Európsky prezident Herman Van Rompuy je kultúrny človek, po večeroch píše haiku. Jeho najznámejšia básnička je o vlasoch: „Vlasy vejú vo vetre / aj po rokoch vietor duje / žiaľ, vlasov už niet.“ Tradičné trojveršové japonské básne píše po celom svete dva milióny ľudí, tento poetický minimalizmus však zrejme nebude stačiť na úlohu zveršovať Listinu základných práv Európskej únie. Van Rompuy sa v správach o tomto pláne objavuje len ako dôkaz toho, že aj politici dokážu prekvapiť niečím milým, prijímanie prihlášok do výberového konania sa tento týždeň uzavrelo a on sa neprihlásil. Zámer poľudštiť text napísaný suchým právnickým jazykom sa pri poézii iba začína, vybraní umelci či umelec by mali pripraviť multimediálne predstavenie vrátane tanca a hudby. Šou by mali predstaviť začiatkom decembra, ako zvyčajne sa ozvali Francúzi, ktorým sa nepáči, že by verše mali znieť v angličtine. Škoda, že sa neprihlásil Van Rompuy, možno by dostal výnimku. Veršuje po flámsky a znie to veľmi pekne. Veď posúďte: De vijver vriest vast. / Ik stap en tem het water. / De zon bevrijdt het.
Nech je cena lístka na koncert akákoľvek, stále sa nájde dosť ľudí, ktorí frflú, že je drahý. Štyridsať eur za jednu z najvychytenejších mladých britských skupín, päťdesiatpäť eur za svetoznámeho gitarového virtuóza, sedemdesiat eur za jedného z najznámejších žijúcich džezmenov. Ešte stále pritom nie sú tak ďaleko časy, keď nás hudobníci na svojich koncertných turné obchádzali. Za známe mená sa platí, tento typ kultúry sa nedá dotovať z grantov a slovo sponzor je u nás ešte stále exotikou. Organizovať koncert je jeden z najmenej vďačných spôsobov, ako zarobiť peniaze – priveľa povinností, rizík a stresov naraz. Keď nám konečne promotéri niekoho privezú, špekulujeme, že nás zdierajú. Najvtipnejšie je, keď sa nakoniec ukáže, že je už i tak vypredané.
Autor: jang, her
