Sándor Márai - Rukojemník dejín

Nebyť dvoch mien, maďarská literatúra by v súčasnosti asi nebola na Západe taká populárna. Tými menami sú Imre Kertész a Sándor Márai. Kým prvý z nich upriamil pozornosť sveta na maďarskú kultúru tým, že v roku 2002 získal Nobelovu cenu za literatúru, toh

o druhého – košického rodáka – si západná Európa, kde sa dnes jeho romány vydávajú v státisícových nákladoch, začala postupne objavovať sama. Možno aj preto, lebo významnú časť svojho života prežil v jej krajinách.

Život spisovateľa, básnika a novinára Sándora Máraia skutočne nebol nudný: máloktorého spisovateľa prenasledovali dejiny i osobné tragédie tak vytrvalo ako práve jeho. Sťahoval sa z krajiny do krajiny, spočiatku len preto, lebo sa chcel vzdelávať, neskôr však z donútenia. Musel sa pritom stať svedkom dvoch svetových vojen a musel sa na starobu prizerať aj tomu, ako mu rad za radom umierajú najbližší. Možno práve preto znie jeho hlas i po toľkých rokoch tak strhujúco.

Sándor Márai, ktorého 110. výročie narodenia si v týchto dňoch pripomíname, bol vďaka svojmu meštianskemu pôvodu a vzdelaniu presvedčeným humanistom. Veril v univerzálne ľudské hodnoty, sníval o jednotnej Európe a veril, že literatúra raz významne prispeje k jej zjednoteniu. V roku 1936, teda v čase, keď už patril medzi uznávaných literátov, napísal: „Jedného dňa predsa len spisovatelia urobia z tridsiatich krajín Európu, spisovatelia, tí úzkostliví dobrodruhovia ducha, navzdory všetkým colníkom. Bude to ťažké!“

Po druhej svetovej vojne, doslova na troskách Európy, veď počas náletu na Budapešť bol zničený jeho dom aj s celou bohatou knižnicou, si spisovateľ s trpkosťou uvedomil, že v jeho vlasti sa rodí nový poriadok, taký svet, v ktorom pre neho už niet miesta. Predsa však ešte veril, že aj v zahraničí bude môcť zostať maďarským spisovateľom a odtiaľ vychovávať Maďarov.

Kafka a Paríž

Vzťah Sándora Máraia k maďarčine bol spočiatku trochu zvláštny. Dalo by sa povedať, že typicky stredoeurópsky, najmä vo vtedajšom meštianskom prostredí. Jeho skutočné priezvisko bolo totiž Grosschmid a rodina sa mohla pochváliť predkami, ktorí kedysi slúžili saskému kurfirstovi. Nemecký kultúrny vplyv bol teda naozaj očividný a spisovateľ sa od roku 1919, po krachu Maďarskej republiky rád, vzdelával v Lipsku a vo Frankfurte.

O rok nato žil už v Berlíne, kde prispieval do takých nemeckých tlačovín ako Drache, Simplicissimus a Frankfurter Zeitung und Handelsblatt. Mohol sa teda rozhodnúť, či bude písať po nemecky alebo po maďarsky. V roku 1921 ho požiadali, aby preložil jednu z poviedok Franza Kafku, a tak sa Márai zaslúžil o uvedenie próz pražského proroka úzkosti do maďarského literárneho povedomia.

Pokiaľ šlo o jeho vlastné ambície, už ako sedemnásťročný v liste priateľovi píše: „Viem, že som génius. (…) Som vyvolený a v živote to dotiahnem ďaleko alebo nikam, no budem tvoriť, cítim to, viem, že je to neodvratné.“ Mladý Sándor Grosschmid si pseudonym Márai zvolil preto, lebo rodina neschvaľovala jeho literárne ambície, obávala sa hanby. V roku 1918, keď sa presťahoval do Budapešti, aby sa venoval štúdiu filozofie, vychádza jeho básnický debut Pamätník. Hoci sa jeho básňam dostane priaznivého prijatia – chváli ich aj vtedy už slávny Dezső Kosztolányi – Márai zostáva k svojim lyrickým pokusom naďalej skeptický.

