Témou inštalácie je pocta ôsmim neohrozeným sovietskym občanom, ktorí 25. augusta 1968 zorganizovali na Červenom námestí v Moskve demonštráciu proti okupácii Československa.
BRATISLAVA. Na vetu Alberta Camusa o tom, že pre umelca sú najdôležitejšie tie sväté momenty, keď svetlom intuície dospeje k nesmierne dôležitému spojeniu predstavy niečo vypovedať s formou, ako to urobiť, si Daniel Fischer neraz spomenul aj pri príprave svojej výstavy Vynáranie (8 statočných).
Oddnes je sprístupnená verejnosti v bratislavskom Dome umenia. „To sú tie najfascinujúcejšie momenty tvorby, potom už prichádza len dlhodobá drina dielo zrealizovať," hovorí jubilujúci výtvarník.
Hľadanie adekvátnej formy
Expozíciu k svojej šesťdesiatke (namiesto retrospektívy vytvoril retrospekciu...) venoval doslova hrdinskému, dodnes pre mnohých takmer neznámemu a možno stále nie docenenému činu ôsmich sovietskych občanov, ktorí pár dní po okupácii Československa v auguste 1968 išli protestovať na moskovské Červené námestie. „Sila toho počinu je taká aktuálna dodnes v tom, že s očakávaným rizikom šli do maximálneho sebaohrozenia. S hlbokou vierou, že robiť niečo, čomu verím, má zmysel."
Myšlienku vytvoriť portréty týchto ľudí, pripomenúť ich počin a vzdať im poctu, nosil v hlave už asi tri roky, bezprostrednou inšpiráciou bol veľmi silný zážitok z knižky Cécile Vaissié Dalo sa tak vôbec žiť?, čo je prakticky monológ Larisy Bogorazovej, jednej z účastníčok demonštrácie. „Tému som mal, len som hľadal adekvátnu formu, zdalo sa mi nedostačujúce vytvoriť len ich portréty, hoci aj veľkoformátové."
Ten camusovský zázračný moment, keď po dlhodobejšom sústredení intuícia prepojí pôvodné asociácie a vzniká krátke spojenie silného obsahu a vhodnej formy, prišiel vlani v lete. „Rozhodol som sa použiť cylindrickú anamorfózu, čo je princíp starý niekoľko storočí, ale skôr využívaný v malých rozmeroch. Zdá sa mi, že prerozprávanie takouto formou môže byť nosné, uveril som tej myšlienke a odvtedy to bola len otázka realizácie."
Maľba získava kvality objektu
V minulosti využívali maliari viac lineárnu anamorfózu, keď sa divák musí na obraz pozrieť z nejakého iného, ostrého uhla, aby uvidel niečo, čo sa pri bežnom pohľade spredu javí ako rozmazaná machuľa. „Ide teda o znázornenie reálneho sveta pomocou nejakej šifry, v mojom prípade treba na prečítanie konkrétneho portrétu cylindrické zrkadlo. Takto maľba získava kvality objektu."
Výsledkom je inštalácia, ktorú tvoria na zemi položené kruhové plátna s priemerom vyše troch metrov so zdanlivo abstraktnými maľbami, v ktorých strede sú postavené asi trojmetrové valce pokryté zrkadliacou fóliou. Už prvý dojem poskytuje priestorovou kompozíciou efektných zrkadlových objektov a decentnou farebnosťou maľby okamžitý príjemný estetický zážitok. Samozrejme, aj neinformovaný návštevník tuší správne, že to je len začiatok.
Vzápätí jeho akýkoľvek pohyb medzi týmito objektmi rozohráva pohyblivé divadlo ôsmich portrétov. Každý z nich postupne v zrkadliacich stĺpoch viac či menej rýchlo vystupuje „zo zeme", vynára sa v závislosti od vzdialenosti a uhla pohľadu diváka. Ten čoskoro objavuje, že tie „abstraktné" kruhové maľby na zemi sú vlastne deformovanými portrétmi ľudí, akoby rozliatymi v tej maľbe, ktorí svoju skutočnú podobu získavajú práve v cylindrickom zrkadle.
Dosiahnuť tento efekt si vyžadovalo každú maľbu projektovať a vypočítať v presných priemetoch portrétu a epicentra vykrojenia, kde je umiestnený zrkadliaci valec. „Keď som urobil prvý objekt, mal som neočakávaný pocit - uvedomil som si zvláštny priestor a napätie medzi maľbou a priemetom namaľovaného obrazu do zrkadla vo vzťahu k reálnemu zjavu osoby. Čo je vlastne skutočné?"
Aj osem ďalších mien
Samostatným príbehom je záverečná technická realizácia projektu, kde kľúčovým momentom bolo hľadanie tej ideálnej špeciálnej zrkadliacej fólie s vyhovujúcou tvarovou stálosťou a jej upevňovanie na kruhové stĺpy.
„Hoci teraz to už vyzerá ako niečo samozrejmé, a tak to má nakoniec byť, občas to bola aj značná remeselná drina. Celé to obdobie však pre mňa predstavovalo permanentné nadšenie a fascináciu z procesu vzniku konečného diela," dodáva Fischer.
Na stene výstavného priestoru („od začiatku som s ním pracoval, v súčasnosti je asi vôbec najlepší v Bratislave") visí popri textových vizitkách všetkých ôsmich neohrozených účastníkov demonštrácie z Červeného námestia aj nenápadná osemriadková tabuľka s inými menami. Nie je síce súčasťou konceptu, no bez podpory uvedených predstaviteľov slovenskej i českej kultúry, vedy či politiky by výstava v tejto podobe sotva vznikla. „Som rád, že sú to práve tieto osobnosti, ktoré kvalitou svojej ľudskej stopy rezonovali s myšlienkou výstavy."
