To je kanonický obraz Tarzana z rodu opíc, ako nám ho predkladá popkultúra.
Kto vyrastal začiatkom deväťdesiatych rokov, môže k nemu pridať melodický signál, ktorým jačiaci divoch ohlasoval príchod z hlbín džungle v pochybnom televíznom seriáli mexicko-francúzsko-kanadského pôvodu. Nie každý čítal pôvodné romány amerického spisovateľa Edgara Ricea Burroughsa, kde sa tento hrdina objavil prvýkrát. Málokto vie, čo v jazyku ľudoopov znamenalo jeho meno („biela koža“). Nie je však azda nik, kto by nepoznal samotné slovo Tarzan. Do slovníkov vošlo ako všeobecné označenie prírodného muža.
Opica aj gentleman
Tarzana vychovávali ľudoopy, no v jeho žilách kolovala modrá krv. Nestratil sa v džungli ani medzi šľachticmi v salónoch. Zo svetov prírody a kultúry si osvojil, čo potreboval, je postavou na rozhraní civilizácie a divočiny. Preto jeho príbehy – literárne nie až také zaujímavé – na spoločnosť nazerali zvonka, z kritického uhla. Patria k dielam, ako je Tanec s vlkmi, Pocahontas či najnovšie veľkofilm Jamesa Camerona Avatar. No zároveň je Tarzan produktom doby a tou bol kolonializmus. Civilizácia Západu nadradená nad ostatné kultúry, rasizmus a politická nekorektnosť - to v jeho dobrodružstvách videla druhá polovica 20. storočia. Príkladom rehabilitácie Tarzana je kampaň za záchranu dažďových pralesov Svetového fondu na ochranu prírody. Ako ukazuje plagát, dlhovlasý muž z rodu opíc predsa môže byť moderný a „eko“.
Tarzanov autor
Spisovateľ Edgar Rice Burroughs bol tým, koho v USA nazývajú selfmademan. Šesťdesiate výročie jeho smrti pripomína, že za vznikom Tarzana od začiatku nebolo nič iné ako komercia. Chicago, kde sa v roku 1875 narodil, v tom čase bolo ešte mestečkom. Otec z neho chcel mať vojaka, a tak študoval vojenskú akadémiu. Horšie to bolo s kariérou. Časté úrazy spôsobili, že do veku tridsaťpäť rokov zlyhal v rozličných zamestnaniach od zlatokopa cez reklamného textára po podomového predavača. Často trel biedu.
Legenda hovorí, že na dráhu spisovateľa brakovej literatúry ho priviedla nuda, keď sa živil predajom orezávadiel na ceruzky. Čakajúc na klienta, listoval v pulp magazíne a odrazu si uvedomil, že to, čo číta, je štýlovo také poklesnuté, že to dokáže sám napodobniť. Zošity s pulp príbehmi za pár centov bolo treba chrliť, aby produkcia pokryla spotrebu. On, samouk, denne zvládol tridsať strán. Boli to sci-fi, westerny aj historické príbehy a niektoré z nich boli populárne. Najviac však na publikum zabral dobrodružný Tarzan. Po večeroch a dovolenkách ho písal na útržky použitých papierov. Nemal pocit, že ide o výnimočný príbeh.
Na brak si trúfal, hoci v písaní nemal prax. Stvoriteľ Tarzana Američan
Edgar Rice Burroughs bol cez druhú svetovú vojnu aj najstarším vojnovým
spravodajcom. Písal rýchlo a talentovaný bol aj jeho Tarzan.
V džungli, kde vyrastal, sa tiež vlastnými silami naučil písať.
Tarzan ako značka
Ako seriál začal Tarzan vychádzať v roku 1912, knižne o dva roky neskôr. Honorár od All-Story Magazine bol sedemsto dolárov, dnes sa jeden výtlačok prvého vydania draží za tisíce. Úspech bol okamžitý. Rok čo rok prichádzali pokračovania, dovedna ich Burroughs napísal dvadsaťpäť. Na ich stránkach sa Tarzan oženil, splodil syna Koraka, podriadil si zvieracích pomocníkov. Navštívil aj mesto Opar bájneho kontinentu Atlantída.
Nemca Karla Maya a nášho Ľuda Ondrejova Burroughs pripomínal tým, že exotické kraje opísal sugestívne, hoci (alebo práve preto), že v Afrike nikdy nebol. V Kalifornii zato vybudoval zábavnú osadu s názvom Tarzana. Aby zvýšil zisky, založil aj spoločnosť na vydávanie kníh a distribúciu. Tá funguje dodnes a hoci autorské práva na jeho knihy v USA vypršali, Tarzan stále zostáva registrovanou značkou. Kto by ju chcel použiť, bude mať problém s právnikmi.
