MAREK NAJBRT nakrútil typ filmu, pri ktorom sa nadýchnete na začiatku a vydýchnete až na jeho konci. Protektor je silný obsahom a očarujúci svojou formou. Rozpráva sa v ňom o období protektorátu a popri rozvíjaní príbehu manžela židovskej herečky polemizuje s Hitlerovým výrokom „Česi sú národ cyklistov: hore sú zhrbení, dole šliapu". Marek Najbrt debutoval v roku 2004 filmom Mistři - ak sa vtedy hovorilo, že je veľkým talentom, dnes už možno diskutovať o tom, či nenakrútil najlepší český hraný film po revolúcii.
Patríte ku generácii, ktorá sa nenarodila v slobodnej krajine. Ako ste sa naučili vyjadrovať svoje názory a nebáť sa za ne?
„Vyrastal som v pasívno-rezistentnej rodine - moji rodičia síce neboli disidenti, ale boli veriaci, a to už malo na moje názory k establišmentu nejaký vplyv. Na vysokej som sa potom zapájal do rôznych demonštrácií, aktívni sme boli od roku 1988. K mojej odvahe prispelo asi aj to, že som sa zúčastnil na nakrúcaní dokumentárneho filmu Jana Špátu, ktorý sa nás pýtal na najväčšie prianie. Vtedy som si hovoril: Sakra, nie je nič prirodzenejšie, ako hovoriť svoje názory! A hneval som sa, že mi to zbytočne trvalo tak dlho."
Vo vašom filme vidno, že človek nemusí zbadať tú tenkú hranicu, keď sa prijateľná politická situácia zmení na neprijateľnú. Vy by ste dokázali rozlíšiť, kedy už prestávate byť slobodným?
„To je veľmi sporné. Vtedy na konci osemdesiatych rokov sme síce cítili nejaké riziká, ale nebolo to fatálne. Mohli ma vyhodiť zo školy, musel by som na vojnu - ale nešlo mi o život. V protektoráte oň šlo. Takže sa nemôžem čičíkať tým, že ja som ten typ, čo by šiel do odboja. Lenže bolo veľa tých, čo to počas druhej svetovej urobili. Hovorí sa, že Česi sú národ zbabelcov - vyhlasujem, že je to klišé a veľká nehoráznosť voči tým tisícom, čo obetovali svoje životy i životy svojich rodín."
Ako toto české samobičovanie vzniklo?
„Je to už tradícia, povedal by som, že to súvisí s Rakúsko-Uhorskom, s tým, že sme zakomplexovaní a považujeme sa za provinčný národ. Neviem. To samobičovanie vnímam čoraz viac ako negatívny jav a už ma poriadne rozčuľuje. Tendencia otvárať temné stránky našej histórie, napríklad vojenskej, je pochopiteľná, treba revidovať boľševický heroizmus, je zaujímavé rozprávať o udavačoch a podobných fenoménoch. Ibaže to sa dialo všade na svete. Teraz je čas hovoriť o hrdinoch."
Vy ste v detstve museli povinne chodiť do kina na sovietske propagandistické filmy o vojnových hrdinoch. Mali na vás nejaký vplyv?
„Našťastie, ani v detstve som si nemyslel, že slovo komunista by mohlo mať nejaký pozitívny obsah, takže tieto filmy ma otravovali. Akurát sa mi páčilo, že sa tam veľa behalo a strieľalo - a to, myslím si, nie je prejavom politického postoja, len chlapčensko-testosterónovej blbosti. Z dnešného pohľadu sú tieto filmy zúfalé a treba povedať, že Otakar Vávra tiež nesie svoj podiel viny. Aj on nakrútil niekoľko nehorázností, aj vďaka nemu sa v tom propagandistickom manipulovaní dejín urobil veľký krok dopredu. Spravil aj pár dobrých filmov, ale nikdy som nepočul, že by svoju minulosť nejako reflektoval."
Ak nejaký umelec kolaboroval tak, ako sa to napríklad hovorí o Líde Baarovej, mení to nejako váš pohľad na jeho dielo?
„To je zložitá otázka. Napríklad Leni Riefenstahlová nakrútila zásadný film pre dejiny kinematografie. Ale nikdy by nevznikol, keby to nebola propaganda a keby ho nepodporila NSDAP. Všetky tie fascinujúce montáže zo zjazdu Triumf vôle nakrútila len vďaka tomu, že mala dvadsať kamier a že jej ich dal Goebbels. Je sporné, či by to dosiahla, keby také možnosti nemala. Umelcov môžeme posudzovať v dvoch rovinách, v umeleckej a ľudskej. Boli takí, čo kolaborovali a pritom vytvárali umenie, ktoré obstojí samo osebe. No zbavovať viny niekoho len preto, že bol dobrým umelcom? To zase nejde."
Dnes otvárame archívy ŠtB a medzi prvými sú zväzky umelcov, až sa zdá, že oni za zločiny niesli najväčšiu zodpovednosť. Čo na to vravíte?
„Možno mali istú zodpovednosť, neraz však boli obeťami. Bohužiaľ, takto fungujú médiá, aj tie seriózne sa nejakým skrytým spôsobom bulvarizujú - a je možné, že v slobodnom svete to tak bolo vždy. To, že takú publicitu nemajú dôstojníci a iní vysokí funkcionári ŠtB, je nehorázne. Zároveň je to logické. Médiá nie sú financované štátom, je vecou vydavateľov, čo budú zverejňovať. Z čoho potom odvodzovať nejakú spravodlivosť? A hlavne, kto by ju mal nariadiť?"
