Film o futbalovej hviezde z Argentíny sa rovná príbehu o idole chudoby a životnej troske zároveň.
BRATISLAVA. Maradona by vraj mohol byť šťastným mužom, keby mu dovolili zostať celý život na futbalovom ihrisku. Pretože, až keď z neho zišiel a keď sa skončil už aj ten posledný zápas, začali sa jeho skutočné problémy. A boli veľké, a bolo ich dosť.
Emir Kusturica o tom uvažuje vo svojom celovečernom dokumente. Prvýkrát ho premietli pred dvomi rokmi na festivale v Cannes - v našej distribúcii nebol, no dnes večer ho hrajú v bratislavskom klube Nostalgia. Volá sa stručne a výstižne: Maradona by Kusturica.
Drahý Diego
Emir Kusturica je svetový režisér a napríklad v Cannes už dvakrát zvíťazil. To by však Maradonovi zbytočne vysvetľoval - vo filme priznáva, že nie vždy sa k nemu dostal a nie vždy mohol nakrúcať. Niekedy naňho hodiny zbytočne čakal pred domom, alebo v bare nad niekoľkými pohármi.
Pochopiteľne. Nerobil film o nejakom futbalistovi. Pred sebou mal Argentínčana, ktorý svojimi kľučkami ponížil celé Anglicko. Hráča z chudobného Neapola, ktorý potupne porazil bohatý Juventus. Symbol hrdosti Južnej Ameriky. Rebelanta, ktorý si odmietol prevziať štátne vyznamenanie Spojených štátov, pretože ich prezidenta považoval za ľudský odpad.
Sám Kusturica hovorí, že pri majstrovstvách sveta v Mexiku plakal len dvakrát: najprv preto, že tam nehrala Juhoslávia, a potom počas zápasu s Anglickom, keď dal Maradona po góle rukou aj druhý, naozaj božský.
Jeho syn Ctibor si prvýkrát v živote obliekol slávnostnú bielu košeľu, až keď ho prišiel vítať na letisko, pretože vraj prišli uvítať Boha. A vo filme ukazuje, ako v Argentíne funguje náboženská komunita, priam samostatná cirkev (jej učeníkom sa môže stať každý, kto dokáže dať gól rukou), pre ktorú je Maradona stredom vesmíru. Na melódiu Ave Maria sa pri jej obradoch spieva: Diego Querido. Milovaný Diego.
V celej nahote
„Ale čo takéto uctievanie vlastne znamená?" pýta sa Kusturica. Chudobný pôvod a futbalový talent spravili z Maradonu idol. O tom, že ním bude, sníval aj v detstve, ale nemohol vedieť, že s naplneným snom vzápätí príde prebudenie. Už nemohol len tak zostúpiť, sfanatizovaný dav by sklamalo, keby bol normálnym človekom. A to sa zrejme nedalo normálne prežiť.
Hrdinom Kusturicovho filmu je teda niekoľkokrát zlomený muž. Predávkovaný narkoman. Futbalista, ktorého pre slabé srdce odvážali z ihriska lekári. Manžel, ktorý prepásol rast svojich dcér. Kusturica v ňom zhliadol postavy svojich vlastných filmov: Čierna mačka, biely kocúr, Otec na služobnej ceste alebo Spomínaš na Dolly Bell? Jeho dokument o Maradonovi je románom v priamom prenose, obrazom života v celej svojej nahote. Vzorkou najvyššej eufórie i najhlbšieho dna.
Za emocionálny vrchol možno považovať scénu v argentínskom bare. Maradona v nej stojí za mikrofónom a spieva hymnickú pesničku: „Celý národ volal - Maradó, Maradó. Zrodila sa Božia ruka - Maradó, Maradó." Všetci hostia spievajú spolu s ním, skáču a veselo skandujú. Naozaj úžasné. Len on vie, ako taká skúsenosť bolí.