Lord podľa génov
Správny hrdina popkultúry z kníh a komiksov musí mať dvojakú tvár, inými slovami, dve identity, čo medzi sebou bojujú. Rodičmi Tarzana boli anglickí manželia urodzeného pôvodu. Vzbúrenci lode, ktorou cestovali, ich vysadili na neobývané pobrežie Afriky. Kým mal ich syn – Tarzan – rok, zahynula matka a zakrátko aj otec. Zavraždil ho ľudoop Kerčak, vodca tlupy, do ktorej patrila aj opica Kala. Tá malého Tarzana adoptovala a zahrnula pravou opičou láskou.
Psychoanalytikov môže zaujať motív pomsty a zdvojeného otcovstva - po rokoch totiž dospelý Tarzan zabije nielen svojho nevlastného opičieho „otca“ Tublata (skupina Tublatanka sa k inšpirácii pri hľadaní svojho názvu týmto ľudoopom naozaj inšpirovala) ale neskôr i Kerčaka a sám sa stane kráľom džungle. S belochmi svojho druhu sa Tarzan prvýkrát stretol, keď v pralese zachráni stroskotancov z USA, medzi nimi profesora Portera a jeho dcéru Jane, do ktorej sa zamiluje. A v zámorí, kam za ňou odcestoval, sa z divocha stal šľachtic John Clayton, lord Greystoke. Ušľachtilý divoch, akého v 18. storočí v knihách maľoval osvietenec Jean-Jacques Rousseau, bol zrazu ušľachtilým doslova. Mal na to titul.
V knihách je možné všeličo, nie nadarmo Burroughs písal aj sci-fi. Diskutovaný motív však poukazuje na to, ako dobová spoločnosť vnímala seba samu. Čo podľa nej znamenala civilizovanosť? Svojou podstatou je človek civilizovaný a šľachta má urodzenosť priam v génoch. Len čo prídu správne podmienky, zo škrupiny divocha sa vyliahne gentleman. Taký bol Burroughsov Tarzan, v podstate presný opak toho, ako človeka vidia dnešní evoluční biológovia.
Románový divoch bol verný Jane, Johnny Weismuller, ktorý Tarzana hral
v mnohých filmoch, partnerky striedal na plátne aj v živote. Bol päťkrát ženatý.
Na snímke vo filme Tarzanov tajný poklad z roku 1941 spolu
s Maureen O‘ Sullivanovou a Johnnym Sheffieldom
Jazyková škola
Najspornejšie je, ako sa Tarzan mohol naučiť ľudskú reč. Ľudoopy, medzi ktorými vyrastal, neboli ani gorily, ani šimpanzy. Burroughs vymyslel nový druh a ten podľa náznakov v knihe mal aké-také základy kultúry. Jej princípom je symbolické správanie, v tomto prípade napríklad opičí obrad dum-dum. Románová tlupa mala aj primitívny jazyk, v ktorom si jej členovia dávali mená. Angličtinu, a to najprv písanú, sa však Tarzan naučil sám.
V schátranom domci rodičov na okraji džungle objavil knihy. Čudné chrobáčiky, ako nazýval písmená, intuitívne poskladal do slov a pochopil, ako súvisia s obrázkami. S toľkým talentom sa potom v civilizovanej spoločnosti nadrvil viaceré svetové jazyky plus latinčinu a klasickú gréčtinu. Niet divu, že je veľa paródií, čo si z Tarzana uťahujú - napríklad v americkom animovanom seriáli George z džungle malého divocha vychováva opica Opica a on sa naučí hrať na husliach.
V skutočnosti je kódovanie do abecedy nesmierne zložitou operáciou. Skok, ktorý teoretik médií Vilém Flusser kládol medzi najpodstatnejšie vo vývine kultúry, sme zažili každý v škole, keď nás učili písať. To sme však, na rozdiel od Tarzana už ovládali svoj materinský jazyk. Približne v čase, keď Bourroughs písal slávny román, vedci si začali viac všímať jazyk a reč. S neskoršími poznatkami kognitívnych vied a psycholingvistiky by bola literatúra o Tarzana asi ukrátená - dnes vieme, že jazyk je médiom myslenia a keď malé dieťa vrastá do spoločnosti, jazyk formuje jeho vedomie v procese, ktorý sa volá socializácia.
