Debatovať, či je Britney Spears kvalitnejšia ako Chopin je ako porovnávať vaše rozhovory s drámami od Shakespeara, tvrdí v rozhovore svetoznámy dirigent a aktuálne aj šéfdirigent Slovenskej filharmónie.
Pochádzate zo Štrasburgu. Aké je to mesto?
Výborné, dodnes ho mám veľmi rád. Funguje tam dvojjazyčná kultúra, francúzska aj nemecká. Francúzsko ako také síce nie je príliš vnímané ako hudobná krajina, ale Štrasburg je nepochybne hudobným mestom so všetkým, čo k tomu patrí. Ako dieťa som začal spievať v chrámovom zbore, pričom mnohí z nás účinkovali aj v detskom opernom zbore.
Klasika je menšinovým žánrom. Nikdy vás nelákalo pôsobiť v štýloch, v ktorých sa pohybujú trebárs Francis Cabrel, Gilbert Bécaud, Charles Aznavour a ďalší?
Ani nie, pretože klasická hudba ma plne uspokojuje už od detstva, od mladosti. Ňou predsa môžem vyjadriť všetko potrebné.
Mnohí však jej krásy nikdy neobjavili, považujú ju za nudnú. V čom potom spočíva jej príťažlivosť?
Keď som ako deväťročný prvýkrát stál na opernom pódiu, zistil som, že dané prostredie a hudobný žáner mi umožňujú dostať zo seba všetko to, čo som predtým - aspoň som mal taký pocit - musel skrývať.
Konkrétne?
Bláznivosť, vášeň a podobné veci. Akoby som naraz našiel priestor na vlastnú realizáciu. Samozrejme, vášeň je možné nájsť prakticky v každej hudbe, v každom štýle, rôznych ľudí však uspokojujú rôzne veci. Dnes viem, že v klasike sú veci organizované na vysokej intelektuálnej úrovni. Spája sa v nej teda intelekt spolu s výrazovými a emocionálnymi hodnotami. Friedrich Nietzsche povedal, že život bez hudby by bol omylom. Ja v nej nachádzam satisfakciu aj akési tajomstvo života. Možno na život neposkytuje priame odpovede, ale určite ho pomáha pochopiť.
Veľké kompozície majú až matematické konštrukcie
Má klasická hudba logiku?
Samozrejme, a veľkú. Mnohí sa domnievajú, že ak nepoužíva slová, čoho príkladom je napríklad symfónia, absentuje v nej aj poriadok. Je to však nezmysel, pretože veľké kompozície majú jasne sledovateľný koncept a často až matematické konštrukcie. Napríklad takú samotu, lásku a iné emócie oveľa lepšie vyjadríte bez slov ako s nimi.
Matematickú konštrukciu možno vnímať aj ako kalkul. Nejde to potom na úkor úprimnosti hudobnej výpovede?
To záleží na individualite skladateľa. Sú takí, ktorí kalkulujú, iní dávajú prednosť emóciám a subjektívnejšiemu vyjadrovaniu. Najväčšie osobnosti klasiky majú obe zložky v rovnováhe, čoho príkladom je napríklad Johann Sebastian Bach. Jeho mimoriadne komplikované fúgy disponujú náročnými kontrapunktickými formami, ale zároveň sú plné emócií. Pre mňa je dôležitý správny balans medzi oboma pólmi.
Možno nazvať hudbou každý zvuk? Ak trebárs tlesknem, ide už o hudbu, alebo je to stále len zvuk?
Dobrá otázka, ktorú si kladú mnohí odborníci. Môj osobný názor je, že na to, aby sme niečo mohli nazvať hudbou, musí to byť nejako organizované. Ak nie je, niekto to síce môže označiť za hudbu, ale jedine úbohú. Ak však reč alebo tlesknutie zasadíte do správneho rámca, pokojne môže vzniknúť dobrá muzika. Koniec koncov, takéto experimenty sa robili už v 70. rokoch, dnes by však pôsobili dosť nemoderne. S tým tlieskaním je to inak zaujímavé - my ako reprezentanti klasiky sa na pódiu so symfonickými orchestrami snažíme dosiahnuť sofistikovaný a jemný zvuk, kým publikum nám ako satisfakciu poskytuje práve ten najprimitívnejší zvuk, teda potlesk.
