Sotva pricestoval, odlieta preč, skúmať súčasné umenie. Popritom si výtvarník, kurátor a organizátor BORIS ONDREIČKA musí nájsť čas aj na alternatívnu kapelu Kosa z nosa, kde s pauzou už dvadsať rokov spieva vlastné texty – básne. Jasný postoj a nezávislosť, s akými začínal ako punkrocker, medzitým nikam nezmizli. Presmeroval ich do sveta umenia a neziskovej kultúry, kde riadi združenie Tranzit.
Čo znamenalo byť pankáčom v Bratislave koncom osemdesiatych rokov?
Že nás zobrali policajti na ulici, alebo zbili na koncerte, bolo pre nás bežné, ako keď vás kontroluje revízor v električke. Párkrát som zažil tvrdé výsluchy, fotografie, zakrúžkované hlavy v dave, otázky, kto je kto. Nepamätám si však, že by som doma plakal v posteli, aký je život ťažký. Bolo mi jasné, že taká je realita, tak ako ani palmy nerastú v Helsinkách.
Na takých ako vy mal režim nálepku „závadová mládež“.
Tie časy mám späté s detstvom a pubertou, v roku 1989 som mal iba dvadsať. Hrať sme začali v záhrade u Braňa Špačka, ktorý je náš gitarista a líder. Prvý koncert sme mali v roku 1987 v domove dôchodcov, kľúče sme dostali za fľašu vína a bonboniéru. Ilegálny koncert – dnes to znie vznešene, ale vtedy to bolo bežné.
Na kapely vtedy dozerali inštitúcie, kde mali byť registrované. Kde ste vzali odvahu fungovať načierno?
Sú kapely, ktoré vzniknú konštruktívne, no Kosa z nosa vznikla živelne. Ani nám nenapadlo niekde sa registrovať, robiť takzvané prehrávky. Nebol to nijaký vymyslený odpor, len sme mali radi hudbu a chceli sme ju hrať.
Uvedomovali ste si riziká?
Pripadalo nám to normálne. Nenormálne skôr bolo prejsť celou tou procedúrou, sedieť na prehrávkach dajme tomu pred Pavlom Hammelom a podobnými ľuďmi, ktorí postupne „zoficiálneli“.
To znie kacírsky - Hammel a Prúdy sú považovaní za piliere domáceho rocku. Koho ste vlastne brali z našich hudobníkov?
Výhoda bola, že sme vyrastali v Bratislave, kde sme chytali rakúske rádiá. Počúval som kadečo, od Erika Satieho cez Sex Pistols až po Paca de Lucíu. Slovenskú hudbu sme nepočúvali a ak sme sa k nej predsa dostali, lokálnych hrdinov sme už konfrontovali s tým, čo sa dialo vo svete. To, čo sa v šesťdesiatych rokoch udialo vo filme a čiastočne vo výtvarnom umení, sa veľmi neudialo v domácej hudbe – aspoň nie pre nás. Aj na Dežovi Ursinym ma najviac zaujímajú texty Ivana Štrpku.
Cítili ste k režimu nenávisť?
To súvisí s pankáčstvom. V súčasnosti je punk, hoci tak možno nevznikol, stopercentne ľavicové hnutie.
Až na Slovensko – kde sa sa spevák punkovej Zóny A Koňýk hlási k pravicovému Mikloškovi.
Presne to je príklad našej generácie. Tým, že sme vyrastali v komunizme, automaticky sme boli antikomunisti. Rodičia boli kultúrne zameraní intelektuáli, vychovávali ma, aby som sa humánne pozrel na realitu. A ak ste sa pozreli humánne na realitu, nemohli ste stáť inde, kde sme stáli. Totalitu sme už vnímali v spektre. Neprijateľný bol pre nás tak katolicizmus, ako aj komunizmus. Takisto hipisáci, tí boli pre nás úplne nemožní (smiech).
Koncom osemdesiatych rokov to už bolo lepšie?