Je pravdepodobné, že medzi piatym až desiatym rokom vo vývine je hranica, za ktorou už také niečo nie je možné. Bez jazykových podnetov v mozgu dieťaťa prebehnú nezvratné neurologické zmeny. Nikdy sa nenaučí zložitejšie gramatické konštrukcie, čo vlastne znamená, že z neho viac nebude spoločenská bytosť. Dokazujú to aj príbehy skutočných Tarzanov, takzvaných vlčích detí.
Prv než odhalený svalnatý barbar Conan tu bol Tarzan. Erotický podtón ilustrujú obálky
jeho príbehov, ktorých na celom svete vyšli tisícky v rôznych vydaniach a žánroch.
V Československu prvé vydania medzi vojnami ilustroval Zdeněk Burian
Oddojčení vlkmi
„Počas celej cesty som spala tuhým spánkom jedine medzi vlkmi. Neviem, koľko mesiacov som s nimi strávila, ale želala som si, aby sa to nikdy neskončilo. Bolo to oveľa lepšie, ako sa vrátiť do sveta môjho vlastného druhu.“ To sú slová, akými niekoľkoročné putovanie nacistami okupovanou Európou opísalo židovské dievča z Belgicka Misha Defonsecaová. V čase, keď mala sedem až jedenásť rokov, túlala sa po horách a živila lesnými plodmi. Fakt, že ju vlky nevychovávali od útleho detstva, bol dôvod, že tieto spomienky mohla neskôr prerozprávať ako spisovateľka.
Podobných prípadov sú stovky. Deti boli dlhší alebo kratší čas izolované od spoločnosti, zvieratá im pomohli prežiť a podaktoré ich naozaj aj vychovávali. Na začiatku je mytológia - vlčica ochotne dojčila dvojičky Romula a Rema, ktoré založili Rím, podobný osud mala grécka hrdinka Atalanta a Enkidu v mezopotámskom mýte o Gilgamešovi. Dvojaká povaha mýtického hrdinu sa spravidla posilnila a obohatila sa o inštinkty zvierat. Známy je aj prípad nemeckého chlapca Kaspara Hausera, ktorý od útleho detstva vyrastal v pivnici bez kontaktu s ľuďmi – jeho príbeh zaujal známeho filmára Wernera Herzoga, ktorý o ňom nakrútil film (The Enigma of Kaspar Hauser, 1974).
Kamala a Amala
Akí sú ideálni živočíšni adoptívni rodičia? Obdivovateľ Charlesa Darwina Burroughs sa domnieval, že sú to človeku blízke primáty. V skutočnosti náhradné rodiny deťom častejšie ako opice poskytli vlky, psy, ovce a v zozname nechýbajú ani gazely, šakaly a dokonca pštrosy. Pozoruhodné je, že najviac prípadov zaznamenali v Indii a figurujú v nich vlky – odtiaľ termín vlčie deti. Vysvetlením môže byť zvyk tamojších žien nechávať deti na okraji dediny alebo poľa, kde pracovali a odkiaľ ich útočiace vlky mohli uniesť do pralesa. V ríši zvierat adopcie nie sú až takou kuriozitou. Existuje však teória, že samička vlka je po strate mláďat špeciálne náchylná materinským citom zahrnúť malé ľudské bytosti.
Predobrazom Tarzana bol Kiplingov indický Mauglí z Knihy džunglí. Ako uvádza internetová Feral Children, v Indii sa udial aj najslávnejší skutočný prípad vlčích detí. Diskutovaný bol okolo roku 1926, keď sa dostal do novín. Šesť rokov predtým obyvatelia osady neďaleko mesta Midnapore v severnej Indii pozorovali dvojicu „duchov“ s ľudskými postavami. Pohybovali sa so svorkou vlkov. Do pasce ich napokon chytil reverend Singh, misionár z miestneho sirotinca. Boli to dve dievčatá vo veku osem a jeden a pol roka. Nazvali ich Kamala a Amala a pravdepodobne neboli sestrami.
Džungľou môže byť aj veľkomesto, ukazuje televízny seriál
Tarzan na Manhattane z roku 1989
Dokázali trieliť po štyroch, ale so skrátenými šľachami len ťažko kráčať vzpriamene. Mohli jesť len surové mäso, nepoznali plač ani smiech, nejavili záujem o ľudskú spoločnosť. Za mesačných nocí dokonca nevydržali spať a vyli na mesiac. John McCrone v článku o tomto prípade cituje Singhov denník. Ten hovorí, že obe deti mali nezvyčajne vyvinutý čuch a sluch, v noci sa im leskli oči – čo po rokoch vedci spochybňujú. Zbožný muž Singh sa však rozhodol, že pod nánosom divošstva prebudí ich ľudskosť. Mladšia Amala nanešťastie zakrátko zomrela, to však paradoxne „pomohlo“ jej staršej družke. Kamalu Singh ako-tak postavil na nohy, naučil ju jesť tepelne upravenú stravu. Kým v roku 1929 zomrela na týfus, po rokoch tréningu zvládala používať okolo päťdesiat jednoduchých slov.
