Súkromný život v Stalinovom Rusku mal mnohé obmedzenia, medzi základné pravidlá prežitia patrilo nič nehovoriť. Alebo aspoň šepkať.
Za posledné dvadsaťročie máme relatívne slušný zoznam odbornej i umeleckej literatúry o období stalinizmu. Spomeňme klasické diela ruských autorov Dmitrija Volkogonova (Triumf a tragédia) či Roja Medvedeva (Stalin a stalinizmus), alebo diela neruských autorov ako Robert Conquest, Amy Knightová, Anna Applebaumová, Allan Bullock, Simon Sebag Montefiore a ďalší. V tomto základnom výpočte nesmie chýbať meno britského historika Orlanda Figesa.
Pohľad za veľkú ideológiu
Jeho nový titul Šeptem (vyd. Beta Dobrovodský, 2009) dokladá, že Figes je originálnym autorom, ktorý dokáže pracovať nielen s klasickým výskumným materiálom, ale vie sa orientovať aj v komplikovanom teréne tzv. orálnej histórie. Nestiera pritom hranice medzi historickou objektivitou a autentickou subjektivitou, ba je schopný obe línie veľmi účelne prepojiť. A keďže je zručným publicistom, v súhre to prispieva k vysokému štandardu diela, k jeho vedeckej hodnovernosti a súčasne čitateľskej príťažlivosti.
Originalita knihy spočíva v snahe pozrieť sa „za" ideológiu, zobraziť stalinizmus cez osobné výpovede a individuálne svedectvá ľudí. Hľadá „spôsoby, akými stalinizmus vstúpil do ľudských myslí a sŕdc", ale aj príčiny, ako je možné, že stalinský teror zapustil v spoločnosti také hlboké korene a z miliónov slušných ľudí urobil udavačov, komplicov neprávostí a spoluvinníkov teroru. V tejto súvislosti je v podtitule knihy (Súkromný život v Stalinovom Rusku) istý paradox, keďže jej hlavnou témou je niečo (súkromie), čo v podstate v Stalinovom Rusku neexistovalo.
Úbohý sovietsky človek
Osud za osudom defilujú v tejto knihe obrazy ľudskej skazy, bezhraničnej brutality, znásilňovania elementárnej ľudskej citlivosti, ktoré názorne ilustrujú apokalyptickú tragédiu formovania tzv. sovietskeho človeka ako bytosti bez práva na súkromie, sebaúctu a na vnútorný život. Takýto človek potom vytvoril aj nám dôverne známu spoločnosť mlčiacich konformistov, zlomených pokrytcov, ľahostajných kariéristov a vypočítavých farizejov, ktorí, ako autor cituje z tajného denníka ruského prozaika Michaila Prišvina, „sa naučili tak šikovne skrývať zmysel toho, čo hovorili, že čoskoro úplne zabudli, ako hovoriť pravdu."
Základnou komunikačnou stratégiou sa stáva šepkanie: pošepky sa zdieľajú dôvernosti, ktoré nemá počuť ucho štátu, ale pošepky sa podávajú aj udania. Napokon, akoby aj sám ruský jazyk bol na niečo také pripravený, keďže koreň slova je spoločný pre výraz šeptun (ten, čo udáva) a aj pre výraz šeptuščij (ten, čo šepká).
Falošná morálna vina
Figes cez osudy konkrétnych ľudí (v popredí sleduje hlavne osud popredného stalinistického publicistu a básnika Konstantina Simonova a jeho rodiny) dokumentuje, ako stalinistický režim postupne miesto slnečného štátu vybudoval tyraniu. Bola postavená na všeobecnom špehovaní, morálnej korupcii, nedôvere a masovom udávaní. V dôsledku ustavičného tlaku všadeprítomnej propagandy a atmosfére strachu sa v ľuďoch vytvoril absurdný pocit morálnej viny, mravného zlyhania, ba až národnej zrady, ak by začali slobodne kriticky rozmýšľať.
Práve toto bremeno falošnej morálnej viny, ktoré si mnohí ľudia v sebe niesli ako dedičstvo stalinizmu ešte dlhé roky po všetkých tých odmäkoch a odhaleniach kultu osobnosti, je jedným z kľúčových prvkov Figesovej knihy.
Ľudia akoby sa báli, že keď nahlas vyslovia svoje pravdy, stanú sa vyvrheľmi spoločnosti, najmä ak ešte stále nezmizli všetky tiene nacionalizmu a veľmocenského šovinizmu. Paradoxom pritom je, že v drvivej väčšine ide o ľudí, ktorí neboli odporcami režimu, skôr naopak. Je v tom, isteže, aj veľká dávka ruského fatalizmu, ale aj - ba možno najmä - hlboká rodová pamäť spoločnosti ľudí, ktorí si zvykli žiť v strachu: zo štátu, zo susedov, z príbuzných a najhoršie - zo seba samých.
V neslobodnej krajine sa rodia neslobodní ľudia, tak by mohlo znieť vari trochu banálne posolstvo tejto knihy. V danom historickom i spoločenskom kontexte má však aj zdanlivo banálna pravda explozívny poznávací účinok.
Autor: Igor Otčenáš