V roku 1923 sa ožení s Ilonou Matznerovou, ktorej zostane verný až do jej smrti, čiže vyše šesť desaťročí. V tom istom roku odcestujú do Paríža, kde pôvodne plánovali pobudnúť tri týždne, no nakoniec tam zostávajú šesť rokov. Márai sa tak mohol stať svedkom jedinečného obdobia v dejinách literatúry a umenia. Takrečeno in vivo, od kaviarenského stola, sledoval celý ten pestrý a hlučný avantgardný kvas: Tristana Tzaru, T. S. Eliota, Ezru Pounda... K tomuto obdobiu sa potom vrátil v prózach Cudzinci, Spoveď mešťana a Zem, zem!... Druhá z menovaných kníh, ktorú napísal v rokoch 1934 - 1935, sa považuje za jeho vrcholné dielo.

Brilantný štylista

Máraiov štýl rozprávania najčastejšie prirovnávajú k Thomasovi Mannovi, Robertovi Musilovi, Arthurovi Schnitzlerovi. Vôbec spätosť medzi maďarskou, nemeckou a rakúskou literatúrou bola odjakživa veľmi úzka. Po nemecky písané diela vplývali na maďarských autorov a diela maďarských autorov vychádzali v Nemecku, kde sa tešili značnej popularite. (Napríklad spomínaného Dezsőa Kosztolányiho obdivoval Thomas Mann, dokonca napísal predslov k nemeckému vydaniu jeho románu Krvavý básnik Nero.) Snaha o štylistickú vycibrenosť v Máraiových knihách však niekedy ústí do vyumelkovanosti a prezdobenosti, zbytočne bujnejúcich synoným, ktoré len zahmlievajú obsah výpovede.

Máraia však ovplyvnili aj maďarskí autori, ako napríklad Tamás Moly, no predovšetkým Gyula Krúdy, ktorý tak pôsobivo a melancholicky opísal zašlý uhorský svet zo začiatku dvadsiateho storočia. Máraiovi museli byť Krúdyho témy a spôsob pomalého, cyklického a snového rozprávania veľmi blízke: veď Krúdy s nostalgiou rozprával o zašlom meštianskom i bohémskom svete, v ktorom ešte vládli tradičné hodnoty a kde hranice medzi týmto a tamtým svetom boli oveľa priechodnejšie ako v hlučnej medzivojnovej Európe. Krúdyho považoval Márai za svojho majstra a zložil mu poctu v románe Sindbád sa vracia domov.

Sindbád bol ústredným hrdinom mnohých Krúdyho próz; bol to prototyp spustnutého bohéma, bezcieľne sa potulujúceho ospalými mestečkami Horného Uhorska. Ostatne práve kultúrna mnohorakosť, pestrosť, vrstevnatosť Horného Uhorska, čiže dnešného Slovenska, tvorili to inšpiratívne prostredie, z ktorého vzišli markantné a nesmierne vplyvné spisovateľské osobnosti modernej maďarskej literatúry, ako napríklad Imre Madách, Lajos Kassák, Béla Hamvas a v neposlednom rade samotný Sándor Márai. A práve on si nesmierne vážil kultúrne dedičstvo Hornej zeme, ktoré nepodľahlo ošiaľu zmechanizovaných čias a tíško dožívalo v tmavých knižniciach vidieckych kúrií. Zakrátko však i tento svet mal ľahnúť popolom.

obr_01.jpg

Sándor Márai (11. 4. 1900 – 22. 2. 1989) ako štvorročný v Košiciach
a v neskoršom období v emigrácii v USA

Mesiáš v Berlíne

V roku 1933 je Márai opäť v Berlíne, kde sa stáva svedkom Hitlerovho prevzatia moci. O tejto udalosti podal smelé, parodisticky ladené antifašistické spravodajstvo pod názvom Mesiáš v Sportpalaste. Samozrejme, ako prívrženec a nositeľ buržoáznych a univerzálnych humanistických hodnôt nemohol sympatizovať so žiadnou rasistickou ideológiou či autoritárskym režimom. Pikantné však je, že keď pre nacistický vplyv bolo južné Slovensko – spolu s Košicami – opäť pripojené k horthyovskému Maďarsku, nadšený sa vybral navštíviť svoje milované rodisko. O zážitkoch a dojmoch z tejto cesty píše v reportážne ladenej eseji Košická pochôdzka (1941). Podchvíľou sa zdá, že spisovateľ vtedy uveril, že Košice už nadobro budú patriť Maďarsku.

