Novinár musí urobiť všeličo, ak sa chce dostať k slávnym menám. Keď sa napríklad objavila informácia, že 14. apríla si na Slovensko príde prvýkrát zahrať PACO DE LUCIA, promotér nám ponúkol rozhovor pred koncertom v Debrecíne. Zočivoči sa spovedá lepšie než cez telefón, tak sme vyrazili na štvorhodinovú cestu. Keď sme sa však v luxusnom hoteli stretli s dvoma maďarskými kolegami a manažér gitaristu vyhlásil, že rozhovor bude iba jeden, z exkluzivity nič nebolo. Ale rozhovor vznikol a dohodli sme sa, že každý použije aj otázky tých ostatných.
Ako robíte hudbu?
„Vezmete gitaru, sadnete si a začnete hrať, hrať a hrať. Sú dni, keď máte inšpiráciu a zrazu sa objaví melódia. Ale vždy na to potrebujem gitaru, musím ju držať v rukách. Inými slovami, musím si to odpracovať. Niekto povedal, že tvorba pozostáva z desiatich percent inšpirácie a deväťdesiatich percent driny. S tým úplne súhlasím."
A odkiaľ sa teda berie vaša inšpirácia, dá sa to vysvetliť?
„Inšpirácia prichádza vďaka citom. Keď ste zaľúbení, keď v sebe pocítite radosť, smútok alebo spomienku, napríklad na dávnu cestu."
Existuje množstvo zaujímavej ľudovej hudby. Ako je možné, že práve flamenco je už roky také populárne na celom svete?
„Pretože je to hudba silne spojená so samotnou ľudskou podstatou, vychádza zo srdca a nemá nič spoločné s biznisom. Teda presný opak toho, čo sa deje so súčasnou, modernou hudbou a jej mediálnym promom. Flamenco je hudbou skutočných ľudí, je to vlastne ich reč."
Ste gitarovým virtuózom, no na rozdiel od svojich kolegov Johna McLaughlina či Ala di Meolu nepoužívate elektrickú gitaru. Prečo?
„Lebo sa bojím, že by ma kopla elektrina. A tiež preto, že pri nej potrebujete brnkátko, mám radšej hru len s prstami a vôbec, mám rád akustickú gitaru. Je síce pravda, že gitara, nech už je akákoľvek, dostáva zmysel vtedy, ak na ňu hrá dobrý muzikant. V každom prípade, ja sa cítim dobre so španielkou, hádam som ju mal v ruke už vtedy, keď som sa narodil."
Elektrická gitara ponúka iné zvukové možnosti. Naozaj ste na nej nikdy v živote nehrali?
„Raz, v jednom newyorskom klube. Bol som strašne opitý a tak to aj vyzeralo. Vtedy som si povedal, že už nikdy viac elektrickú gitaru do rúk nevezmem."
Flamencu sa venujete celý život a hrali ste s najväčšími menami. Cítite zodpovednosť za to, kam sa vyvíja?
„Som len jedným z reťaze ľudí, ktorí boli predo mnou. Učil som sa od Nina Ricarda, on sa učil od Ramóna Montoyu, ten zasa od ďalších pred ním. Bol som však možno pri najväčšom skoku flamenca - začal som totiž hrať vtedy, keď sa rozbehol gramofónový biznis a táto hudba sa stala známou na celom svete. Znela na diskotékach aj v televízii."
Tvrdíte, že vás veľmi výrazne ovplyvnil spevák Camarón de la Isla. Je pravda, že viac ako gitara vás kedysi zaujímal spev?
„Nie som spevák, na to som príliš hanblivý. Už ako dieťa som s tým mal problém. Ale inak by som radšej spieval, spev považujem za čistejší, priamejší prejav. Nepotrebuje nijaké ďalšie médium na vyjadrenie. Camaróna som spoznal ešte ako dieťa, považoval som ho za hrdinu a stále ním pre mňa zostáva a zostane, až kým nezomriem. Učil som sa od neho, a keď ste sa pýtali na inšpiráciu, tak napríklad on je pre mňa inšpiráciou. Je cieľom, ktorý stále môžem nasledovať."
Myslíte, že popularita flamenca pomáha budovať pozitívny obraz Cigánov?
„Je to hudba z Andalúzie, kde žije veľa Cigánov a najmä ich hudobný prejav, majú ho v krvi, tak ako vy v tomto regióne čardáš, ale netreba zabúdať, že ide o hudbu, ktorá je výsledkom pestrého zloženia Andalúzie, kde sa ešte miešali tradície židov, Arabov a kolonizátorov."
Autentické flamenco je intímne, nezrádzate ho, keď vystupujete pred davom ľudí?
„Nie, pretože vtedy na všetko okolo zabudnem a som len vo svojej intimite. Dospejem k rovnakému pocitu, ako keby som si hral sám pre seba."
Máte päť detí, ide niektoré z nich vo vašich stopách?
„Jeden syn má deväť rokov a učí sa hrať na klavíri. Viem, že veľa ľudí čakalo, že moji synovia budú tiež gitaristi, ale nechcel som, aby ich porovnávali so mnou a oni by z toho mohli byť frustrovaní."
V jednom rozhovore ste spomínali, že chcete odísť do Mexika a loviť tam ryby. Ešte stále je to váš životný sen?
„Žil som tam niekoľko rokov, pred tromi rokmi som sa odtiaľ odsťahoval, mal som tam dom, ale teraz žijem v New Yorku, tam som stretol druhú ženu a keď sa nám narodili deti, museli sme sa rozhodnúť, kde budeme žiť. Samozrejme, rád by som sa ďalej potápal a lovil ryby, ale s deťmi už máte inú zodpovednosť, potrebovali najmä vhodnú školu, a hlavne cítiť, že sú niekde doma, že sa stále nesťahujú. V New Yorku sa mi zdal život pokojnejší, v Mexiku je predsa len trochu nebezpečný."
Teraz ste na turné, aké ste naposledy absolvovali dosť dávno. Prečo tá pauza?
„Chystal som sa už dlhšie, ale nemal som čas a cítil som sa aj dosť unavený."
V päťdesiatke ste sa priznali, že prvýkrát v živote cítite, že by ste mali viac komponovať a menej cestovať na turné, pretože skladby zostanú, kým na koncerty sa rýchlo zabúda. Stále to platí?
„Starnem ako každý iný človek. Stále viac úsilia ma stojí vyraziť z domu a koncertovať. Lietadlá, cesty, hotely, to všetko ma už dlhšie unavovalo, ale zároveň si vravím, že by som mal využiť svoje posledné sily na to, aby som hral. Mal by som sa snažiť, kým mi telo definitívne nepovie nie."
