Nedávno hral v Bratislave legendárny americký gitarista Pat Metheny a vo veľkom kamióne si priviezol čosi, čo v dejinách modernej hudby nemá obdoby: orchester takmer tridsiatich mechanických nástrojov obsluhoval sám pomocou gitary, pedálov a robotických technológií. K tomuto nápadu ho vraj inšpirovala pianola v pivnici jeho deda, ktorá ho v detstve fascinovala.
Pianola bol klavír, čo hral sám. Populárny bol koncom 19. a začiatkom 20. storočia, teda v dobe, kedy už Edison vynašiel funkčný zvukový záznam, no ten bol vtedy ešte nekvalitný a pianola ponúkala pomerne presnú interpretáciu klavírnych skladieb.
Tóny boli zaznamenané na diernom pásiku, bežiacim medzi dvoma otáčajúcimi sa valcami a tie mechanické snímače dômyselne prenášali až ku kladivkám, ktoré rozozvučali struny.
Pre nás je už ťažké predstaviť si, že by sme nemali prístroje na prehrávanie hudby, na ktorých si môžeme pustiť melódiu, aká sa nám zachce. Gramofón umožnil muziku počúvať, magnetofón nahrávať ju a walkman nosiť ju všade so sebou Toto všetko začal Edison - v 1877 vynašiel zvukový záznam.
Jediná možnosť - mašina
„Túžba ľudí po automatizovanej muzike je dlhá ako civilizácia sama," hovorí muzikológ Oskar Lehotský.
„Okrem domáceho muzicírovania a živých produkcií vlastne aj pred vynálezom Edisonovho fonografu bola len jediná možnosť, ako si vypočuť reprodukovanú hudbu - cez hudobný automat, automatofón.
Ľudská tvorivosť a vynaliezavosť v tomto nepoznala hranice a tak máme k dispozícii dochované záznamy o dômyselných zariadeniach, ktoré fungovali na rôznom princípe s jediným cieľom - prehrať hudobnú skladbu na rôznych akustických nástrojoch, samočinne, pomocou príslušného mechanizmu.
Hudobník a publicista Daniel Forró píše, že podobné snahy začali už zrejme v antike, neskôr prišli na rad zvonkohry, flašinety, orchestrióny, hracie strojčeky, pianoly a iné automatofóny riadené diernymi štítkami, pásmi alebo kolíčkovým bubnom vo funkcii ,pamäte' či hudobného nosiča."
Ľudský um
Princíp kolíčkového bubna dobre poznáme aj z hracích skriniek. Takéto, ale oveľa väčšie bubny riadili aj vežové zvonkohry s mnohými zvonmi, taká je napríklad zvonkohra v Bruggách z roku 1743 so 47 zvonmi.
V orchestriónoch takéto valce obsluhovali aj viacero nástrojov vrátane bicích, takže zneli ako celý orchester. Flautové hodiny, pre aké komponovali aj Händel, Haydn či Mozart, zasa pracovali na princípe organu, teda mechy naháňali vzduch do píšťal.
Je ťažké predstaviť si, koľko umu museli konštruktéri vynaložiť na to, aby tieto stroje hrali rytmicky aj intonačne presne. Fascinujú aj Ladislava Sjekela, zberateľa starej aj prastarej zvukovej techniky, ktorý má okrem starých gramofónov, magnetofónov a podobných „moderných vymožeností" aj niekoľko hracích strojov.
„Dnes už máme na všetko počítače," hovorí. „Hracie stroje musel človek vymyslieť a spraviť ich úplne precízne. To je obdivuhodné, v dnešnej dobe by to asi nikto nedokázal."
Hovoriaca Turkyňa
Skutočne zlatým obdobím automatofónov bolo 16. storočie. „Toto obdobie pokroku vo filozofii, astronómii a matematike bolo tiež dobou objavov a technických vynálezov v hudbe," píše Alexander Buchner v knihe Hudební automaty.
„Prebúdzajúci sa mešťanský stav založil hudobný priemysel, ktorý mal nielen bezprostredný a živý vzťah k technike, ale tiež značný vplyv na ďalší vývoj automatofonických nástrojov."
V 18. storočí sa tešila živému záujmu nielen hudba, teda aj hudobné automaty, ale aj rôzne výstrednosti, ako napríklad hovoriaci stroj prešporského rodáka Wolfganga Kempelena, ktorý napodobňoval hlas dieťaťa a vyslovoval jednoduché slová, alebo hovoriaca Turkyňa Josefa Fabera.
Obľuba hudobných automatov však pretrváva až do začiatku 20. storočia, pričom ich dejiny úzko súvisia s dejinami hodinárstva. Stručne povedané - kde sa robili kvalitné hodiny, tam konštruovali aj dobré automatofóny.
Vtedy a dnes
Princíp hracích strojov sa zdá svetelné roky vzdialený od moderných digitálnych technológií, ale je to iba klam.
Aj automatofóny pracujú vlastne na princípe dvojkovej sústavy - žiaden impulz je nula, kolíček, ktorý zavadí o pliešok alebo tiahlo, je jednotka. Na veľmi zaujímavú podobnosť upozorňuje muzikologička Edita Bugalová: „Pohľad na 1000-násobnú zväčšeninu CD-disku vizuálne pripomína systém kódov na zvukových nosičoch obdobia mechanických hudobných nástrojov".
Historické hudobné automaty sú dôkazom ľudského umu, tie moderné samohrajky barových hudobníkov sú skôr symbolom neumenia, niektorí takíto hráči sú prezývaní „keksíkari", lebo strčia do nástroja „keksík", teda pamäťový modul s prednahratými skladbami, a tvária sa, že hrajú. Niekdajšie flašinety mali pôvab, tie moderné sú podvod.
Analógia medzi históriou a súčasnosťou je aj v ďalšej veci: tvorcom počítačovej hudby často vyčítajú, že hudbu nekomponujú, ale iba skladajú z dielcov.
„Raz som zažil takú scénku," spomína hudobný skladateľ Jozef Vlk. „Nájomný barový hudobník skrytý za svoj syntetizátor hral barové rytmy pre prísediace tri, či štyri stoly v obrovskej kaviarni a počas hry zaspal. A ja som ho videl, ako za tým veľkým nástrojom spí a počul som, ako hudba vychádzajúca z tej mašiny ďalej bez neho hrá. Bola už noc, tak prečo by nevyužil technológiu? Aj tak to nikoho nezaujímalo."
Flašinet bol vynikajúci vynález, ale iba na istý čas. Hranice kreativity sa však predsa len posúvajú ďalej a počítačové aplikácie priniesli celý vesmír aplikácií, ktoré môžete skúšať roky a aj tak nevyčerpáte ich možnosti. Tie moderné mašinky môžu obsluhovať už len takí kompetentní ´flašinetisti´, ktorí sa dokážu zorientovať v možnostiach softvéru, majú víziu a vkus.
„Když máš v chalupě orchestrión, nevadí že do ní fičí," spieval kedysi Waldemar Matuška v skladbe k seriálu Chalupári.
Orchestrióny, flašinety, hracie stroje a strojčeky, to je svet, ktorý sa už nikdy nevráti, napriek aktivitám ľudí ako Metheny. Je to však svet fascinujúci a stojí za bližšie zoznámenie.