Odľahčím to - za istých okolností môže byť potlesk dokonca krajšou hudbou ako to, čo zaznelo z pódia.
(smiech) Túto vašu poznámku beriem ako vtip a dodávam, že kvalita koncertu často závisí od toho, aké je publikum a jeho reakcie. Pri kvalitných divákoch dokážeme na pódiu precítiť nielen kvalitu potlesku, ale aj kvalitu ticha. Ním totiž možno vyjadriť aj pozornosť a záujem.
Kedysi existoval hudobný štýl, ktorý sa vo Francúzsku nazýval „konkrétna hudba", čo je terminus technicus. Bol zameraný na ruchy, jedna skladba napríklad využívala vŕzganie dverí. Čo tým chcem povedať? Akýkoľvek materiál môžete v plynúcom čase organizovať rytmicky, ale aj dynamicky, ďalšie parametre potom určujú, aký vysoký alebo nízky je daný tón. Dajte všetky tri zložky do vzájomnej interakcie a vznikne hudba.
Nebudem presviedčať, že Chopin je dokázateľne lepší ako Britney Spears
Hovoríte, že podmienkou vzniku hudby je organizovanosť zvukov. Kedy však vzniká kvalitná hudba?
To je veľmi ťažká otázka, každý vám na ňu odpovie len s problémami, hoci určite poznáte okrídlené frázy typu, že neexistuje džezová, populárna alebo vážna hudba, len dobrá a zlá.
Smerujem k tomu, či je kvalita hudby objektívna alebo subjektívna kategória. Vezmime si príklad Edith Piaf - ja jej piesne môžem považovať za kvalitné, vy za odpad alebo naopak. Kto z nás bude mať pravdu?
Netuším, aby však bolo jasné - veci od Edith Piaf sú úplne fantastické, a mnohé z nich dokonca na vyššej úrovni ako viaceré diela vážnej hudby. Objektívna pravda v umení však asi neexistuje, hoci... Dajte na misky váh najlepšiu pieseň Edith Piaf s Bachovou Partitou a začnem pochybovať, či to nie je inak. Zrejme by som nakoniec aj tak došiel k záveru, že Bachova hudba je lepšia.
Čo ak niekto iný dôjde k záveru, že Britney Spears robí kvalitnejšie veci, než mal trebárs Chopin?
Ak niekto miluje Britney Spears, určite ho nebudem presviedčať o tom, že Chopin je dokázateľne lepší.
To je jasné, viete však definovať dôkaz, prečo je lepší?
Musel by som mať dostatok času, aby som dotyčnému adekvátne prezentoval celú Chopinovu hudbu, a to by mohlo trvať roky. Iní ľudia zase kvalitu jeho hudby spoznajú hneď.
Ak tvrdíte, že Chopin je kvalitnejší, musíte poznať argumenty.
Je sofistikovanejší a umelecky ambicióznejší. Žiadny čestný hudobník ani znalec o tom nemôže pochybovať. Koniec koncov, ľudia ako Britney Spears by ani nechceli byť porovnávaní s velikánmi klasiky.
O tom nepochybujem, mňa len zaujímalo, či odborník ako vy, dokáže vysvetliť kritériá kvalitnej hudby. Nie je ťažké označiť nejakú muziku za otrasnú, málokto to však vie aj podložiť.
