Goya Toledová ako Valeria vo filme Amores Perros.
FOTO – LIONS GATE FILMS
Láska je kurva (Amores Perros) * Mexiko 2001 * 154 minút * Réžia: Alejandro González Inárritu * Hrajú: Emilio Echevarría, Gael García Bernal, Goya Toledová, Álvaro Guerrero, Vanessa Baucheová, Jorge Salinas, Marco Pérez, Rodrigo Murray, Humberto Busto
Filmy s dobrou povesťou a dlhým zoznamom cien na konte majú vždy, paradoxne, o čosi ťažšiu štartovaciu pozíciu. Vyvolávajú totiž u divákov privysoké očakávania, ktoré v konečnom dôsledku môžu byť na príťaž. Debut Alejandra Gonzáleza Inárritua patrí k piatim kandidátom na minuloročného Oscara v kategórii najlepší neanglicky nahovorený film a je práve jedným z takýchto filmov. V tomto prípade však ide o výnimku, ktorá potvrdzuje pravidlo.
Amores Perros – Láska je kurva je poviedkový film poskladaný z troch nezávislých príbehov. Všetky postavy spája Mexico City a automobilová nehoda, ktorá zasiahne do ich osudu. Každému trochu inak.
Tínedžer Octavio definitívne prichádza o svojho psa, topmodelka Valeria o zdravie a prácu. Pre náhodného okoloidúceho El Chiva, záchrancu Octaviovho psa, sa náhoda, naopak, stane motiváciou definitívne zmeniť život príležitostného nájomného vraha potĺkajúceho sa na okraji spoločnosti.
Postavy sa nestretnú a nezasiahnu si do života. Vystupujú síce na pozadí iných poviedok, ale iba ako okoloidúci, ktorých môžeme zazrieť kútikom oka. Čas nie je synchrónny, príbehy áno. Sú vyrozprávané postupne jeden za druhým, pričom vždy v okamihu havárie si uvedomíme ich priesečník.
Okrem mexického hlavného mesta a autonehody tri zdanlivo nesúrodé príbehy spájajú psy, ktoré mimovoľne parafrázujú originálny názov filmu. Brutálny Cofi zarábajúci Octaviovi peniaze v ilegálnych psích zápasoch, drobný Richi uväznený pod parketami v byte modelky či tlupa pouličných najdúchov samotárskeho El Chiva. Vo všetkých troch prípadoch práve psy fungujú ako spoluiniciátori záverečnej katarzie jednotlivých príbehov. Strata či strach z ich straty funguje ako ďalší dramatický plán na dokreslenie a domotivovanie konania hlavných postáv. Či už ide o vraždu, rozchod, alebo potrebný impulz na definitívne vycúvanie zo slepej uličky jednej životnej etapy.
Niektorí kritici zaškatuľkovali Gonzáleza Inárritua ako mexického Tarantina, čo je však trochu zavádzajúce. V Amores Perros síce nájdete explicitne zosnímané násilie, dokonca i z časového hľadiska trochu neštandardné rozprávanie príbehu. Tam sa však výpočet asociácií začína i končí. Kým u Tarantina prevažuje hra a ironický humor, mexický režisér kladie dôraz na príbeh. Snaží sa o realizmus a emocionálnu zainteresovanosť. Nechce diváka s odstupom zabávať, snaží sa ho intenzívne vtiahnuť do deja. Ako sám tvrdí, chce „zasiahnuť, potešiť, pobaviť, dojať a provokovať“.
Amores Perros Alejandra Gonzáleza Inárritua je debut, no netrpí začiatočníckymi chybami. Napriek tomu, že príbehu chvíľami chýba väčšia skratkovitosť, je zrelou výpoveďou človeka, ktorý má dar hovoriť zrozumiteľne, atraktívne a jednoducho zároveň. Pričom na rozdiel od mnohých iných nekĺže výlučne popovrchu.
Autor: Jaroslav Ridzoň(Autor je redaktor internetového magazínu www.inzine.sk)
