Elvis Costello. FOTO – JAMES MINCHIN
„Je tu iba jedna vec, ktorú by som chcel vedieť. Čo je také smiešne na láske, mieri a porozumení?“ pýta sa britský spevák Elvis Costello v jednej zo svojich prvých piesní. Je to jeden z hlavných rysov tohto spievajúceho naštvaného básnika, stojaceho večne v opozícii, brániaceho lásku a porozumenie, slová, ktoré koncom punkrockových sedemdesiatych rokov neboli vôbec v móde.
Costello bol za dvadsaťpäť rokov svojej hudobnej dráhy novovlnovou hviezdou, baladickým trubadúrom, country a klasickým skladateľom. Teraz je z neho Ír. Z bláznivého Londýna sa presťahoval do Dublinu a privlastnil si írsku národnosť vrátane írskeho futbalového tímu. „Veď viete, my Íri…“ tvrdí dnes Costello, muž mnohých hudobných prevlekov, ktorého však zdobia tie isté kostené okuliare. Tie mu vydržali po celú jeho kariéru.
Návrat k rytmu
Je hrdý na svoj nový album When I Was Cruel, taký odlišný od jeho predošlých prác z deväťdesiatych rokov. V ich druhej polovici, v čase úpadku popmusic sa zámerne odklonil od rocku a spolupracoval s nasladnutým Burtom Bacharachom, autorom Raindrops Keep Fallin‘ On My Head alebo s mezzosopranistkou Anne Sofie von Otter.
A to je jeden z mnohých Costellových znakov, otočiť sa chrbtom k prúdu, svoj typický hnev a smútok vložiť do vecí, ktoré majú s rockom málo spoločné. „Nemyslím si, že som sa vrátil, pretože nikdy som nerobil nič podobné,“ povedal pre AP na obhajobu svojej poslednej nahrávky. Costello po vážnej hudbe túžil po rytme, ktorý sa odlišoval od jeho predošlých balád.
When I Was Cruel, dvadsiaty Costellov album v poradí, je právom prirovnávaný k jeho starším prácam. Aj preto, že na ňom spolupracovala jeho sprievodná skupina The Atractions. Presnejšie dve tretiny z nej. Ku Costellovi sa vrátil klavirista Steve Nieve a bubeník Peter Thomas.
Bez chýbajúceho basistu Brucea Thomasa zapracovali na najpopovejšej Costellovej nahrávke od roku 1994. „Nahrali sme ho za šesť dní v Dubline – iba gitara, basa a bicie. Potom som uniesol Steva Nieva z jeho turné s francúzskou herečkou Vanessou Paradis, aby dohral klávesy, a bolo to,“ vysvetlil pre VH1 vznik albumu.
Zberateľ Costello
Je to expert na hudbu, strážca histórie rock and rollu. Narodil sa v Londýne v roku 1954 ako Declan Patrick MacMansus v muzikantskej rodine. Po vystupovaní v baroch a vyhrávaní nemódneho countryrocku si zmenil meno, opustil podľa neho najhoršiu prácu na svete – pracoval ako počítačový inžinier v kozmetickom salóne – a v roku 1977 vydal svoj prvý album My Aim is True.
Nikdy nebol punkerom, jeho tvár zdobili nemódne kostené okuliare v tvare Buddyho Hollyho, ale naštvaný postoj k celému svetu mal s týmto štýlom veľa spoločného. Dopomohol mu k tomu aj jeho povestný čierny zoznam, na ktorom mal napísané mená všetkých ľudí, ktorí ho nahnevali. Potom ich stelesňoval v pesničkách.
Ostrá lyrika sa stala ťažiskom jeho piesní – spieval o bujnejúcej extrémnej pravici, o Falklandoch, o ľuďoch zo šoubiznisu. „Nie sú to manifesty, sú to stále pesničky. Zaujíma ma skladať slová a hudbu najrôznejšími cestami, aké si viem predstaviť,“ hovorí Costello, podľa niektorých najlepší skladateľ, ktorý sa na tejto planéte objavil za posledných dvadsať rokov.
Časom sa horkosť a krutosť z jeho textov vytrácala. Koketoval s Nashvillom, upísal sa veľkej firme, spolupracoval s Paulom McCartneym. Dnes stojí tento štyridsaťosemročný muž ďaleko, ako s obľubou hovorí, od „psích rockandrollových dní“.
Podobne ako štyri generácie jeho predchodcov aj on dopĺňa svoju zbierku albumov, hľadá nové veci a obdivuje Destiny‘s Child.
„S mäsom som sa rozlúčil už dávno a piť som prestal pred šiestimi rokmi. Ale platne, tie mi zostali,“ hovorí pre The Guardian spokojne Elvis, ktorý si aj dnes myslí, že slávneho človeka z neho robí jeho nos trčiaci spod okuliarov.
PETER BÁLIK