Tieto veci sa vždy musia hodnotiť cez prizmu rôznych hodnôt. To, o čom debatujeme, je vlastne to isté, ako keby sme porovnávali vaše rozhovory s drámami od Shakespeara. Jednoducho odlišujme zábavu od umenia. Speváci typu Britney Spears nemajú ambíciu robiť umenie, kým Beethovenovi šlo najmä o to - o vysoko intelektuálne umenie.
Aj umenie môže zabávať.
To je pravda. (smiech) V každom prípade téma, ktorú ste nadhodili, je veľmi zaujímavá.
V Slovenskej filharmónii treba zlepšenia, aby hudobníci hrali ako kolektív
Posuňme sa. V akom stave ste našli Slovenskú filharmóniu? Už dlhšie sa totiž na Slovensku hovorilo, že v nej chýbala osobnosť, ktorá by jej bola schopná vtlačiť vlastnú tvár.
O tom neviem. So Slovenskou filharmóniou som často spolupracoval ešte predtým, ako som dostal ponuku na post šéfdirigenta. Už vtedy som si pritom všimol, že v orchestri nechýba zápal pre dobrú vec. Chcem tým povedať, že v nej neexistuje takzvaný formálny prístup.
Zápal nestačí, smeroval som skôr ku kvalite orchestra. Sám ste sa v rozhovore pre časopis .týždeň vyjadrili, že existujú veci, ktoré treba zlepšiť.
Každý, aj ten najlepší orchester, sa chce zlepšovať. To je samozrejmá vec.
Skúste byť menej diplomatický.
Treba zlepšiť napríklad ansámblové hranie, teda spoločné muzicírovanie v skupine. Tak, aby hudobníci v orchestri nehrali na vlastnú päsť, ale ako kolektív. Aby sme mali jeden identifikovateľný zvuk a spôsob frázovania.
Inými slovami chcete dosiahnuť stav, že keď znalec bude počuť nahrávku, dokáže rozoznať, že ide o Slovenskú filharmóniu?
Presne tak. O tom, že je to možné, svedčia aj viaceré svetové orchestre. Nie je to však len otázka identity, ale aj vysokej profesionálnej úrovne. Tým, že zlepšujete technickú úroveň, buduje aj samotnú identitu.
Má súčasná filharmónia kvalitatívne rezervy?
Súčasná úroveň orchestra je veľmi vysoká. Zaujímavá bola, už keď som prišiel.
Zvýšila sa, odkedy ste prišli?
Myslím si, že sme na dobrej ceste. Cítim, že naša presvedčivosť je každým koncertom vyššia, na definitívne hodnotenie je však priskoro.
Nepotrebujem vedieť, koľko hráčov tvorí orchester filharmónie
Koľko hráčov máte v orchestri?
(smiech) Hm, neviem presne. Myslím si, že okolo deväťdesiat.
Šéfdirigent to nemusí vedieť?
Načo? Keď robím na Mozartovej symfónii, presne viem, koľko ľudí na ktorý nástroj potrebujem. Nemusím však vedieť, koľko hráčov tvorí celý orchester, či 90, 96 alebo 100. Dôležité je poznať, že v tom a tom hudobnom diele potrebujem napríklad štrnásť prvých huslí, dvanásť druhých huslí, osem čelistov, jeden klarinet a podobne. Tieto údaje pritom ovládam veľmi presne.
Ako sa vyberajú hráči do orchestra? Smerujem k tomu, či sa na konkurz môžu prísť pozrieť aj ľudia zvonku a zo samotného orchestra, čo by samo o sebe znížilo šance na protekčné prijatia slabých hudobníkov.
Neviem presne, ale nemyslím si, že konkurzy sú verejné. V každom prípade ide o prísny proces a prebieha podobne, ako je štandardom inde vo svete. Čo sa týka samotných členov orchestra, tí sa môžu prísť pozrieť kedykoľvek. Nemôžu síce rozhodovať o tom, koho vezmeme, ich účasť na samotnom preskúšavaní je však pre transparentnosť celého procesu dôležitá. Nedávno sme jeden taký konkurz robili a prišlo sa naň pozrieť okolo 40 členov orchestra.
