Vo svojom filme Hadewijch rozpráva o mladej katolíčke, študentke teológie, ktorú nenapĺňa duchovná podstata viery a ktorú frustruje to, že ju nemôže zhmotniť tak, ako nemôže zhmotniť ani svoju lásku k Bohu. Jej prázdno na chvíľu zaplní stretnutie s mladým moslimom...
BRUNO DUMONT prenikol do témy náboženského fanatizmu a podarilo sa mu to tichými, subtílnymi a nežnými obrazmi. Keď sme sa s ním v Paríži stretli, prejavil sa rovnako decentne. Jeho šarmantná francúzska dikcia však pozoruhodne kontrastovala s ostrosťou jeho slov.
Film Hadewijch sa teraz premieta na prehliadke Febiofest i na festivale frankofónneho filmu v Bratislave.
Prežívanie viery je nevýslovné. Ako sa dá o nej vlastne rozprávať?
„Áno, je to svet, v ktorom rozum nemá čo hľadať. A keď doň nepatrí rozum, nepatria doň ani slová. Aj zo svedectiev mystikov je zrejmé, že ich spirituálne zážitky boli vizuálne. Takže to znamená, že je to téma ako stvorená pre film.“
Ale film je konkrétne médium, na jeho nakrútenie potrebujete ťažkopádnu techniku.
„To je pravda, ale v konečnom dôsledku nie je dôležité to, čo nakrútim ja. Dôležitý je pohľad toho, kto sa na môj film bude pozerať. Mystici sa napríklad učili pozerať, bolo to pre nich spirituálne cvičenie. Pozerali sa na zakvitnutú lúku a cítili v nej prítomnosť Boha. Aj ja ju môžem cítiť, ale nemôžem ju nasnímať. Môžem len dúfať, že sa nájdu diváci, ktorí to vytušia. No skrátka, mystika!“
Ako sa vám darí kontemplovať?
„Kamera nie je, ako hovoríte, úplne praktická vec, ale keď sa k nej postavíte duchovne pripravený, môže poslúžiť. Snažím sa teda pred nakrúcaním nejako upokojiť, pomeditovať a hoci mám rád ticho, nepotrebujem na to žiadne špeciálne podmienky. Môžem si zameditovať aj na rušnej ulici pri káve, viem, že každú chvíľu príde ten správny preklik, len si na neho treba počkať.“
Darí sa vám rozprávať o duchovnom prežívaní a o viere bez toho, že by ste spomenuli náboženstvo?
„Snažím sa o to. Ale viem, na aký problém narážate – na opísanie duchovna niet iného jazyka, je len ten, aký používa náboženstvo. Ja napríklad verím, že je nejaká posvätná realita a vo svojom slovníku potrebujem slovo ,posvätný'. Lenže významu, ktorý tomuto slovu pripisuje náboženstvo, vôbec neverím. Niekto sa nás dlhodobo snaží presvedčiť, že sú len dve možnosti – buď ste veriaci, alebo ateisti. A keď nespadáte do kategórie veriaceho kresťana, akoby ste ani nemali právo hovoriť o duši, dokonca by ste ani nemali veriť, že ju máte. Veľa ľudí je z toho nešťastných. Preto treba znovu získať slová, ktoré nám náboženstvo kedysi vzalo a prisvojilo si ich, a naplniť ich novým významom.“
Ako si ten proces predstavujete?
„Treba sa zmieriť s tým, že Boh je poézia, treba skoncovať s archaickou predstavou o láske. Nejde predsa o to, milovať Boha. Dôležité je milovať svojho blízkeho, milovať ľudsky. Preto navrhujem preniesť náboženstvo do divadla, do filmu. Tam má krásne miesto. Rád uverím v Boha vo filme, s tým nemám žiadny problém. Pasoliniho Evanjelium svätého Matúša? Úžasné! To žeriem, tomu verím od začiatku do konca. Ísť sa pozrieť na Starý testament do parížskej opery? Kedykoľvek, určite to bude krásne! Ale pripisovať cirk〜vi a pápežovi iný ako poetický význam? To považujem za katastrofu.“
Dalo by sa namietnuť, že cirkev pomáha udržovať v spoločnosti istý poriadok.
„Ja som skôr dospel k názoru, že treba neporiadok. Neašpirujem na poriadok, len neporiadok nám zaručí istú slobodu.“
Nemôže byť sloboda aj nebezpečná?
„Nehovorím, že mám nejaké prorocké poznanie, nie som ani o ničom totalitárne presvedčený, a keby som tvrdil, že zvestujem nejakú novú pravdu, museli by ste ma vyhlásiť za blázna. Nemám žiadny plán na záchranu planéty a film Hadewijch som nakrútil preto, aby som ukázal, že práve idealisti sú nebezpeční. Nebezpeční sú všetci kresťania, ekologisti, kapitalisti, socialisti – ak si myslia, že majú pravdu.“
Ako si však vysvetľujete, že ľudia sa náboženstva nechcú ani nepotrebujú vzdať?
„Podarilo sa mu vyfabrikovať celý jeden systém, ktorý napĺňa ľudskú predstavivosť. Je normálne, ak zasiahne deti, pretože to korešponduje s ich vekom, ale ak má na takom mýte postavený svoj život tridsaťročný človek, mal by sa spamätať. Duchovné zážitky treba hľadať inde, ja ich nachádzam v Bachovej hudbe, aj v pohári vody. To, čo iní vidia v Biblii, ja vidím v Marcelovi Proustovi. No nie všetci čítali Prousta, a tak musia počúvať kňazov.“
Nie je problém aj v literatúre, keď ešte nedosiahla také postavenie?
„Je pravda, že literatúra je zatiaľ záležitosťou elít a masy preto treba vychovať. Len cez kultúru a umenie môžeme dosiahnuť humanistickú spoločnosť, iné riešenie nevidím. Bohužiaľ, vzdelávanie dnes málokoho zaujíma, ľudia chcú byť zabávaní, nie vzdelaní.“
Tak čo s tým teda?
„Revolúciu treba! A mali by ju začať učitelia literatúry tým, že hneď dnes večer vyhodia z okna televízor. Cez deň rozprávajú deťom o tom, ako by mali čítať, ale keď sa vrátia z roboty domov, sami si hneď sadnú za počítač a začnú tam vypisovať hlúposti, ešte aj s gramatickými chybami. No a potom musí prísť nejaký politik alebo filozof, ktorý by podnecoval nový spoločenský diškurz, postavil by sa a povedal: dosť bolo hlúpostí! Dnes je pospájaný svet, rýchlo by sa jeho myšlienky mohli rozšíriť. Ja sa mu budem snažiť pomáhať tým, že budem nakrúcať filmy. Nemusím pritom nevyhnutne čosi hľadať, napokon, niet čo nájsť. Bude stačiť, keď sa každý v niečom nájde a pokúsi sa to robiť čo najlepšie. Nemá práve toto zmysel? Len žiť a nerobiť zle.“
