Album Peripheries získal cenu Radio_head za nahrávku roka. Skupina Diego s ním na budúci týždeň vyráža na turné.
Slová „anglická gitarovka" sú dnes už pomaly hanlivým označením. Aj to je dôvod, prečo kapely pevne rozhodnuté venovať sa danému štýlu vyvíjajú snahu čo najviditeľnejšie sa odlíšiť od ďalšieho množstva podobných zoskupení. Diego pribrali do partie huslistku a na rozdiel od veselej dynamiky si zvolili melanchóliu.
Peripheries je druhý počin slovenskej formácie, a to, že v nej figurujú členovia Vetroplachu alebo Le Payaco vie vari každý priaznivec alternatívnej scény. Vysunutí na okraj domáceho mainstreamu však Diego neponúkajú nič, čo by ich oficiálne diskvalifikovalo z príjemne znejúceho hlavného prúdu. Bez afektu a násilného kopírovania svetových trendov sú skôr pesničkármi ako rockermi. A povedzme si na rovinu, nejde o nič zložité.
Album síce ponúka zaujímavé aranžmány, ale nijakú neopočúvanú špecialitu, na ktorú by sme si už dávno nenavykli. Pesničky plynú jedna za druhou a aj keď je konečný dojem milý, do rozpakov nás dostane pocit, že sme sa aj po niekoľkých prehraniach márne snažili zaregistrovať niečo, čo by nás skutočne chytilo.
Nie je to chybou nahrávky ani absenciou dvoch-troch skladieb s výrazným hitovým potenciálom, hovoriť môžeme skôr o novom smerovaní celej kapely. Už v úvode spomenutá melanchólia sprevádza Peripheries a aj napriek energickejším Here for no reason či Caught stealing sa album stáva skôr vhodným backgroundom, povedzme, pri čítaní knihy. Otázka znie, či to bol pôvodný zámer talentovaných muzikantov a skladateľov, alebo sa tak jednoducho stalo.
Samozrejme, na celý počin sa dá pozrieť aj z iného hľadiska. Napríklad lokálneho. Také skladby ako Enough to Breathe alebo Broken parts by ste hľadali na Slovensku ťažko, s výraznými husličkami a dokonale prešpekulovanou kompozíciou, ktoá by mala ísť vzorom drvivej väčšine ostatných našich hudobníkov. Nijaké sloha - refrén - sloha - refrén - sólo - refrén party tu nenájdete. Preto je len škoda, že pri zhodnotení ďalších aspektov je to v globálnom meradle trošku nuda.
Peripheries sú druhým albumom Diega. Táto nahrávka by mala ísť vzorom zvyšku našej scény, ale sama by mala čerpať zo zahraničia.
