Dva najlepšie české filmy minulého roku prichádzajú do našich kín krátko za sebou. Na budúci týždeň to bude Protektor, oddnes je v kinách film 3 sezóny v pekle.
Egon Bondy dostal k nedožitej osemdesiatke zvláštny darček - film, ktorý je aj nie je o ňom, nakrútený s rozpočtom 80 miliónov českých korún. U marxistu, ktorý väčšinu života žil z invalidného dôchodku a darov, je peknou iróniu aj to, že na filme sa podieľal medzinárodný kapitál a pôvodný scenár upravili tak, aby ho ľahšie strávilo široké publikum.
Problémy s identitouSvoje memoáre plánoval Bondy publikovať až päťdesiat rokov po smrti, nakoniec sa však nechal nahovoriť a ešte za života vyšla kniha Prvních 10 let. Zachytáva obdobie rokov 1947-1957.
Film je celovečerným debutom Tomáša Mašína, doteraz známeho z nakrúcania reklám. Pokusu zobraziť reálneho Egona Bondyho sa vyhol tým, že sa jeho životom iba voľne inšpiroval. Vyvolalo to špekulácie o tom, prečo teda jeho postava recituje Bondyho poéziu (a ešte k tomu z neskoršieho obdobia, než v akom sa odohráva film), a prečo sa miestami drží Bondyho spomienok, kým inokedy jeho príbehy pre efektnejší koniec dotvára.
Sám Bondy rôzne verzie scenára videl. Keď zistil, že pôjde o hraný film a nie o dokument, žiadal, aby sa tvorcovia jeho života pridŕžali len voľne. Pre chorobu bol veľmi náladový a často si protirečil, takže sa jeho postoj k scenáru veľmi líšil, podľa toho, v akom duševnom rozpoložení sa práve nachádzal.
Nesympatický hrdinaFilm zachytáva iba roky 1947-1949, ktoré zohrali kľúčovú úlohu v zmenách Bondyho myslenia aj poetiky. Hoci z marxizmu nevytriezvel do konca života, na rozdiel od iných ľavicových intelektuálov na prehliadnutie nového režim nepotreboval celé roky, ale stačili mu týždne.
Tak, ako si Zbyněk Fischer na protest proti antisemitským procesom v Moskve zmenil meno na Egona Bondyho, má dve mená aj Ivan Heinz, respektíve Emanuel Bonn. Najmä v prvej časti filmu hrá neznesiteľného pozéra a exhibicionistu. Nustále prednáša nejaké citáty, prevažne z vlastnej tvorby. Scenáristi pritom vybrali najmä fekálne motívy, čím vyvolali zavádzajúci dojem, že všetka jeho poézia bola o hovne. Doslova.
Ivan v sedemnástich odchádza od svojho otca (Martin Huba) a stretáva osudovú ženu Janu, zvodnú bisexuálku so zmyslom pre surrealizmus a posteľné experimenty. Bohužiaľ, najmä v podobe odopierania súlože, pretože sublimovaný sexuálny pud by sa mohol kladne prejaviť v Ivanovej tvorbe.
Pár chce po zmene režimu emigrovať do Paríža, Ivan sa však (rovnako ako skutočný Bondy) zapletie s pašerákmi. Práve pribúdajúce problémy Ivanovu postavu poľudšťujú - čo bolo pre reálneho Bondyho nešťastím, je pre tento film šťastím.
Kryštof Hádek si za postavu Ivana odniesol Českého leva, aj keď obsadenie tohto trochu sladkého chlapca celkom nevystihuje reálneho Bondyho.
Príbeh za kulisamiRežisér Tomáš Mašín je pôvodným vzdelaním výtvarník, čo vidieť aj v jeho filme, kde sú dizajnérske detaily občas dôležitejšie než samotný dej. Interiéry aj exteriéry sú naaranžované s puntičkárskou presnosťou a oko si na chvíľu vydýchne, keď Jana s Ivanom prídu o nábytok a sedia v prázdnom byte, kde sú konečne iba oni dvaja a nie múzeum bytových doplnkov. Niekedy však film dokáže pracovať aj úsporne, celý februárový prevrat dostatočne ilustruje nákladné auto s nevrlými milicionármi na korbe.
Vo filme dostali priestor viacerí slovenskí herci, z tých podstatnejších úloh je to najmä Martin Huba, hrajúci opäť svoju typickú zmes ustaranosti a životnej rezignácie, Ľuboš Kostelný ako Ivanov bývalý známy a s novým režimom spriaznený mladý muž, či Ľubo Paulovič v úlohe vyšetrovateľa.
Film zachytáva iba krátky zlomok Bondyho života, pričom z neho na záver robí človeka, ktorý sa zo snov o lepšej spoločnosti rýchlo prebral (aj keď sa ich v skutočnosti nikdy nevzdal). Nezaoberá sa jeho spoluprácou s ŠtB, aj keď jasne vykresľuje, ako režim dokázal lámať všetkých, ktorí s ním nesúhlasili.
Filmový Bondy sa búri bez ohľadu na politický režim, odmieta pracovať, študovať aj nastúpiť na vojenskú službu. Láska s mladou bohémkou pôsobí trochu ako klišé, Praha na konci 40. rokov sa chce príliš podobať na Paríž a mladým umelcom chýba prirodzenosť. To však vôbec neznamená, že to tak naozaj nemohlo byť.