Nepokojné štyridsiate roky patria k jeho najplodnejšiemu obdobiu. Rad radom mu vychádzajú štylisticky vycibrené prózy ako Hosťovanie v Bolzane (1940), Sindbád sa vracia domov (1940), dráma Dobrodružstvo (1940), ktorá sa dožila 351 predstavení, ďalej poviedková kniha Mágia (1941), román Sviece dohárajú (1942) a zbierky stoicky ladených epigramov a maxím Nebo a zem (1942) a Kniha byliniek (1943). To je len niekoľko titulov spomedzi tých osemnástich diel, ktoré vznikli v rokoch 1940 – 1945. Apokalyptickú blokádu Budapešti prežije neďaleko hlavného mesta, v dedinke Leányfalu. Otrasné a absurdné vojnové zážitky však spracuje neskôr, v pamätiach Zem, zem!... (1972), ktoré mali tvoriť tretiu časť Spovede mešťana, a v románe Oslobodenie (vyšiel posmrtne, v roku 2000).

Súmrak Európy

Svetonázorové stanoviská, ktoré Márai po celý život zastával, mu neumožňovali, aby sa spriahol s dobovými politickými prúdmi. Pochádzal z katolíckej rodiny a základ jeho orientácie teda predstavovala kresťanská etika. Vďaka tomu bol pre konzervatívcov príliš liberálny a pre liberálov príliš konzervatívny – bezdomovcom sa teda stal i zo stránky ideologickej. Svojich obľúbených filozofov si našiel medzi stoikmi, nadovšetko si cenil Marca Aurelia a Senecu. Jeho postoje k civilizácii ovplyvnila Spenglerova kniha Súmrak Západu. Pravdepodobne aj pod jej vplyvom – no zrejme i vďaka vzniku Československa – sa v jeho názoroch prejavila akási slavianofóbia, čo vojnové skúsenosti s drancujúcimi ruskými vojskami museli ešte umocniť.

Blízka mu však bola i stará čínska filozofia, ktorú v tridsiatych rokoch na Západe spopularizovali knihy Lina Yutanga. Márai si, a tým vlastne pripomínal orientálneho mudrca, vždy držal odstup od diania, vždy radšej zotrvával v pozícii nestranného pozorovateľa. Práve preto už po skončení druhej svetovej vojny jasne videl, že medzi dvomi znepriatelenými ideologickými tábormi, na ktoré sa svet rozdelil, niet principiálneho rozdielu: v oboch ideológiách – v kapitalistickej i komunistickej – chýba duch a obe človeka zotročujú: jedna blahobytom, druhá biedou. Po vojne ešte nakrátko navštívi Paríž, kde v kníhkupectvách s ľútosťou konštatuje, že z literatúry sa stal masový produkt. Vtedy už vedel, že svet, v ktorom sa kedysi cítil doma, navždy zanikol, a s európskou kultúrnosťou je koniec.

obr_03.jpg

Strhujúci príbeh priateľstva a nevery z Máraiovho románu Sviece dohárajú dostal
divadelnú podobu vďaka anglickému dramatikovi Christopherovi Hamptonovi.
Hru nazval Popol a vášeň a v roku 2006, niekoľko mesiacov po svetovej premiére
v Londýne, ju uviedlo aj Slovenské národné divadlo. V réžii Romana Poláka sa
v hlavných úlohách predstavili Dušan Jamrich a Martin Huba, ktorý za svoju postavu
získal aj ocenenie Dosky

Hľadanie domova

V roku 1948 spolu s manželkou definitívne opustili Maďarsko. Utekali pred komunistami a spoločenskou degradáciou. Najprv odcestovali do Švajčiarska, no po dvoch rokoch sa presunuli do Talianska, kde sa snažili nájsť nový domov v Neapole, v malebnej štvrti Posilipo. Spisovateľ však ani tu nenachádza vytúžený pokoj. Darmo sú talianski hostitelia srdeční a starostliví, darmo je krajina krásna a prívetivá: on sa už nechce cítiť ako emigrant, chce sa usadiť. Okrem toho ho prenasleduje predstava, že zanedlho vypukne tretia svetová vojna a západná Európa prestane byť bezpečným miestom.

Prvým Máraiovým románom, ktorý vyjde už počas emigrácie, je Mier v Ithake (1952). No i pobyt v Neapole bude nakoniec zvečnený: v románe Krv svätého Januária, vydanom v roku 1965. Je to smutnokrásna kniha o emigrantoch, o večných cudzincoch, ktorých Európa od seba odvrhla, a ktorí teraz čakajú na odchod do novej vlasti – do Austrálie alebo Ameriky. Kedysi, v štyridsiatych rokoch, Márai napísal, že človek na Zemi je ako v hoteli, zdržuje sa tu len prechodne, a má dbať na to, aby jeho batožina nebola priveľká, má si vystačiť s jediným kufrom.

