Nevideli sme žiadnu zašlú hviezdu

Kariéru Alana Parsonsa poznačilo nahrávanie s Pink Floyd, či už z hľadiska inšpirácie, alebo v rámci životopisu, keď sa v každom článku o jeho osobe objaví veľavravné Dark Side of the Moon. To sú fakty, ktoré sa nedajú ignorovať.

Na rozdiel od Watersovho megalomanského poňatia progresívneho rocku sa Parsons rozhodol pre skromnejšiu „sedačkovú" atmosféru, ktorej vo štvrtok vytvorila Športová hala na Pasienkoch zaujímavé pozadie. A že je Parsons viac zvyknutý na úlohu muža v pozadí (spomeňme ešte spoluprácu na albume Abbey Road od Beatles, alebo soundtrack k filmu Jastrabia žena) ako pózu rockovej hviezdy, bolo vidieť už v prvých pesničkách Standing in the Higher Ground, alebo Don't Answer Me.

Veľkým telom upnutým v bielom saku a moróznym pohľadom prísneho družinára akoby dohliadal na zabávajúcich sa hudobníkov spoza ich chrbta. Najmä vokalista PJ Olsson však rozhodne netrpel strachom zo sebaprezentácie, a z vystúpenia tak vytvoril silný zážitok aj pre mladšie ročníky, ktoré sa objavili opäť raz v prekvapivo silnom zastúpení. Kapela, ktorú má Parsons pod palcom, je bez debaty rovnako talentovaná ako sám jej líder s desiatimi nomináciami na Grammy. Koncert tvoril prierez jeho tvorby s dnes už nebohým skladateľom a spevákom Ericom Woolfsonom, kde nechýbali songy ako I Wouldn't Be Like You, We Play the Game či Raven.

Floydovská rytmika a tematika v spojení s popovými melódiami a elektronickým podmazom je ústredným a najmä nadčasovým motívom tohto live projektu, čo sa odrazilo aj na celkovom dojme zo štvrtkového večera.

Žiaden krížik v kalendári: „Parsonsa som už videl", žiadna vyschnutá rocková hviezda a divadlo na playback, ale nový plnohodnotný zážitok. „Najúžasnejší chlapík, akého poznám!" vyjadril sa Olssen nadšene na Parsonsov účet. A veľký muž sa v Bratislave len skromne usmial popod fúzy.