Asi áno. Raz sme sa zo zábavy mlátili na ulici, bol asi rok 1988, prišli policajti a prosebne nám hovorili: prosím vás, toto nám nemôžete robiť! Len sme stáli a pozerali, či je to vôbec možné. 17. novembra 1989 sme hrali v Petržalke, tam sme sa uvoľnili a mali otvorenejšie preslovy, napríklad o Charte. Šéf malého kulturáku Rozlet mal pod sebou mladého chalana, ktorý nás v ten večer udal na polícii. Ak by neprišli zmeny, asi máme obrovský problém. Vtedy však už bývali malé demonštrácie, kde sa zhŕklo tak štyridsať-päťdesiat ľudí, aj týždeň predtým sme boli na jednej so Sveťom Korbelom pri hoteli Kyjev.
Výtvarník svetového mena Stano Filko a Boris Ondreička (2000)
Sveťo Korbel a skupina Slobodná Európa je príklad, ako medzi vašu generáciu po revolúcii vtrhli tvrdé drogy. Vás obišli?
Našťastie, hoci sme sa v tom prostredí pohybovali. Nie je náhoda, že sme sa s Braňom Špačkom stretli a doteraz sme super priatelia. Robili sme neskutočné hlúposti, ale vedeli sme úplnú hranicu. V živote by mi nenapadlo zobrať heroín, lebo som vedel, čo to je. Asi sme tak neboli vychovaní, alebo sme nevyrastali v takom stresovom prostredí. Boli však kamaráti, napríklad Marek Brezovský, ktorí na drogy doplatili.
Deväťdesiate roky boli euforické, no mnohé iniciatívy, ktoré v Bratislave vznikli, neprežili. Príkladom je Divadlo Stoka či Rádio Ragtime.
Rádio Ragtime je pre mňa doteraz jediný model počúvateľného rádia. Každý piatok od jedenástej večer sme tam mali reláciu, kde sme mohli púšťať, čo sme chceli. Dnes sa to zdá luxus, ale vtedy to bolo normálne. Nikto vtedy ešte neriešil ekonomické veci, napríklad, že v noci sa neoplatí mať moderátorov.
Prečo v hlavnom meste bolo vtedy viac hudobných klubov, ako je dnes?
Možno ľudia až tak nerozmýšľali, či je niečo efektívne, či to má budúcnosť, nebrzdilo ich poznanie, že veci neprežijú. Najlepší model alternatívneho klubu bola Juráčkova Rock Fabrik na Kominárskej ulici v Bratislave. Martin Juráček bol Slovák z Prahy, hľadal cesty, ako sa veci dajú, aj sa mu to neskutočným spôsobom darilo. Na Obchodnej bol New Model Club. Zbrojnoš. Stoka. U Club bol trikrát väčší ako SubClub, ktorý je pod hradom dnes. Keď sme hrali na otvorení, prišlo tisícsedemsto až dvetisíc ľudí!
Po pauze sa nedávno Kosa z nosa opäť dala dohromady – čo bude ďalej?
V osemdesiatych rokoch bolo v móde rovno zakladať kapely ako „kultové“. Ak sa dnes o nás hovorí o čomsi ako legende, je to len tým, že nás videlo málo ľudí naživo, nevydali sme album, nešli na turné. Boli sme turbulentná kapela, jeden z dôvodov je ten, že Braňo Špaček nasadil od začiatku vysokú latku. Uňho sa hudba odohráva na empatickej, metafyzickej rovine a on očakáva, že aj ostatní ľudia, ktorí do skupiny vstupujú, sa na tú frekvenciu napoja. To sa samozrejme nedialo. Keďže sme neboli konštruktívni, bol pre nás problém pracovať s tými konštruktívnymi – napríklad so štúdiovými hudobníkmi
V úlohe manažéra a organizátora pred sídlom Tranzitu na Zlatých pieskoch
Teraz chystáte album?
Ak ho budeme robiť, bude retrospektívny a asi sa nevojdeme na jedno cédečko, takže tam dáme aj nové veci. Ale je to zložité - ostatní hrajú ako diví, ale ja som väčšinu roka na cestách.
Z pesničiek Kosy z nosa cítiť Bratislavu, čím to je?
Vždy sme boli ľudia, čo žili v meste, radi sedeli v kaviarňach obklopení množstvom iných ľudí. Radikálne poetickým spôsobom sme reflektovali naše životy, a to sa odrazilo na našej tvorbe.
