Článok pokračuje pod video reklamou
Štyridsať žánrovo aj tematicky pestrých textov od známych autorov je atraktívnym, hoci neraz neveselým čítaním.
Je to paradox, postmoderna či guláš. Tieto riešenia pri konštatovaní faktu, že dnes v televíznych sitcomoch podpásovej úrovne svorne popri sebe vystupujú herci bývalej Stoky, súboru GUnaGU i Slovenského národného divadla, ponúka Martin Porubjak v závere svojho príspevku v knihe Kde sme? Mentálne mapy Slovenska.
Divadelný príbeh, napríklad
Prečo by nevystupovali, môže si povedať najmä televízny divák, no oprávnenosť autorovho efektného záveru rýchlo pochopí každý po prečítaní celého textu, glosujúceho zástoj divadelníkov na Slovensku v novembri 1989 a v nasledujúcich dvadsiatich rokoch. Samozrejme, vzťah alternatívnych a kamenných divadiel, súvisiaci so spomenutou pointou, je len jednou súčasťou celého príbehu slovenského divadelníctva.
Patria k nemu nepochybne, a je užitočné si to pripomenúť, aj udalosti zo sezóny 1996/97 - štrajk vyhlásený divadelníkmi na najväčšom zhromaždení občanov v Bratislave od novembra 89 a s tým späté Otvorené fórum Zachráňme kultúru, ktoré popri Mečiarom označených „treťotriednych umelcoch" na čele s Ladislavom Chudíkom podporili aj filmári, spisovatelia, výtvarníci, akademická obec, vedci a desaťtisíce podpísaných občanov. Symbolickým vrcholom tohto boja sa stala pamätná akcia opozičných poslancov a štrajkujúcich umelcov v budove ministerstva kultúry, sprevádzaná zásahom polície.
Štyridsať pohľadov
Divadelný príbeh je jedným zo štyridsiatky textov tejto knihy, písanie o nej bolo možné začať kdekoľvek, a to platí rovnako o jej čítaní. Je jedno, či začnete pri fascinujúcom opise peripetií slovenského jazyka od Ingrid Hrubaničovej, alebo pri takmer intímnej výpovedi Toma Nicholsona o spoznávaní svojho nového domova po príchode z Kanady („viem, že nech sa ocitneme kdekoľvek na svete, vždy sme postavení pred rovnakú voľbu - buď sa so špinou zmieriť, alebo ju odmietnuť"). Či začnete pri svedectve z ciest Andreja Bána po „jeho milom Slovensku", alebo pri analýze slovenského voliča od Oľgy Gyárfášovej, ústiacej do konštatovania, že zdravý rozum použije až vtedy, keď zlyhali všetky iné možnosti.
Široký tematický záber, pokrývajúci najrozmanitejšie oblasti nášho života, je sprevádzaný žánrovou pestrosťou príspevkov, keďže editori dali renomovaným autorom voľnosť v tom, ako k svojej téme pristúpia. Eseje, reportáže, autentické osobné vyznania, faktografie či zhodnotenia výskumov sú však v konečnom dôsledku (v nad žánrovom vnímaní) správami. Správami o tom, kde sa po dvadsiatich rokoch nachádzame.
Tento súbor mentálnych máp, myšlienkových pochodov, akýchsi súradníc na ceste k hľadaniu pravdy má však spoločnú minimálne ešte jednu vlastnosť, pre ktorú editori zvolili pomenovanie starosť. Starosť ako neľahostajnosť, ako prítomnosť étosu, starosť o osud demokratickej modernizácie Slovenska.
Nezamýšľaný komentár
„Nezamýšľaným komentárom k dokončovaniu knihy sa zhodou okolností stalo oznámenie o tom, že v Bratislave sa v roku 2010 postaví pred Slovenským národným múzeom socha Tomáša Garrigua Masaryka," píše Martin Bútora. Oceňujúc tento fakt však súčasne pripomína, že v meste, a osobitne v parlamente a jeho najbližšom okolí, stoja aj viaceré kontroverzné sochy a busty. „V dojemnej zhode na našich poslancov i na nás ostatných hľadia všetci."
A to netušil, že keby uzávierka publikácie bola neskôr, „nezamýšľaným komentárom" s opačným hodnotovým znamienkom by bolo rozhodnutie, že ku Kulichovej soche pred Národnou radou pribudne o pár metrov ďalej, na nádvorí Hradu, ďalšie dielo tohto prominentného komunistického výtvarníka, tentoraz Svätopluk.
Aj tento príklad len potvrdzuje v knihe často prítomnú skutočnosť, že základná spoločenská zmena po novembri 1989 síce prebehla, no ako píše historik Milan Zemko, „komunistické dedičstvo, namiešané do zvláštneho stredo- a východoeurópskeho koktailu s dedičstvom predkomunistických režimov a spoločností, úspešne prežíva aj po dvadsiatich rokoch".
