácii vína. Američan, ktorý sa rozhodol, že naučí svojich krajanov piť víno, vďaka zázračnému vzorcu uspel - za posledných tridsať rokov stúpla konzumácia vína v Amerike päťnásobne.
Po vzore Hollywoodu vedel, že to musí byť víno jednoduché a efektné, emócia pre kohokoľvek. Jeho opis sedí na víno aj na komerčné filmy.
„Už pri prvom dúšku je v ňom všetko: dáva pocit bezprostredného bohatstva, plnosti chuti a vône. Keď si z neho odpijete, chuť trvá krátko, účinky vyhasnú. Vyrába sa z hrozna, ktoré sa dá dopestovať úplne všade: chardonnay, merlot, cabernet sauvignon. Keďže sa nepripravuje s veľkou bázňou, má skôr konštantný charakter, rozdiel v ročníkoch je takmer zanedbateľný."
Zlatá éra
Filmové štúdiá neboli miestom, kde sa vyrábali len filmy, ale aj legendy.
Synonymom značky Hollywood je doteraz sexsymbol storočia Marilyn Monroe, ktorá síce nenakrútila toľko kultových filmov - až na Niekto to rád horúce z roku 1959 či Mustangy z roku 1961, ale stala sa stelesnením dokonalej ženskej krásy, príťažlivosti a slávy.
Bola číslom jeden, no nebola jedinou. Krásky ako Rita Hayworth, Ava Gardner, Katherine Hepburn či Grace Kelly tiež dokonale odzrkadľujú to, čomu sa hovorilo zlatá éra Hollywoodu. Glamour, elegancia, štýl, luxus, priazeň fanúšikov, ľúbostné aféry.
Medzi mužmi mali takéto významné postavenie Clark Gable, Cary Grant, neskôr Marlon Brando či James Dean.