Prorocké slová, ktoré sa teraz vzťahovali najväčšmi na toho, kto ich napísal. Po dvoch rokoch života v Taliansku nasledujú Spojené štáty, konkrétne New York. Ani tu sa však necíti dobre, chýba mu európska kultúra, vlasť, kvári ho prerušený kontakt s materinským jazykom, nevládze písať. Amerika mu pripadá bezduchá. Pokúša sa však s daným stavom vecí vyrovnať, sumarizuje: emigrant sa počas prvého roka búri, v druhom roku už snuje plány na útek a v treťom roku rezignuje.

Urazili ma!

Márai však nikdy neprestal veriť, že raz sa predsa len vráti do Budapešti. V roku 1956, keď maďarský národ povstal proti ruským okupantom, spisovateľ, ktorý sa v tom čase Maďarom prihováral vo vysielaní Slobodnej Európy, ihneď odcestoval do Európy. Keď však 7. novembra dorazil do Mníchova, ďalší osud Maďarov už bol spečatený. Hlboko ho sklamalo, že v ťažkej historickej chvíli západné mocnosti nepodali Maďarsku pomocnú ruku. O rok nato získava americké štátne občianstvo.

Dejiny spisovateľovi nedožičili pokoja. Ani v osobnom živote to nemal ľahké. Ostatne, ako búrlivák sa prejavil už v mladosti. Ako štrnásťročného ho vylúčili zo školy jasovských premonštrátov za to, že utiekol z domu.
Márai mal vlastne odjakživa problém rešpektovať autority a je len pochopiteľné, že v mladosti po príchode do Budapešti začal viesť búrlivý bohémsky život. Keďže na dôvažok aj dosť sebavedome vystupoval, čoskoro sa tam dostal do roztržky s peštianskymi spisovateľmi. Za to, že sa znevažujúco vyjadril o próze vtedy začínajúceho Tibora Déryho, si od už slávneho Milána Füsta vyslúžil ostré napomenutie: „...vy budete šťastný, ak na staré kolená budete môcť predložiť čo len jedinú takú vetu, akých možno nájsť celé tucty v prácach tohto mladíka.“

Trpkosť, ktorá v Máraiových prózach často zaznieva, má teda príčinu nielen v životných skúsenostiach, ale aj v chúlostivej náture spisovateľa. Zánik meštianskych hodnôt, nástup autoritárskych režimov považoval za osobnú, existenciálnu urážku. Zvláštne, že tento pocit urážky sa objavil v jeho dielach prv, než opustil Maďarsko. V poviedke Samota, ktorá vyšla v roku 1941 v knihe Mágia, píše: „Urazili ma a neviem sa zmieriť so svetom.“ Súčasne si však uvedomuje, že ani so samotou sa nebude vedieť zmieriť. V závere tej istej poviedky sa totiž objavuje výrok: „Bez ľudí aj samota a bolesť strácajú zmysel.“

obr_02.jpg

Socha Sándora Máraia v Košiciach sa volá Dialóg. V roku 1998 vznikla v jeho rodnom
meste na Mäsiarskej ulici číslo 35, kde prežil detstvo, aj pamätná izba, ktorú zriadil
Klub národnostných menšín. Bola to aspoň malá spomienka na spisovateľa, o ktorom
sa u nás ešte pred dvadsiatimi rokmi takmer nič nevedelo

V prach sa obrátiš

Na starobu spisovateľ nakoniec zostal sám. Pomreli všetci jeho súrodenci – Kató, Géza a Gábor – a v roku 1986 zomiera aj jeho manželka Ilona. Otrasné svedectvo o jej utrpení a slepote podal Márai vo svojich denníkoch. S Ilonou Matznerovou prežil vyše pol storočia, prežili spolu smrť svojho niekoľkomesačného synčeka, vojnu i útrapy emigrácie. Popol svojej ženy dal roztrúsiť v Tichom oceáne, pri kalifornskom meste San Diego, kde sa usadili na sklonku života. Spisovateľovi zostal už len adoptívny syn János, no keď nečakane zomrel aj ten, rakovinou trpiaci Márai začína pomýšľať na samovraždu. Kúpi si pištoľ a 21. februára 1989 sa zastrelí. Aj popol jeho telesných pozostatkov skončí v Tichom oceáne.

