MALEK BENSMAIL žije vo Francúzsku, ale svoj film Čína je stále ďaleko nakrútil v rodnom Alžírsku. Vrátil sa na miesto, kde sa zastrelením francúzskeho učiteľa začala v roku 1954 vojna za alžírsku nezávislosť. Bensmail je veľkým fanúšikom vzdelania, myslí si, že za ním treba prejsť kilometre a hľadať ho, hoci by malo byť schované v Číne.
Vo svojom filme naznačuje, že Alžírsko by sa od roku 1962 (keď získalo nezávislosť) mohlo dostať oveľa ďalej a byť modernejšie – keby sa na školách vyučovali zmysluplné veci. Rozprávali sme sa s ním o tom v Bratislave, na medzinárodnom festivale frankofónneho filmu.
Nakrúcali ste v pohorí Atlas. Je to krásna krajina – ale nemajú tam ľudia niekedy pocit, že žijú uprostred ničoho?
„Naopak, tí ľudia majú šťastie, že žijú v skutočnom spojení s prírodou. Vo veľkomestách sa vám môže zdať, že je pekne vybudované, zaplnené, zorganizované, ale ani tam sa nemusí nič veľké diať. A povedal by som, že je lepšie, keď sa nedeje nič uprostred ničoho, ako keď sa nedeje nič uprostred množstva vecí. Napríklad Alžír, to je naozaj krásne mesto, ale keď v ňom človek nemá perspektívu, všetok ten ruch iba prispieva k jeho depresii. Uprostred hôr sa možno zahľadieť na nekonečný horizont, zasnívať sa a aspoň si predstaviť krajšiu budúcnosť.“
Čo cítiť za tým horizontom?
„Moderný svet, ktorý nám zatiaľ uniká. Áno, na mnohých miestach v Alžírsku evidentne chýba infraštruktúra, aby nás s tým svetom pospájala. Ale ani ona nám nepomôže, kým sa nové generácie Alžírčanov nevyškolia a nevzdelajú.“
Nakrúcali ste na škole, kde, zdá sa, väčšinu vyučovania tvorí vlastenecká výchova. Dá sa láska k vlasti naučiť?
„Je to omyl, ak si niekto myslí, že vzdelávanie treba postaviť na národnej hrdosti. Čím viac sa o nej bude hovoriť, čím viac sa bude vynucovať, tým viac ju budú deti nenávidieť. Dôvod je prostý: nemá zmysel nič, čo sa robí v prehnaných rozmeroch. V alžírskych školách sa každé ráno spieva hymna a vztyčuje vlajka, večer zas treba asistovať pri jej spúšťaní. Hodiny sú plné náboženskej náuky a rečí o revolúcii - a výsledky sú dva. Buď sa z mladých ľudí stávajú nacionalisti a islamisti, alebo emigranti, ktorí z tejto krajiny potrebujú utiecť.“
Aké postavenie majú dnes starí otcovia, ktorí vojnu za alžírsku nezávislosť začali?
„To je práve tá chyba, že oni sú zo vzdelávacieho systému vytlačení. Oni by mohli školákom porozprávať zmysluplné veci, namiesto toho im vláda dala najavo, že ich nepotrebuje. Odkázala im: Zabojovali ste, splnili ste si úlohu, ale teraz radšej uhnite nabok. Súčasne sa objavujú falošní bojovníci, ktorí s vojnou nemali nič spoločné, ale vyhlasujú sa za hrdinov, aby mohli poberať rentu za zásluhy.“
Vo vašom filme riešia Alžírčania dilemu, či sa učiť francúzsky jazyk, keď to bol jazyk kolonizátorov, teda nepriateľov. Vy ste sa ho naučili – čo to s vami spravilo?
„Naučil som sa ho ešte pre odchodom do Francúzska a považujem za šťastie, že som patril k poslednej generácii, ktorá zažila povinné vyučovanie vo francúzštine aj v arabčine. Dnes sa musí alžírske vzdelávanie znovu otvoriť, oproti angličtine, francúzštine, berberštine, aj novým technológiám a internetu. Nie je to originálny názor, a predsa sa s ním cítim ako utopista. Jeden môj kamarát bol šesť mesiacov ministrom školstva. Nemal šancu s reformami uspieť. Reprezentanti konzervatívnych a nacionalistických prúdov sa vždy postavili proti nemu.“
Necítia sa Alžírčania zradení tými, čo emigrovali?