Ako s punkovým životom ladilo štúdium na výtvarnej škole?
Ako pubertiak som s tým mal problém. Otec bol výtvarník, ilustrátor, grafik, pedagóg, prvý porevolučný rektor VŠVU. Mama bola učiteľkou ruštiny, nemčiny a výtvarnej. Detstvo som prežil na škole, v grafickom ateliéri. Automaticky som išiel na ŠUP a odtiaľ na VŠVU. Drel som na talentovky, ale, úprimne, to je obrovský príspevok mojich rodičov. Sám som bol skôr „poza bučky“.
K revolúcii ste prispeli aj ako výtvarník?
Zatvorili sme školu a všetko podriadili vizuálnej produkcii pre verejný priestor. Veselé, farebné, radikálne plagáty boli naším praktickým príspevkom k revolúcii. Viackrát boli publikované, Juraj Johanides o nich s nami spravil dokument pre televíziu.
S otcom Karolom Ondreičkom, známym výtvarníkom, v polovici sedemdesiatych rokov
Váš otec nebol výtvarník, ktorý v diele riešil filozofické otázky. Ako to, že ako umelec ste jeho pravý opak?
Vo svete umenia sú dve línie, ktoré sú v konflikte a jedna druhú neuznáva. Rozkol nastal niekedy na konci 19. storočia, keď sa línia rozdelila na konzervatívnu a progresívnu. Prvá pokračovala v evolučnej línií, z druhej vznikli avantgardy, ktoré neboli evolučné, ale radikálne. Ja teda vychádzam z tých zdrojov, kým môj otec pokračoval po druhej línií, ktorá bola skôr lyrická, nekonfliktná.
Rozumel vašim dielam?
Čiastočne áno, čiastočne nie. Nevedel napríklad pochopiť, že to čo mi najviac učarovalo, nie je materiálne. Že od umenia oddeľujem kumšt, technickú bravúru.
Kedysi bolo dematerializované umenie protestom proti trhu s umením, lebo sa dalo ťažko obchodovať. Je to stále tak?
Aj tá najradikálnejšia dematerializácia bola vždy skôr v manifestatívnej polohe. Všetci umelci vytvárali materiálne diela. Dielo Stana Filka, ktoré sa volá Biely priestor v bielom priestore, má hovoriť o Absolútne, ktorým je Nič. Ale zároveň sú to normálne biele papiere na stenách. Sú hmatateľné, dajú sa prenášať, predávať.
Kedy v sebe pankáč, umelec objavil organizačné vlohy?
V niečom to pre mňa bolo prirodzené. Po revolúcii som nemal problém ísť dopredu a viesť kolektívy. Po skončení školy som nevedel, čím sa budem živiť. Zrazu sa objavil konkurz do Sorosovho Centra súčasného umenia, na miesto projektového manažéra pre koordináciu súčasného umenia. Konkurz som vyhral a veľa sa tam naučil.
Prvý koncert punkovej skupiny Kosa z nosa v Domove dôchodcov na Konventnej ulici
v Bratislave v roku 1987. Sedemnásťročný Boris Ondreička s mikrofónom,
vľavo gitaruje Braňo „Spako“ Špaček
Robili ste aj v reklame, kde sa kompromisom nedá vyhnúť. Ako ste to znášali?
Nemal som peniaze, musel som sa nejako živiť. Kamarátka pracovala v reklamnej agentúre, hľadali kreatívneho riaditeľa, a tak som sa ním v rámci nepatričných okolností na jeden rok stal. V živote som v reklame nerobil a zrazu som bol riaditeľ kreatívneho oddelenia. Určite som z toho mal aj vnútorné problémy a bola to ťažká práca. V reklame sa totiž pracuje s vecou, ktorá sa volá nápad. A je šialené pracovať s nápadom s tým, že jednoducho musí prísť.
Je v poriadku, ak musia u nás umelci byť často vlastnými manažérmi, kurátormi, prípadne viesť galériu?
Na Slovensku je kurátorov, producentov v umení málo. Dôvod je možno jednoduchý – napríklad kuratoriálne štúdiá sa u nás nedajú študovať. Umelec je slobodný, ale kurátor by musel začať robiť aktivity, musel by mať priestor, robiť výstavy. A takých možností je tu málo.
