RATISLAVA. Napriek nepoetickým časom poézia si nachádza nielen svojich čitateľov, ale aj prekladateľov a vydavateľov. O to je to vzácnejšie, že vďaka nim dostávame do rúk neraz knižky, ktoré sú objavom, inšpiráciou i pripomenutím. Takou je útla antológia súčasnej lužickosrbskej poézie Madona má červenú dušu, ktorá vyšla vo vydavateľstve MilaniuM.
Lužickí Srbi sú len slabo prítomní vo všeobecnom povedomí. Ich historické peripetie ako slovanského národa, ktorý prežil do dnešných čias v nemeckom obkolesení, si zasluhujú našu pozornosť.
Práve literatúra, umenie, film, hudba, či už v podobe ľudového umenia, alebo v jeho modernej, súčasnej podobe, poukazujú na ich vitalitu a nesmiernu rôznorodosť.
V každej oblasti by sme našli osobnosti európskeho významu. V Nemecku žije okolo 30 až 40tisíc Lužických Srbov. Tvoria v dvoch spisovných jazykových variantoch - dolnolužičtine a hornolužičtine. Ich spoločenským a kultúrnym centrom je starobylé mesto Budyšín - Bautzen, kde sídlia aj ich reprezentačné organizácie.
Antológiu predstavuje desať básnikov, ktorých rôzne poetiky zaujmú čitateľa. Jedny verše opisujú krásy krajiny a zároveň ju chcú, vedno s jazykom a tradíciami, chrániť, iné očaria detailným prežívaním každodennosti, ale aj prehlbovaním mýtov, ďalší autori zasa do farieb vidieckeho kraja primiešajú ostré odtiene svojich citov. „Polož ruky na to pravé miesto / a konečne ťa zobudím," píše mladá Lubina Hajduk-Veljkovićowá.
Antológiu zostavil jeden z autorov, Benedikt Dyrlich, inšpiratívne ilustrácie pripravila Isa Bryccyna.
V jazykovej spolupráci s neúnavným prekladateľom a propagátorom Lužice Petrom Čačkom verše prebásnili Ľubomír Feldek, Dana Podracká a Ján Zambor. Vlastimil Kovalčík sa venoval prekladom už pomaly barda, Kita Lorenca, ktorého verše vydal aj v roku 1984 v samostatnom výbere v Kruhu milovníkov poézie.
Poézia lužickosrbských básnikov je plná farieb a vôní Lužice a má čím osloviť slovenského čitateľa. Citlivým moderným jazykom reflektuje spoločné hodnoty, filozofiu, ale aj obavy o budúcnosť a zároveň i radosť z každodennosti.
Nie lamentácie, ale hľadanie východísk a niekedy aj vzdor sú prítomné vo veršoch. Aj o tom je poézia Lužičanov, blízka poézii Slovákov, a v tomto sa neodlišuje od poetických úvah európskych tvorcov.
Po čase prichádza vo forme tejto knihy okno ku kultúre najmenšieho slovanského národa. Možno je prísľubom a nádejou, že sa podarí zrealizovať predstavenia tvorby Lužických Srbov aj v iných umeleckých disciplínach.
Autor: Ladislav Volko