Sú aj verejnoprávne médiá.
„Ja sa musím zastať Českej televízie. O komunizme informuje, vysiela cyklus Neznámi hrdinovia aj iné nekompromisné a objektívne dokumentárne filmy o našej histórii. Hoci cítim, že je pod tlakom politických objednávok, čo sa prejavilo napríklad pri dokumente Proces H, čo je záznam z procesu s Miladou Horákovou. Niekto sa ho snažil v televízii zastaviť, našťastie sa to nepodarilo."
Kto ho chcel zastaviť?
„Komunisti, samozrejme. Dovolili si povedať takú nehoráznosť, že je to falšovanie dejín. Z ich úst to znie ozaj neuveriteľne. Rada pre televízne vysielanie je delegovaná politicky, takže je pochopiteľné, že sa v nej prejavujú politické tlaky. Našťastie, zatiaľ to nie je katastrofálne. Cyklus sa vysielal, teraz pôjde znovu a kto to chce vidieť, môže. Režisér Martin Vadas spavil veľkú prácu, keď dal tento záznam dohromady. Bol to môj pedagóg, ale o to vôbec nejde. Toto je presne ten prípad, keď má film jednoznačný zmysel. Obrazy sú jasné, nepotrebujú žiadne komentáre."
Vlani prišiel do kín film Nehanební bastardi. Tarantino v ňom upravuje históriu, na záver inscenuje Hitlerovi veľkolepú pomstu. Čo si o takom prístupe k dejinám myslíte?
„On k nim pristupuje úplne nevážne. Využíva ich tak, ako kedysi využil béčkové filmy na vytvorenie svojho vlastného štýlu, ktorý v sebe nesie iróniu aj preháňanie. Mám niektoré jeho filmy veľmi rád, Reservoir Dogs aj Pulp Fiction majú veľký presah, pretože hovoria o násilí a o tom, ako je v našom mediálnom svete zobrazované. Mnohým mojim kamarátom aj spolutvorcom Protektora sa Nehanební bastardi páčia, mne však nie. Nie však preto, ako v nich Tarantino pristupuje k histórii, to mi je jedno. Nepáči sa mi, lebo ma nudil."
Na začiatku Protektora uvádzate Hitlerov výrok: „Česi sú národ cyklistov: hore sú zhrbení, dole šliapu". Zdá sa vám relevantný?
„Nie, my sa mu posmievame. Jeho meno je takou značkou, že už len ono samo ten výrok spochybňuje. Tie slová však majú v sebe potenciál, ktorý sa dal v našom filme využiť. Je to taká inšpirácia naruby. Dodnes je Hitler fenoménom, ktorý inšpiruje umelcov a ešte dlho bude. Sám im išiel naproti, tým, aký bol groteskný. Napríklad Chaplinov Diktátor je fantastický, v ňom došlo k prepojeniu dvoch rovnako komických obrazov, hoci ich komika mala absolútne rozdielne zdroje. Najtragickejším rozdielom je, že Hitler svoju grotesknosť mohol pretaviť do obrovskej hrôzy."
Vo filme Jana Špátu Najväčšie prianie vidno, že už ako dvadsaťročný ste boli veľmi angažovaný a odvážny.
„Práveže v porovnaní s ostatnými som nebol. Vtedy však už mali udalosti logický vývoj a ja som dospel k pocitu, že, sakra, už treba hovoriť! Ale to asi nebola vaša otázka."
Otázka znie, či bolo logické, že ste sa dostali k filmu.
„Angažovanosť filmára je alibistická, najväčšou odvahou by bolo vstúpiť do politiky a pokúsiť sa ovplyvňovať veci priamo pri zdroji. Je veľmi sporné, či môžu filmy čosi na svete zmeniť, ale niekedy sa zdá, že sa to môže podariť. Neviem, zodpovedal som otázku? Chcel som len povedať, že by som mohol skončiť aj úplne inak."
Zdalo by sa, že nutnosť nakrúcať o temných stránkach našich dejín je neodškriepiteľná. Novinári však sami vedia, aké reakcie vyvolávajú ich články, keď sa v nich hovorí o fašizme či holokauste. Aké reakcie ste zažili vy, keď prišiel Protektor do kín?
„Netvrdím, že môj film je nespochybniteľný, alebo že toto je jediná možnosť, ako by film mal vyzerať. Nikoho nebudem ťahať do kina za ruku a som otvorený tomu, ak sa ľuďom nepáči. Ak ide o internetové reakcie, dočkali sme sa celkom pekného pomeru. Ale to je dôležité. Viem, že veľa ľudí je na tému holokaustu už háklivých a je pravda, že mnoho takýchto filmov je plných klišé. My sme však náš film robili z vnútornej potreby a nerozprávali sme v ňom ani tak o holokauste ako o protektoráte. Ešte zásadnejší ako príbeh židovskej herečky je v ňom príbeh jej manžela. Nad antisemitskými útokmi, s ktorými som sa stretol, sa musím zasmiať - a zároveň ma šokujú. Šokuje ma, že určitý druh debility, navyše spojený s agresivitou, je večný, a preto si myslím, že takéto filmy musia vznikať neustále. Je to pre mňa celkom zaujímavou skúsenosťou - že som si to vlastne uvedomil až po tom, čo sme Protektora nakrútili."
