Jozef Gabčík a Jan Kubiš - francúzsky spisovateľ Laurent Binet by ťažko hľadal hrdinov, ktorí by ho nadchli viac.
BRATISLAVA. V detstve ešte Laurent Binet o Československu veľa nevedel. Vidieť rozdiel medzi dvomi krajinami mu pomáhali tenisti - vedel, že ten upracovaný a chladný Lendl je Čech, a ten originálny a talentovaný Mečíř je Slovák.
O histórii, najmä o udalostiach z druhej svetovej vojny, mu zas viac ako v škole rozprával otec. A ten si to pamätal asi takto: Česi boli v odboji, Slováci kolaborovali.
V roku 1996 však Binet prišiel na Slovensko, absolvoval tu vojenskú službu, učil francúzštinu a potom sa na pár rokov presťahoval aj do Prahy. Schémy z detstva sa mu pomaly začali rúcať. Pomohol mu v tom príbeh Jozefa Gabčíka a Jana Kubiša, ich atentát na Heydricha. Binet ani nevie, prečo ho tak opantali, no nevedel si pomôcť, stále sa na nich musel vypytovať.
Postupne sa mu na stole začali zbierať informácie - a v jeho vnútri spisovateľský nepokoj, nadšenie a netrpezlivosť. O 27. máji 1942 musel vyrozprávať. Napísal knihu HHhH a minulý mesiac za ňu dostal prestížnu Goncourtovu cenu za najlepší debut.
Bol ten mercedes čierny, alebo tmavozelený?
Názov jeho knihy odkazuje na Heydrichovu prezývku medzi členmi SS: Himmlers Hirn heisst Heydrich, teda Himmlerov mozog sa volá Heydrich. Laurent Binet pripustil (nerád), že ríšsky protektor je krásnou literárnou postavou a vo svojej knihe o ňom aj veľa píše.
Upozorňuje však, že tento názov vybral vydavateľ knihy - on pôvodne chcel, aby sa jeho román volal Operácia Anthropoid.
Pre neho boli dôležitejší ako Heydrich práve Jozef Gabčík a Jan Kubiš. Píše, že obaja sú v jeho očiach „autori jedného z najväčších prejavov odporu v dejinách ľudstva" a že „im už dlho túžil vzdať hold".
To pochopila aj pani strážnička v pražskom múzeu zbraní, keď si tam prišiel pozrieť výstavu o Protektoráte. Expozíciou bol tak úprimne fascinovaný, že mu do tašky nenápadne strčila nepredajný katalóg plný neoceniteľných sprievodných informácií.
Binet ich zbieral v rôznych jazykoch a starostlivo a podrobne s nimi pracoval. Vysvetľuje históriu Sudet, opisuje hierarchiu tretej ríše, uvádza medzinárodné dohody, píše o politických a spoločenských zmenách v Česku a na Slovensku, píše aj o domácom a zahraničnom odboji a dáva si pozor, aby nespravil chybu. Štve ho napríklad, keď sa nevie dopátrať toho, či bol Heydrichov mercedes čierny, alebo tmavozelený.
Preniesť sa v čase a byť v Prahe
A popritom uvažuje o svojej spisovateľskej úlohe. O tom, čo si román môže k histórii dovoliť. Po krátkom opise Jozefa Gabčíka sa napríklad okamžite zháčil: „Aká bezočivosť, robiť divadielko z muža, ktorý je už dávno mŕtvy a ktorý sa nemôže brániť! Nechať ho piť čaj, hoci možno mal rád len kávu. Nechať ho navliecť si dva kabáty, hoci mal možno len jeden. Nechať ho nastúpiť do autobusu, hoci mohol ísť vlakom. Rozhodnúť sa, že odišiel v noci a nie ráno. Hanbím sa."
Je pozoruhodné, akú úctu má Binet ku krajinám, odkiaľ atentátnici pochádzali. O francúzskej diplomacii hovorí so zrejmým dešpektom, Benešova tieňová vláda ho až romanticky inšpiruje. Hovorí, že Československo je jeho najdrahšia krajina, Prahu vyhlasuje za najkrajšie mesto na svete.
Túži sa preniesť v čase a spolu s Jozefom Gabčíkom a Janom Kubišom číhať v libenskej zákrute na čierny (alebo tmavozelený) mercedes. Až do posledných strán, ktoré sám píše, sa nechce zmieriť s osudom atentátnikov, verí, že ich nikto neudá a že ich SS nezabije. Bol vzrušený, keď ich prvýkrát vo svojom románe uvádzal, a elasticky naťahoval posledné minúty, keď sa s nimi ako bezmocný beletrista musel rozlúčiť.
Krutý, dojemný, strhujúci
Svet je smiešny, dojemný, krutý, píše ku koncu, keď sa asi po dlhom čase mohol konečne nadýchnuť. „A podobne je to aj s touto knihou: dejiny sú kruté, hrdinovia dojemní a ja som smiešny."
Ale Goncourtova cena je celkom jasnou odmenou za to, že napísal strhujúci román. Teraz už prekladateľka Mária Ferenčuhová začala pracovať na jeho slovenskej verzii, vydavateľstvo Albert Marenčin PT ju chystá na budúci rok.
