Popradské divadlo Commedia si zatiaľ ako jediné na Slovensku trúflo na hru rakúskeho dramatika Petra Turriniho Jozef a Mária. Pred štyrmi rokmi ho s mimoriadnym úspechom inscenoval na komornej scéne Národného divadla v Prahe Martin Porubjak.
Nikto nie je dosť starý na trochu lásky. Táto Máriina replika z hry Petra Turriniho Jozef a Mária môže poslúžiť ako leitmotív krehkého príbehu, ktorý sa odohráva na Štedrý večer už v prázdnom a zatvorenom supermarkete. Zostanú v ňom len dve opustené starnúce ľudské bytosti: strážnik Jozef a upratovačka Mária.
On voľnomyšlienkár, ateista a ľavičiar, ona bonvivánka, bývalá tanečnica vo viedenskom kabarete a niekdajšia emigrantka. On sám. Ona sama. Spočiatku je komunikácia medzi nimi strohá, ťažká, plná výhybiek a „oťukávania“.
Nikto v podstate toho druhého nepočúva. Každý si melie len to svoje, v túžbe vyhodiť zo seba všetko, čo ho tam dnu tlačí. Postupne si chaoticky vyrozprávajú svoje životné príbehy. Zatiaľ stále bez väčšieho záujmu druhej strany. Až do chvíle, kým sa ich emócie nestretnú. Emócie opustenosti, strachu a túžby apoň po malom záchveve ľudskej blízkosti a porozumenia.
Turrini napísal príbeh s láskyplným pochopením k ľudským chybám. Svojich „hrdinov“ nesúdi, aj keď si v batohu údelu neraz nesú zlobu, zášť, chvíľami trápnosť či neznášanlivosť. Snaží sa ich uchopiť v ich celistvosti, bez výsmechu či odsúdenia.
Martin Porubjak sa pri úprave textu trochu pohral s reáliami, „ušil“ im aktuálny česko-slovenský kabát. Dramaturg a režisér popradskej inscenácie Vlado Benko k tomu ešte pridal zopár regionálnych doplnkov, a tak príbeh už nie je len príbehom Jozefa a Márie, ale celej krajiny. Jej nedávnymi dejinami v skratke.
Režijná práca dáva obrovský priestor pre hercov. Celé predstavenie nesú striedavé monológy protagonistov. Nijaké objavné experimentovanie s formou tu nenájdeme, len klasické poctivé divadlo. A hoci téma (osamelosť), miesto a čas príbehu (Vianoce, opustený supermarket ) priam ponúkajú lacnú melodrámu, plnú sentimentality, popradská inscenácia sa jej vyhla.
Veď divadlo Commedia s obľubou pracuje so žánrom sebe najbližším – s komédiou. Preto aj do nostalgických tónov smutného príbehu dokázali Popradčania vpašovať humor, slovné hračky a bonmoty. A ustriehli svoje herectvo, aby neskĺzlo do pátosu.
Režisér Vlado Benko (súčasne aj dramaturg, herec a autor scény i kostýmov) v úlohe Jozefa je smutno-smiešnym čudákom, ktorý význam slova hrdosť nevytesnil z vlastného charakteru. Hrá disciplinovane, bez silných gest. Stačí mu malý pohyb, mimika, intonácia.
Úloha Márie je veľkolepým návratom Veroniky Žoldákovej. Po osemnástich rokoch prestávky sa znovu postavila na dosky domovskej Commedie. Jej takmer už zabudnutý široký herecký register opäť vyznel v plnej sile.
Aj keď je Turriniho hra plná skepsy a sklamania, nechýba jej láskavosť a nádej. To naznačuje aj forma – chvíľami odľahčená mierne kabaretným strihom prechádza plynule do emocio〜nálne silného finále.
Jozef a Mária sa v popradskom predstavení ľudsky stretli. Ako povedala Mária, nikto totiž nie je dosť starý na trochu lásky.