„Nie, nemajú pocit zrady, pretože všetci chcú vypadnúť. Intelektuáli ani vedci nemajú možnosti na žiadny osobnostný vývoj. Keď sa sám prezident odchádza liečiť do Francúzska okamžite, keď ochorie, je to jasný dôkaz, že alžírske zdravotníctvo by ani jemu nepomohlo. Pritom veľa ľudí má veľmi pekné predstavy o spoločnosti, má jasnú hlavu a zdravé názory, sme bohatou krajinou a od získania nezávislosti v roku 1962 sme mohli napredovať oveľa rýchlejšie. Nezabrzdilo nás to, že ľudia utiekli, prekážkou sú politici z konzervatívnych prúdov, ktorí blokujú reformy a potláčajú revolty mladých.“
Pomohlo by, keby sa emigranti vrátili a priniesli so sebou novú energiu?
„Je to možné, ale muselo by sa im vyjsť v ústrety. Poznám niekoľkých lekárov, ktorí sa vrátili a založili modernú kliniku. Po dvoch rokoch museli odísť, pretože ich sekírovali byrokrati.“
Entuziazmus chýba už aj školákom z vášho filmu. Keď ste chodili do školy, boli ste aj vy v takej letargii?
„V Atlase som nakrúcal rok a naozaj som si pritom spomenul na svoju základnú školu. Tak, ako som bol znudený ja, sú teraz znudené dnešné deti. Rozptýliť ich dokáže akurát učiteľ francúzštiny, pretože ten im otvára nový svet. Naopak, hodiny náboženstva a dejepisu sú otupné, pretože ich betónujú stále v tom istom. Nepočúvajú o ničom inom, len o revolúcii a vojne za nezávislosť. Sú takí zmagorení z vlasteneckých rečí a rečí o vojnových hrôzach, že stále kreslia zástavu a zakrvavené meče. História Alžírska je predsa oveľa bohatšia, zažili sme krásne veci, sto rokov sme tu mali Grékov, zasiahla k nám Rímska ríša. Štyridsať kilometrov od dediny, kde sme nakrúcali, stojí kompletné rímske mesto s krásnymi stĺpmi aj amfiteátrom. Deti o ňom netušia.“
Využili alžírski filmári témy, ktoré im história priniesla?
„O vojne za alžírsku nezávislosť vzniklo niekoľko filmov, bohužiaľ, boli to filmy postavené na mýtoch o hrdinoch, čo statočne útočili na Francúzov. Absolútne im chýbala subtílnosť, ktorá je pre vojnu príznačná, lebo veď pri vojne nie je podstatné iba to, kto ju vyhral a kto prehral. Druhým problém je, že v arabskom svete neexistuje tradícia dokumentárnych filmov, tradícia vypytovania sa a zaznamenávania svedectiev. Mno〜hí ľudia by radi svedčili, ale niet nikoho, kto by sa za nimi vybral. Režiséri radšej nakrúcajú hrané film, pretože sa chcú dostať k filmovým hviezdam.“
A čo vaši kolegovia vo Francúzsku? Snažia sa?
„Snažia sa oveľa viac, začali pred niekoľkým desiatkami rokov. Pomaly si priznávajú svoj podiel viny, hovoria o hrôzach, o mučení a veľký úspech už bolo to, že si vôbec priznali, že v Alžírsku viedli vojnu.“
Budú sa raz deti v Alžírsku a vo Francúzsku učiť z rovnakej knižky dejepisu?
„Ideálne by bolo, keby vznikla spoločná komisia alžírskych a francúzskych historikov, ktorí by napísali spoločnú učebnicu. Ale to sa zase prejavujem ako utopista. Táto časť dejín je pre obe krajiny bolestivá. Francúzi si neradi priznávajú, že prešli nacizmom, že robili ohavnosti v Alžírsku aj v Indočíne - a Alžírčania zas majú problém hovoriť o tom, že sa mučili navzájom, že pristúpili k bratovražde a že tí, čo sa po vyhlásení nezávislosti dostali k moci, pálili archívy. Napokon, spoločná učebnica stroskotala aj pri písaní nemecko-francúzskych dejín. Manuál síce vznikol, ale nebol povinný. Čierne veci zostávajú skryté a sme teda ešte stále vo vojne. Vojne pamätí.“