Filmári majú vykradnutú Kolibu, divadelníkov strašila nová budova Národného divadla. Traumou výtvarníkov je Kunsthalle. O výstavnom priestore pre súčasné umenie sa rozpráva už dvadsať rokov, stále však neexistuje.
Najmenej zaujímavé pre politické strany je ministerstvo kultúry. Navyše, u nás je verejný život určovaný periódou štyroch rokov. Do dlhších vízií sa politici púšťajú nanajvýš rétoricky, nie prakticky. Keď som v roku 2005 prišiel do poradného orgánu ministerstva pre zriadenie Kunsthalle, bolo cítiť, že vôľa je len formálna. Vytvorila sa štúdia, ktorá súvisela s Domom kultúry na Námestí SNP. Len zabúdame na to, že to nie je len budova, kde sú výstavné priestory, ale aj dve vedľajšie – a tie sú už zaujímavé.
Ktosi má o ne záujem?
To neviem. Ale budova patrí štátu a ak by bola vôľa, ľahko sa dá transformovať na neziskovú organizáciu, právne to nie je komplikované. Plus tu dochádza k inému všeobecnému omylu - Kunsthalle je všade vo svete inštitúcia, ktorá je mestská. U nás sa však ľudia pre Kunsthalle často obracajú na ministerstvo či národnú galériu.
S budúcou manželkou Denisou Lehockou pred vernisážou
skupinovej výstavy Fyzický/Mentálny v Žiline v roku 1995
Asi preto, lebo Bratislava je mesto, ktoré si nechá zbúrať PKO, nie že by ešte zakladalo Kunsthalle.
Pre mesto je jednoduchšie a vďačnejšie vydláždiť centrum ako založiť Kunsthalle, hoci rozpočtovo je to možno podobné.
Najnovšia iniciatíva za Kunsthalle má názov: 20 rokov od revolúcie neprebehlo. Naozaj v sektore kultúry nebola žiadna reforma?
Napríklad VŠVU ako jediná škola na Slovensku hneď v roku 1990 prešla kompletným auditom. Všetci pedagógovia, aj komunistické kádre, ponúkli svoje miesta do konkurzu. Mentálna obroda vo výtvarnej obci teda nastala, dokonca, myslím si, rýchlejšie ako v dramatických umeniach. Inštitucionálna rovina už je problém. Lenže to je problém, ktorý je politický.
Ako sa žije neštátnej inštitúcii pre súčasné umenie Tranzit, ktorej ste riaditeľom?
V rámci šťastných okolností sme sa dostali k slovenskej sporiteľni Erste, ktorí nás podporujú od roku 2002. Zistili sme, že v oblasti, kde chceme pracovať, je najlepšie byť stopercentne nezávislý od štátu. Nenárokujeme si ani podporu z grantov, lebo tu je veľa iných iniciatív, ktoré nemajú toľko peňazí od sponzora, ako máme my. Sme teda dôkazom toho, že to ide, ale zase aj toho, že to nemôže byť pravidlom. To, že to iným to tak nejde, totiž neznamená, že sú neschopní. Akurát nemuseli mať také šťastie.
Tranzit sídli na okraji Bratislavy pri Zlatých pieskoch. V starých industriálnych halách máte ateliéry aj výstavné priestory. Cítite sa tam dobre?
Plusy prevažujú mínusy. Môžeme byť v hluční, slobodne sa pohybovať von a dnu. Obrovský pozemok, ako je tento, by sme si nikdy nemohli nárokovať bližšie k centru. Nevýhoda je, že budovy sú poškodené, v zime sa tam nekúri, keď je hustý dážď, veľmi málo ľudí príde na akciu. Keď jeden deň investori prídu a povedia, že tam vybudujú parkovisko, nebudeme môcť urobiť nič iné, ako povedať: dovidenia. Ak chcem niečo robiť, tak sa presídlim. Je to nechutnosť, ale to je kapitalizmus.
S dcérkou Olíviou
Neuvažovali ste o inej práci?
