Platňou American Recordings VI: Ain’t No Grave sa definitívne uzavrela séria nahrávok Casha s producentom Rickom Rubinom.
Keď mu na jar roku 2003 zomrela manželka June Carterová, Johnny Cash prosil Boha, aby mu doprial ešte desať rokov života. A keď nie, tak aspoň päť. Vedel však, že mu neostáva veľa času a hneď po pohrebe ženy začal pracovať. Až do svojho skonu 12. septembra 2003 nahral množstvo piesní. Časť z nich sa objavila v roku 2006 na posmrtnom albume A Hundred Highways. Zvyšok vyšiel iba nedávno.
ZnovuzrodenieCash bol silná osobnosť. Jeho život lemovalo mnoho pádov, ale vždy sa dokázal vrátiť. No keď v roku 1994 vydal album American Recording, nebol to obyčajný comeback, ale umelecké znovuzrodenie. Niekoľko mesiacov predtým sa v Cashovom živote objavil podivný bradatý chlap s výzorom budhu, ktorý mu navrhol, aby nahral album z obľúbených pesničiek len s gitarou. Rick Rubin videl v zhasínajúcej legende country niečo, čo zostalo ľuďom z hudobného fachu skryté.
Niektoré z piesní si vybral Cash sám, no Rubin mu navrhol, aby skúsil nejaké songy od umelcov, ktorí sa nepohybovali v žánri country. Jeho podania známych piesní Toma Waitsa, Leonarda Cohena alebo metalového Danziga boli v niečom zvláštne. Spieval ich tak, akoby ich napísal sám. Aj jeho hlas bol iný. Už to nebol ten mohutný chlapský barytón známy z hitov I Walk The Line alebo Folsom Prison Blues. Bol to spev starého a múdreho muža, ktorý toho v živote veľa preskákal.
Spolupráca s Rubinom sa rozvíjala s každým ďalším albumom. Na dvojke ho sprevádzala kapela Tom Petty & The Heartbreakers, s ktorou nahral coververzie od Becka alebo Soundgarden. Napriek Cashovmu stále sa zhoršujúcejšiemu zdravotnému stavu s Rubinom pracoval ďalej. Na trojke a štvorke sa pustili do ďalších prekvapivých piesní. Vybrali veci od Depeche Mode (Personal Jesus), U2 (One), Bonnie Prince Billyho (I See A Darkness) alebo Nine Inch Nails (Hurt).
O Casha sa zrazu začali zaujímať nové generácie fanúšikov. Ich pokračujúci dialóg napokon prerušila smrť. Na ďalší diel American Recordings s názvom A Hundred Highways sme museli čakať dlhé tri roky. Rick Rubin totiž nechcel, aby sa posledný odkaz legendy rozmenil v lacnej „cashománii", ktorú rozpútal biografický film Walk The Line.
Posledný drahokamHovorí sa, že Ain't No Grave je posledným dielom tejto série. No od pohrebu June a skonom Casha zostalo v šuplíku až šesťdesiat nahraných vecí. Ktovie, možno sa ešte nejakého albumu od neho dočkáme.
Novinka znie skutočne neobvykle - Cash nám spieva tu a teraz, aj keď je už sedem rokov po smrti. Jeho pozdrav z druhého sveta je vrúcny a radostný napriek faktu, že vznikal v čase, keď ho sužoval ťažká fáza Alzheimerovej choroby. Bol na invalidnom vozíčku, takmer nevidel, sotva počul a popri tom smútil za milovanou ženou. Je až neuveriteľné, že v takej zlej kondícii dokázal pracovať.
Výber piesní nie je silný ako na predchádzajúcich albumoch, no nájde sa zopár skvostov. Skvelé je napríklad podanie piesne Redemption Day od Sheryl Crow a poteší aj krehká klasika Can't Help But Wonder Where I'm Bound od Toma Paxtona. Keď sa ozve jedna z posledných Cashových autorských skladieb I Corinthians 15:55, cítime, že už bol so svojím koncom vyrovnaný: „Smrť, kde je tvoj osteň, kde je tvoja výhra?" pýta sa v texte.
Posledný drahokam je zaradený na konci albumu. Kto by povedal, že Cash sa rozlúči s nenápadnou riekankovou pesničkou Aloha Oe, ktorú koncom 19. storočia napísala havajská kráľovná Lili'uokalani? Lepšiu bodku za jeho životom by nevymyslel ani ten najprefíkanejší hollywoodsky scenárista.
