Najškaredší a najzvodnejší, šťastný a smutný. O legende francúzskej hudby sa mohol nakrútiť film s kopou rozporuplných emócií.
PARÍŽ, BRATISLAVA. Francúzske televízie nechceli príliš riskovať. Serge Gainsbourg bol skvelý hosť, ale keď ho pozvali do relácie, riskovali pokutu. Vystupoval neriadene, nevypočítateľne, provokoval a nadával. A tak radšej vyrobili jeho bábku, postavu v životnej veľkosti, a do zákulisia postavili imitátora, ktorý za neho rozprával.
V archívoch zostal jeden záznam, vidno na ňom, ako sa Gainsbourg na svoju bábku pozerá: usmieva sa, lebo to sa od neho pri humoristickej relácii čakalo, ale pohľad má smutný. V januári mal vo Francúzsku premiéru film Gainsbourg (vie héroique), je nakrútený presne v tejto nálade. Zajtra sa hrá aj v našich kinách, v programe ho má Medzinárodný festival frankofónneho filmu Bratislava.
Cyrano, či skôr Don Juan
Serge Gainsbourg je legenda francúzskej hudby, jeden z jej najkrajších a najoriginálnejších elementov a kto ho počul, vie si asi predstaviť, prečo. Naopak, náhodní pozorovatelia, alebo tí, čo ho stretli na ulici, ťažko chápali, prečo ho vždy sprevádzali také pekné ženy. Ani populárne speváčky Jane Birkin, Brigitte Bardot alebo Juliette Greco nekončili pritom, že si od neho nechali písať pesničky. Chceli byť aj jeho milenkami.
Tragédiou bolo, že tomu nerozumel ani on sám. V detstve sa spoznával na antisemitských karikatúrach a keď o ňom hovorili, že je pozoruhodným spojením Cyrana a Don Juana, on by skôr hlasoval za toho Cyrana. „Bol presvedčený o tom, že je škaredý, celý život sa bál odmietnutia a samoty," povedal režisér Joann Star, keď sa po premiére filmu stretol s európskymi novinármi.
Aj on poznal dobre Gainsbourgovu televíznu bábku a trochu sa ňou inšpiroval. Urobil z nej fantaskný prvok, Gainsbourgovho dvojníka - ale už v nadživotnej veľkosti. V príbehu ho uvádza ako akýsi vnútorný hlas, démona, ktorému sa nikdy nechce spať. To on pomkol Gainsbourga k tomu, aby provokatívne naspieval štátnu hymnu v reggae, on ho nútil pochybovať o cite ženy, aj keď bol ich vzťah v najkrajšej fáze.
Ako napríklad vtedy, keď žil s Bardotovou. Sused mu prišiel zaklopať na dvere, že sa ich nočné vzdychanie nedá vydržať - a on si sadol za klavír a zložil pieseň Je t'aime... moi non plus. Milujem ťa... ani ja teba nie.
To vidieť nechceme
Film Gainsbourg (vie héroique) nie je klasicky životopisný, skôr je to príbeh o láske, o chvíľach šťastia a o samote. Joann Sfar vraví, že Gainsbourgova rodina (myslel najmä Jane Birkin a ich dcéru Charlotte) nechce tento film vidieť, pretože by to bolo bolestivé. „Ale povzbudili ma, aby som ho spravil. Keby Serge žil, vraj by ho potešilo, že niekto chce o ňom rozprávať."