Ako uvádza McCrone, zázračný pokrok vlastne až taký zázračný nebol. Vedci neskôr spočítali, že vo veku šestnástich rokov jej mentálna úroveň zodpovedala úrovni triapolročného dieťaťa. Aj päťdesiat slov je slovník, aký dvojročné dieťa zvládne za týždeň. Diskutabilný je aj úsmev, aký sa mal objaviť na tvári Kamaly. Bol to záblesk emócie alebo iba zmeny v tvárovom svalstve?
Zakázaný experiment
Spoločnosť vlčie deti dodnes fascinujú a existuje o nich veľa literatúry. Dievčinu vychovanú medveďmi poznáme aj u nás – údajne ju našli v roku 1767, potom žila v Krupine. Ani tento, ani mnohé iné prípady však nie sú vedecky overené. A ak sa tak stane, je tu komplikácia číslo dva: zaostalosť nájdených jedincov vo vývine môže predchádzať dobu, v akej žili medzi zvieratami. Telesné alebo duševné postihnutie mohlo byť práve tým dôvodom, prečo dieťa spoločnosť zámerne nechala napospas prírode.
Overiť niečo také experimentálne je z pochopiteľných dôvodov nemožné. Z histórie je známy iba ak prípad egyptského faraóna, ktorý, ako uvádza antický historik Herodotos, prikázal novorodenca väzniť v chatrči bez ľudského kontaktu. Napriek tomu sa vedci domnievajú, že zmeškané šance v socializácii postihujú ducha aj telesnú stavbu a znižujú vek, akého sa vlčie dieťa dožíva. Kulturista Tarzan s nadpriemerným intelektom? Číra fikcia, no o to viac sa rozmnožila v popkultúre.
Divoký, živočíšny, uhladený a pozorný. Vo filmoch predstavitelia Tarzanov
pre ženské publikum stelesňovali ideálneho muža. Mohol mať dlhšie vlasy,
ale vždy bol hladko oholený
Tarzan na plátne
Pre nemé, rovnako ako pre animované filmy bol Tarzan ideálny, prvé z nich vznikali už od roku 1918. Zvierací komparz a absencia dialógov v scénach z džungle však neodradili ani režisérov zvukových filmov. Všetkých ich dohromady dodnes vzniklo takmer deväťdesiat.
Dvanásťkrát si lorda z rodu opíc zahral americký športovec nemeckého pôvodu Johny Weismuller, ktorý mal päť zlatých olympijských medailí v plávaní. Tarzana stvárnil aj Lex Barker, u nás známejší ako westernový Old Shatterhand. Špeciálnym príspevkom Hollywoodu k príbehu bola šimpanzia samička Čita. Dnes je povinnou súčasťou tarzanovských filmov, no v pôvodných románoch sa táto jeho kamarátka nevyskytuje. Oscara za skladby k veľkolepej snímke Greystoke má hudobník Phil Collins – z tejto snímky vychádza aj rodinný animovaný disneyovský Tarzan z roku 1999. Samozrejme, animácia, ktorá bolo súdobou technickou novinkou, je už dnes zastaraná.
Raritou je československý film Jaroslava Balíka Tarzanova smrt (1962), ktorý vznikol na motívy poviedky Josefa Nesvadbu, ktorý sa Tarzanovým príbehom voľne inšpiroval. Tarzana či presnejšie baróna Wolfganga von Hoppe si zahral Rudolf Hrušínský. V Československu bol prvý román s Tarzanom preložený promptne už v roku 1920. Prekladateľ Matěj Kuděj je zároveň autorom rafinovanej paródie na Burroughsove romány s názvom Tarzanova babička.
Odznova séria vychádzala v rokoch 1937 či 1970 a po revolúcii. U nás zrejme najznámejšie vydanie Tarzana vyšlo v známej edícii Stopy, v ktorej v rokoch 1967 až 1970 postupne vyšli štyri knihy: Tarzan z rodu opíc, Tarzanov návrat, Tarzanove šelmy a Tarzanov syn. Tieto vydania sú dnes vďaka skvelému prekladu (František Hattala) a ilustráciam (Vladimír Machaj) vyhľadávanou raritou. Dnes, keď kinám vládne veľkolepý Avatar, je muž z rodu opíc námet, aký trochu obmedzuje jeho predloha. Ale ktovie. Počkajme si na Tarzana v 3D.
