Plastic Beach od Gorillaz je jedným z najočakávanejších albumov tohto roka.
Odvážna, no stále muzikálna kombinácia rôznych žánrov od alternatívneho rocku cez elektroniku až k hiphopu a štyri drsné kreslené postavičky. To už dvanásť rokov hneď naskakuje každému, kto sleduje hudobnú scénu pri skupine Gorillaz.
Damon Albarn s kresliarom Jamiem Hewlettom dosť dlho úspešne mystifikovali, kto stojí za týmto projektom, no rovnako načas si dali s novými pesničkami. Medzi debutom a druhou nahrávkou Demon Days uplynuli štyri roky, na najnovší Plastic Beach nechali fanúšikov čakať ešte o rok viac.
Hudba z plastového ostrovaZačalo sa to na pláži vedľa domu Damona Albarna, kde jeden z najproduktívnejších britských muzikantov (exBlur, The Good, the Bad & the Queen, Monkey) čistil piesok od plastov. Po návšteve Mali, kde videl na obrovskom smetisku hadov spiacich v PET fľašiach, svoj nápad dotiahol s Hewlettom a zrodil sa ostrov z plastov.
Čo sa nezmenilo, je veľa hostí. Albarn opäť do štúdia pozval niekoľko slávnych mien, ktoré by sa inak asi nikdy nestretli. Prvé prekvapenie príde na úvod – melancholické intro symfonického orchestra so zvukmi morského pobrežia. Vzápätí sa naštartuje elektronický rytmus a do neho spustí rap Snoop Dog. Druhou typickou „gorillazovkou“ chytľavou na prvé počutie je veselá Superfast Jellyfish s posilami z kapely De La Soul.
Asi najosobitejšou pesničkou celého albumu je White Flag. Etnonáladu tradičného arabského orchestra vystrelia do nového sveta slovné vodopády dvoch mladých londýnskych raperov Bashyho s Kanom a pumpujúce beaty. Úplne voľnú ruku dostala soulová legenda Bobby Womack, ktorého na spoluprácu s Gorillaz presvedčila dcéra. Starý pán to dvakrát pekne roztočil, milo pôsobí aj hopsavý duet Albarna s iným známym sedemdesiatnikom, pesničkárom Lou Reedom. Kapelník chcel podľa vlastných slov hudbu Gorillaz zjemniť a vniesť do nej popovú melanchóliu, čo sa podarilo aj vďaka Yukimi Nagano a využitiu analógových syntetizátorov.
Netreba veľa, stačí dobreVäčšina prvých recenzií na Plastic Beach okrem zapojenia hostí vychvaľuje hudobnú pestrosť. No to kúzlo nefunguje vždy: hlasy členov punkrockovej legendy Clash napríklad vôbec nespoznáte, skladba Sweepstakes zase vyznieva ako nedotiahnutý štúdiový džem.
Šestnásť pesničiek je skrátka dnes dosť veľa na to, aby v nich neprišlo na hluché miesta. Keby bol album o štvrtinu kratší, určite by mu to len prospelo. Albarn už je štyridsiatnik a obrusuje svoju hudbu, no stále má dosť zaujímavých nápadov, čo z Plastic Beach môže spraviť nemenej komerčne úspešnú nahrávku, ako sú dva predchádzajúce albumy Gorillaz, ktorých sa predalo vyše 15 miliónov kusov.
