Aj keď postavy predovšetkým ilustrovali tridsaťročný príbeh našich dejín a literárny námet sa nestal divadlom s plnohodnotnými charaktermi, je to inteligentná, jemne nostalgická a užitočná inscenácia.
Traja kamaráti a osudová žena. Príbeh našich dejín začínajúci sa 1. septembrom 1938 a končiaci okupáciou Československa v roku 1968 bol ilustrovaný na životných osudoch troch kamarátov z Levíc. Prezentovali tri segmenty spoločnosti, tri možnosti reakcie na dobu.
Peter Rónai či Ronaj sa z úprimného komunistu stáva ideologickou trúbou nového režimu, aby plynulo s oficiálnou líniou menil svoje názory. Žid Gabriel Rosenberg, neskôr Ružovič, prežíva rôzne vlny antisemitizmu v spoločnosti. Čech Ján Bízek spolupracuje s ŠtB a ako vedec pracuje na tajných vojenských projektoch.
Mária nemala veľmi čo hrať
Text najnovšej produkcie uvádzaný v Štúdiu SND Stalo sa prvého septembra svoj literárny pôvod nezakrýva, otvorene sa k nemu hlási početnými popisnými vložkami. Strihy medzi priamou a nepriamou rečou bývajú v epickom type divadla skúškou hereckej i režisérskej zdatnosti, v tomto prípade by sa dali urobiť aj lepšie.
Celkovo sa však autor Pavol Rankov s režisérom Kamilom Žiškom našli. Inscenácia má jemný nostalgický štýl a vyhla sa akémukoľvek gýču či trápnosti, možno však za cenu istej sterility.
Scéna Toma Cillera má výtvarnú aj symbolickú hodnotu. Znakom demagogických čias boli amplióny zavesené na stĺpoch okolo javiska, ktoré sa funkčne využili na dokreslenie situácií či postáv. Hudba Jozefa Vlka podkresľovala dianie s veľkým citom, vynikajúce boli aj kostýmy Mony Hafsahl.
Hoci troch ideologických oponentov spája nielen priateľstvo zo starých čias, ale aj láska k osudovej Márii, paradoxne najmenej dopracované boli ľúbostné vzťahy.
Už v románe je postava Márie skôr pasívna a schematická. Divadlo len zviditeľnilo problém, že herečka nemala veľmi čo hrať, hoci vklad Soni Norisovej bol príjemný a nenásilný.
Najlepší bol nováčik
Najprirodzenejší prejav mal však paradoxne nováčik na scéne SND Tomáš Gál, jeho výkon bol maximálne civilný, hoci s prízvukom, ktorý bol však súčasťou identity jeho postavy.
Robert Roth nebol najšťastnejšou voľbou pre Čecha Jána. Roth síce s chuťou rozohral komediálne prvky svojho hrdinu - najmä v detskej scéne či pri prezentovaní vynálezov, celkom opomenutý už v scenári zostal však jeho rozmer zvodcu žien. Máriina osudová príťažlivosť k nemu takto nedávala zmysel.
Alexander Bárta zvýraznil ustráchanosť svojho Gabriela.
Divadlo musí romány z princípu ochudobňovať, táto dramatizácia však vytvorila len minimálny priestor na divadelné dilemy odohrávajúce sa v divadelnom čase.
Príkladom môže byť scéna, v ktorej Peter súhlasí, že bude kryť svojmu záletnému priateľovi Jánovi pred Máriou chrbát. V románe ide o silný moment, keď má Peter pocit, že s priateľom prekročili posvätnú hranicu a zneuctili čosi, čo celé roky dávalo ich priateľstvu zmysel. Následne sú voči sebe aj vulgárni. V inscenácii s tým Peter súhlasí len tak mimovoľne, zmysel tejto scény teda divákovi musel uniknúť.
Produkcia je užitočným a inteligentným poohliadnutím za našimi dejinami vhodným nielen pre študentov stredných škôl. Divadlom s plnohodnotnými charaktermi sa však tento námet nestal. Postavy zostali skôr ilustráciami smutných kapitol našich boľavých dejín. V hlavnej úlohe vystupovala história.