Práca v neziskovom sektore je náročná, ale predsa len žijeme v istých štandardných podmienkach. Môj pohľad na veci sa mení tým, že veľa cestujem. S kolegami robíme prieskum pre Bienále Manifesta 8, teraz som bol na týždňovom seminári v Arabských emirátoch - a tam počujete problémy! Napríklad od tých, čo vedú akadémiu súčasného umenia v Ramalláhu. Predstavte si, že žijete v Krasnojarsku. A pritom Krasnojarsk má tiež Bienále umenia, Novosibirsk má filmový festival. Ale je to katastrofa tam žiť. Nikde to nie je jednoduché. Aj v Anglicku sa stane, že galeristi relatívne známej galérie nemajú kúrenie.
Koho z našich umelcov v zahraničí najviac poznajú?
Naša najväčšia hviezda je Roman Ondák, veľmi známe mená sú aj Denisa Lehocká, Anetta Mona Chisa a Lucia Tkáčová, Pavlína Fichte Čierna. Zo staršej generácie Július Koller, Stano Filko, Mária Bartuszová sú mená, ktoré sú veľké a ktoré porastú. Urobíme pre to všetko. So Stanom Filkom je to však zložité. V sedemdesiatych rokoch bol umeleckou superstar, emigroval do USA cez výstavu Documenta, odkiaľ sa dostal do najvyšších úrovní svetového umenia. Tam sa mu však nedarilo dobre: jazykové problémy, radikálnosť. Keď sa potom vrátil, narazil na problém, že všetky galérie už jeho veci mali. On nebol nikdy schopný robiť nič iné ako umenie a to v tej najradikálnejšej polohe. Bol preto závislý od predaja, ale na nové podmienky sa nevedel adaptovať. Čím viac sa s jeho dielom za jeho života spraví, tým lepšie. To je aj náš zámer.
V šesťdesiatych rokoch naše výtvarné umenie nezaostávalo za svetovým, ako je to teraz?
Tým, že boli oddelené tábory Západ a Východ, došlo k fenoménu paralelných histórií. Histórie, ktoré sme žili my, neboli tie isté, ako boli západné histórie, napríklad u nás umenie nevznikalo v trhovom prostredí. Po roku 1989 prestížne zbierky na Západe zistili, že je tu nová história, lebo Európa sa zmenila. Muselo dôjsť k sofistikovanému porovnávaniu histórií, aby sa spoločné dejiny vôbec dali napísať. V niečom ich zladiť, pomenovať špecifiká aj paralely.
Na Západe sa teda história Východu neberie iba ako prívesok?
Nie, lebo východoeurópske pozície sú veľmi silné. Môžeme hovoriť o tom, čím je špecifický náš Július Koller, Rumun Grigorescu alebo Mladen Stilinović. Tí musia stáť na piedestáli, kam patria, ale zase nemôžu sa tam ocitnúť z ničoho nič, bez kontextu. Teraz je jeden veľký projekt, ktorý sa volá Former West – Bývalý Západ. Keď totiž hovoríme o bývalom východe, musíme hovoriť aj o bývalom západe.
Boris Ondreička
Výtvarník, kurátor, spevák a textár. Narodil sa v Zlatých Moravciach v rodine známeho výtvarníka Karola Ondreičku. Od roku 1987 píše texty a spieva v bratislavskej skupine Kosa z nosa, ktorá sa od punkrocku dostala k „obyčajným pesničkám“ a s osemročnou pauzou funguje dodnes. V roku 1993 absolvoval Vysokú školu výtvarných umení, pracoval v Sorosovom centre pre súčasné umenie. Diela zaraďované k postkonceptuálnym prúdom skupinovo vystavoval napríklad v New Yorku, Amsterdame, vo Viedni, v Prahe, sólo vo Švajčiarsku, v Rakúsku, Nemecku. Slovensko a Česko v roku 2005 reprezentoval na benátskom Bienále spoločnou inštaláciou so Stanom Filkom, Janom Mančuškom a Marekom Pokorným. Zakladal Spoločnosť Júliusa Kollera, od roku 2002 riadi nezávislé kultúrne združenie Tranzit. V tíme pripravuje bienále súčasného umenia Manifesta 8, ktoré bude v Španielsku. Aj jeho manželka Denisa Lehocká je výtvarníčka. Majú spolu dcéru Olíviu.