Sviece horia ďalej

Sándor Márai zanechal po sebe neobyčajne rozsiahle, kvalitatívne rôznorodé dielo, pozostávajúce z viac ako šesťdesiatich zväzkov. Medzi jeho románmi, poviedkami, drámami, reportážami sa nájdu štylisticky skvelé kusy, no pravdou je aj to, že podaktoré prózy sú poplatné akémusi patetickému a sentimentálnemu expresionizmu, čo však zďaleka neznižuje ich čitateľskú pútavosť. Jednou z takých je i román Sviece dohárajú, ktorý Máraiovi priniesol posmrtnú svetovú slávu. Tá sa spustila krátko po tom, ako dielo vyšlo v roku 1998 v Taliansku, v stotisícovom náklade.

O dva roky neskôr v divadlách v Berlíne a vo Viedni hrajú jeho divadelnú adaptáciu. Ešte v tom istom roku sa predaj Máraiových kníh vyšplhá v Nemecku na jeden milión. Sviece dohárajú zaujmú aj amerického režiséra Miloša Formana, no prózu nakoniec v roku 2006 sfilmuje maďarský režisér István Iglódi. V tom istom roku má divadelná adaptácia premiéru v Londýne, v hlavnej úlohe s Jeremym Ironsom.

Sviece dohárajú je príbeh priateľstva a nevery: má to byť rozhovor dvoch mužov, no v konečnom dôsledku rozpráva len jeden z nich, pretože ten druhý mlčí. Je to román o zásadnej a roky nevyslovenej otázke, na ktorú je odpoveďou mlčanie. Vlastne viacerými Máraiovými dielami sa ako taká červená niť, spájajúca a rozpájajúca ľudské osudy, tiahne akási nezodpovedaná otázka, niečo magické, tajomné, osudové, slovami neuchopiteľné. Ako keby spisovateľ prostriedkami umeleckej prózy znovu a znovu vyjadroval vetu, siedmu vetu, ktorá uzatvára slávny Tractatus rakúskeho filozofa Ludwiga Wittgensteina: „O čom nemožno hovoriť, o tom treba mlčať.“

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  2. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou
  3. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  4. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  5. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  6. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky
  7. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou
  8. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 6,25 - 7,25 % p.a.
  9. I cez prázdniny testujte elektrobicykle
  10. 5 dôvodov, prečo sa prihlásiť na konferenciu ENERGOFÓRUM®
  1. Ktorý odšťavovač má najvyššiu výťažnosť?
  2. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  3. Ako si vybrať wc a umývadlo?
  4. Poslanec M. Borguľa bojuje proti netransparentnému tendru
  5. Grantová výzva na vykonávanie činností informačných centier
  6. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou
  7. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  8. Funguje predaj realít aj bez maklérov?
  9. BILLA a ÚNSS skontrolovali zrak 10 380 slovenským deťom
  10. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  1. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade 5 537
  2. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky 5 066
  3. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku 3 931
  4. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami 3 424
  5. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou 3 111
  6. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou 2 307
  7. I cez prázdniny testujte elektrobicykle 2 037
  8. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 1 613
  9. Máte už vybranú dovolenku na júl? 1 175
  10. Chcete vedieť všetko o vašej krvi? Čaká vás 6000 typov vyšetrení 1 081

Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Migranti robia bordel. Ako sa šíria takéto hoaxy

Výskumníci sa pozreli na hoaxy. A zistili nielen prečo sa šíria, ale že môže byť oveľa horšie.

DOMOV

Tomanová nám viac škodí ako pomáha, hovoria niektorí rodičia

Znalca odvolávajúceho sa na Tomanovú stiahli z prípadu.

BLOG VERONIKY REMIŠOVEJ

Ako nám SNS kradne budúcnosť

Ministerstvo sa tvári, že projekty hodnotia nezávislí odborníci.

Neprehliadnite tiež

Netflix má film o anorexii. Psychológovia pred ním varujú

Režisérka sa vo filme To the Bone vyrovnáva s vlastnými skúsenosťami.

Do Hry o tróny sa konečne vrátila erotika. Inak ide do slepej uličky

Druhá časť novej sezóny najúspešnejšieho seriálu priniesla neistý ľúbostný príbeh.

Jamiroquai zahrali diskotéku pre viac generácií. Kto pri tom dýchal?

Koncert britskej kapely ukázal, že Colours of Ostrava vie poskladať dobrý program. Na problémy naráža inde.

Štefan Nosáľ: Ako sa kedysi tancovalo? Otec to vystihol najlepšie - vyskakovau, kerý ako vedeu

Profesor vychoval okolo seba ľudí, ktorí vedia ako ďalej, aj keď tu už on sám nebude.