Carmen - to najlepšie z Ďurovčíka

Choreograf a režisér Ján Ďurovčík do španielskej Carmen pridal prvky slovenského folklóru. Tentoraz sa pritom zaobišiel bez umelých konceptov, násilnej symboliky aj slov.

Už zasa Carmen? Rodion Ščedrin vybral pred štyridsiatimi rokmi zo známej Bizetovej opery hudobné hrozienka a vytvoril atraktívny podklad pre tanec. Odvtedy o tejto baletnej klasike 20. storočia sníva azda každý choreograf a každý druhý si svoju túžbu aj splní. Carmen v choreografii Ondreja Šotha bola jeho kľúčovou produkciou v košickom Štátnom divadle, jej upravená verzia sa dá stále vidieť na javisku Novej scény v Bratislave.

Do arény vstupuje v týchto dňoch Ján Ďurovčík. Tentoraz sa vyhol umelým konceptom, násilnej symbolike a slovám vôbec. Ponúka to, na čo sa ľahko chytí aj laik, ale aj divadelník - emóciu a jasne vyrozprávaný príbeh. Absolútne tempo si táto produkcia drží od prvej sekundy po poslednú, neočakávajte, že si počas nej stihnete premyslieť zajtrajšie nákupy.

Intímna intenzita

Premiéra Carmen sa konala v Bratislave až po uskutočnení desiatich predstavení v rámci slovenského turné. To sa pozitívne odrazilo na suverenite tanečníkov. Na domovskej scéne Slovenského divadla tanca v bratislavskom Heineken Tower Stage nemajú síce tanečníci veľký priestor na rozlet, bola to však práve intimita kontaktu s interpretmi, ktorá urobila z tohto predstavenia výnimočne intenzívny zážitok.

Jakub Klimo vyčlenil priestor niekoľkými jednoduchými panelmi. To, že neboli celkom zvislé, dodalo choreografii novú dimenziu - narážanie tanečníkom na stenu miestami vyráža dych. Efektné a pritom striedme boli aj kostýmy. Andrej Baraník zvýraznil príťažlivosť tanečníkov, dodal scénam diferencovanú atmosféru. Opäť sa ukázalo, aké je osviežujúce osloviť na spoluprácu módneho dizajnéra. Účelne boli využité aj drobné prvky kostýmov ako klobúky či ostrohy.

Jedinou rekvizitou bol červený rúž, ktorý mala Carmen vždy po ruke, aby tak mohla označovať objekty svojej túžby. Pri dotyku s ním boli muži paralyzovaní. Rúž sa stal aj nástrojom akéhosi grafity na paneloch. Tento prvok jemne dopovedal niektoré scény, no popisnosť bola našťastie na hrane únosnosti.

Obrovské lampy visiace nebezpečne nízko nad scénou sme už videli v rôznych produkciách viackrát predtým, tento prvok bol však využitý účelne ako zaujímavý zdroj svetla, ale aj nositeľ scénického významu.

Od flamenca k čapášu

Ďurovčík sa inšpiroval aj folklórom. Ani v tom nie je prvý, ba ani na Slovensku, zakomponoval slovenský element do španielskeho príbehu však s veľkým citom. Do úlohy Escamilla obsadil tanečníka z Lúčnice Filipa Takáča, ktorý pri svojom toreadorskom vstupe na scénu predviedol úchvatnú čapášovú kreáciu. Úvod a záver zas patril flamencu.

Dona Josého odtancoval Ivan Martiš technicky i s emotívnym nasadením a sexepílom. Silvia Beláková bola žiarivou, nespútanou, bezstarostnou Carmen, Marianna Paulíková vynikajúco zvládla aj hereckú stránku ohrdnutej Micaely.

Carmen v podaní Slovenského divadla tanca je nesporne atraktívna aj pre diváka nezaťaženého divadlom, nezľavuje však pritom z profesionálnych nárokov.

Je to prosto Ďurovčík - v tom dobrom, čo vie tento choreograf a režisér ponúknuť.