„Ak chceme mať úspech a sme preň ochotní zabudnúť, čo vieme, potom sme gýčiari. Chceme sa páčiť a pritom urobiť dobrý obchod, získať Oscara, cenu, ktorá je výrazom priemerného vkusu diváka a nadpriemernej obchodovateľnosti diela," píše Karel Vachek v knihe Teorie hmoty. Režisér, ktorý stál pri zrode slávnej československej filmovej novej vlny v 60. rokoch a značnú časť normalizácie potom strávil v emigrácii, ponúka v knihe svojráznu koláž svojich názorov na umenie, filozofiu, dejiny. „Dúfam, že môj výklad neberiete príliš vážne," zrazu upokojí zmäteného čitateľa, no vzápätí ho pripraví o ilúzie, že ide iba o nezáväznú hru: „Len to, čo je smiešne, sa približuje pravde."
Tak ako v jeho skvelých filmoch, či už v trezorovej snímke z roku 1969 Spriaznení voľbou, alebo v monumentálnej ponovembrovej tetralógii Malý kapitalista, aj vo Vachkových textoch sa snúbi vážne so smiešnym. „Alexander Dubček bol pravý mystik, rovnako ako Dante alebo babička mojej ženy, ktorú márne žiadal o ruku Klement Gottwald," hovorí o ľuďoch, ktorí sú predstaviteľmi tzv. sústavy stredovej. Oproti nej v jeho nazeraní na podstatu života a tvorby stojí sústava osudová, reprezentovaná mágmi ako Fellini či Bergman.
Radostné čítanie originálnych textov (pravda, pokiaľ akceptujete Vachkove pravidlá-nepravidlá a nebazírujete na prísnej logike) v závere vystrieda avizovaná teória hmoty, kde však režisér šokujúco publikuje stať svojho svokra Otakara Urbánka. Tento vzdelanec bol aj amatérskym fyzikom a tu vážne polemizuje s teóriou relativity. Zaradenie tohto textu Vachek zdôvodňuje tým, že on aj svokor tvrdia niečo, „čo nie je pravda". A dodáva, že keby ono „čo nie je pravda", skutočne vôbec nebola pravda, potom by to mnohým ľuďom až takneprekážalo.
