Karajan ho nazval „druhým Šaljapinom“ a jeho Godunova označila kritika za „jedného z najlepších Borisov všetkých čias“. Popri Florencii a Paríži sa v marci charizmatický spevák PAATA BURCHULADZE predstaví aj v Opere SND ako Mefistofeles v galapredstavení Fausta.
Postavu Mefista z Gounodovej opery Faust ste stvárňovali už neraz. Čím bude iná v bratislavskej inscenácii, kde si zaspievate v nedeľu?
„Napríklad v Tel Avive bol Mefistofeles reálnou osobou, žijúcou v tomto svete. V Bratislave, naopak, predstavuje akýsi Faustov protiklad. V centre stojí základný konflikt dobra a zla. Zvyčajne sa pri návšteve kostola modlíme, prosíme Boha, aby nás ochraňoval od tej „mefistovskej“ stránky. Tento Faust sa však neobracia k Bohu, ale prosbu o pomoc adresuje samotnému Mefistovi.“
S úlohou Mefista ste sa po prvý raz stretli ako študent, od vášho povestného Godunova v Metropolitnej opere uplynie 20 rokov. Ako sa zmenilo vaše vnímanie postáv?
„Úlohy Mefista, Borisa Godunova a ďalších zostávajú stále rovnaké. Vyvíja sa vnímanie postavy, čo prichádza celkom prirodzene, s pribúdajúcimi skúsenosťami.“
Pohybujete sa na svetových operných scénach. Vnímate rozdiely v ich fungovaní?
„Vyhovujú mi nemecké divadlá. Vládne v nich absolútna presnosť. Nič podobné nemožno konštatovať v južných krajinách, kde sú časové sklzy neraz aj hodinu. Pre divadlo je však nesmierne dôležitý intendant. Keď ide o dobrého riaditeľa, schopného človeka, celá atmosféra je dobrá. Ak však nastane problém, poznačí to celú produkciu. Ako speváci máme v tomto smere výhodu – prídeme, zaspievame a potom odídeme. Zložitejšie je to však pre stály súbor."
"Dnes nie sú výnimkou režiséri, ktorí nemajú vôbec záujem, aby ich niekto pochopil."
Súčasný trend je moderné režisérske divadlo. Vyhovuje vám to?
„Som zástancom zlatej strednej cesty. Každý režisérsky zásah do diela musí mať opodstatnenie. Rovnako je dôležité, aby dianiu na javisku porozumelo aj publikum. Dnes nie sú výnimkou režiséri, ktorí robia schválne všetko proti hudbe a ani nemajú záujem, aby ich niekto pochopil. Nechcú byť úspešní, chcú šokovať. Mnohí režiséri chcú byť známi, nehľadiac na to, akým spôsobom slávu dosiahnu. A dosiahnu ju práve tým, že pripravia nezmyselnú inscenáciu.“
Stretli ste už s neprijateľnou produkciou?
„Na začiatku kariéry som sa dosť bránil režisérskym experimentom a zvykol som s nimi bojovať. Neraz som produkciu jednoducho opustil. V súčasnosti mám väčšmi záujem nadviazať s režisérom kontakt, som naklonený vzájomnému dialógu o poňatí diela. Ak by sme sa však ani napriek tomu nezhodli, nemohol by som zostať.“
A čo réžia bratislavského Fausta?
„Je moderná, no pritom premyslená a myslím, že publikum osloví. Musím pripomenúť, že máte skutočne výborných spevákov.“
Spievali ste skoro všade, kam sa vraciate najradšej?
„Z hľadiska prestíže je pre umelca samozrejmé, že chce spievať v La Scale, Metropolitnej opere, Parížskej opere či v Covent Garden. Kedysi platilo, že prestížne scény zaručia dobré inscenácie, v súčasnosti to však postupne prestáva byť natoľko jednoznačné. Pekné, zaujímavé a umelecky porovnateľné predstavenia môžete spievať aj v menej známych divadlách.“
Vnímate na rôznych miestach rôzne reakcie divákov?
„S publikom je to v podstate všade rovnaké – ak spievate dobre, prijme vás priaznivo.“
Ako sa vám stvárňujú dramatické polohy? Nikdy vám neprekážalo, že úlohy „mladých milovníkov“ skladatelia väčšinou zverujú tenorom?
„Možno ešte v trochu mladších rokoch ma občas lákalo byť takým Calafom s jeho slávnym Vinceró! No v skutočnosti mám basové postavy veľmi rád – nielenže považujem bas za krajší hlas po zvukovej stránke, ale, navyše, basové postavy sú väčšinou práve tie inteligentné, charakterové, ktoré hýbu dejom a z tohto dôvodu je ich interpretácia podnetná a vyžaduje si istú skúsenosť. A vôbec neprekáža, ak sú starší, pretože časom sa situácia obráti. Keď som mal dvadsaťpäť rokov a stvárňoval som osemdesiatročného človeka, navliekli ma do kostýmu, nalíčili a na tých osemdesiat rokov som aj vyzeral. Teraz však môžeme vidieť aj sedemdesiatročných tenoristov v úlohách dvadsaťpäťročných mladíkov, ktorí sa k nim však po stránke výzoru už nepriblížia. Pre mňa sa čas stáva výhodou, keďže sa vlastne postupne približujem k svojmu „javiskovému“ veku..."
Máte veľa nahrávok. Preferujete skôr živých vystúpení alebo prácu v štúdiu?
„Ťažko povedať, čo je lepšie. Ak si chcete urobiť názor na speváka, musíte ho počuť naživo, kde nemá možnosť opravovať. Mám viaceré live nahrávky – pre Deutsche Grammophon Chovanščinu s Abbadom, s Karajanom Mozartovo Rekviem, mám tiež viaceré videonahrávky ako Nabucco v La Scale s Mutim. Štúdiové nahrávky sú dokonalejšie po technickej stránke, no zasa sa tam stráca atmosféra, sú trochu sterilnejšie.“
Ako často sa vraciate domov, do Gruzínska?
„Každý mesiac, na jeden alebo dva dni. Sídli tam moja nadácia na pomoc deťom. Mnohé gruzínske deti trpia dôsledkami vojnových konfliktov. Pravidelne pre ne usporadúvame benefičné koncerty. Nesmierne som rád, že mi pomáhajú priatelia – už tam prišli zaspievať Montserrat Caballé, Giuseppe Giacomini, Ramón Vargas a mnohí ďalší. Nadácia momentálne predstavuje ťažisko mojich aktivít v Gruzínsku. (pozn. red. viac informácií nájdete na www.iavnana.ge)“
V jednom rozhovore ste raz prezradili, že pôvodne ste študovali niečo iné ako hudbu. Čo vás vlastne priviedlo k spevu?
„Nikdy som netúžil byť operným spevákom. Spočiatku som študoval na polytechnickom inštitúte v Gruzínsku a paralelne na tamojšom konzervatóriu, kam som sa prihlásil najmä na naliehanie rodičov. Keď som bol v treťom ročníku, pripravovali sme práve Gounodovho Fausta – v ruštine. Vtedy som po prvýkrát spieval Mefista a po prvýkrát som zažil na javisku veľký aplauz, čo sa mi veľmi zapáčilo. A vlastne takto som zostal pri spievaní.“
Autor: Eva Planková