Hudobníci orchestra študovali možno ako lekári, ale zarábajú menej
Mnohí Slovenskej filharmónii vyčítajú, že jej hudobníci sa veľa nenarobia. Majú príliš veľa voľna, údajne aj dva týždne mesačne, keďže sa vzájomne zastupujú. Mýlia sa kritici?
Ich voľno je štandardné a porovnateľné s inými orchestrami vo svete. Treba si uvedomiť, že hudobníci nepracujú len vtedy, keď sedia na skúške alebo vystupujú na pódiu, ale aj vtedy, keď cvičia doma. Navyše nezabúdajme, že títo hudobníci museli študovať možno toľko, čo lekári, pričom v porovnaní s nimi zarábajú oveľa menej.
Vo filharmóniách trebárs v New Yorku alebo Berlíne je vyťaženosť hráčov a ich zastupovanie kolegami z orchestra na podobnej úrovni?
Samozrejme. Keď ste napríklad prvým flautistom, a v nejakej symfónii máte určené sólo, je len logické, že nejaké dva alebo tri dni dostanete voľno na cvičenie, pričom v tom čase vás na pódiu zastúpi iný kolega. Je to prakticky jediný spôsob, ako môžu orchestre fungovať, inak by ich hráči boli absolútne prepracovaní.
Potom je zaujímavé, že priveľa voľna hráčom Slovenskej filharmónie vyčítajú aj autority z ich brandže. Hovoril som s viacerými, a to, že sa príliš nenarobia, mi dokonca potvrdili niektorí hráči samotného orchestra.
Možno je to tak preto, lebo mnohí si myslia, že hudba ako taká je zábava, a tí, ktorí sa jej venujú, de facto nepracujú. Nie je to však pravda. A ak naozaj existujú tí, ktorí poriadne nepracujú, mali by začať. (smiech)
Svoju prítomnosť na Slovensku chcem zvyšovať
Okrem našej filharmónie ste šéfdirigentom aj v slovinskej Ľubľane, hudobným šéfom veľkého festivalu v USA, zároveň máte plno „hosťovačiek". Môže byť potom kvalita vami odvádzanej práce v Bratislave adekvátna?
To, že Slovenská filharmónia potrebuje osobnosť, ktorá sa jej bude venovať, je jedna stránka veci, a s tým súvisí to, že každý rok chcem svoju prítomnosť na Slovensku zvyšovať. Na strane druhej dnešná filharmónia potrebuje aj dirigenta a ambasádora s dobrými kontaktmi a skúsenosťami z iných telies.
Čo myslíte pod pojmom ambasádor?
To, že keď dirigujem v Metropolitnej opere v New Yorku, v životopise mi tam uvádzajú aj to, že som šéfdirigentom Slovenskej filharmónie. Z toho zase vyplýva istá propagácia tunajšieho orchestra v zahraničí. Navyše skúsenosti, ktoré získavam vo svete, môžu pomôcť aj tunajším filharmonikom. Ak je niekto dirigentom len v jednom orchestri, nie je to dobré znamenie.
Vo svete je teda bežné, že niekto šéfuje viacerým orchestrom v rôznych krajinách?
Samozrejme. Napríklad Valery Gergiev, ktorý je jedným z najznámejších dirigentov, šéfuje štyrom orchestrom. Iní moji kolegovia riadia až päť orchestrov naraz, čo sa mi už zdá priveľa. Behanie medzi Ľubľanou a Bratislavou však považujem za prijateľné. Ešte raz zdôrazňujem - je veľmi zlým znamením, ak je šéfdirigentom niekto, kto neprekročil lokálne pomery.
Netvrdím, že čas, ktorý tu som, stačí, oslovili ma však na poslednú chvíľu
Hovorí vám niečo meno Peter Breiner?
Nie. Kto je to?
Slovenský hudobník, skladateľ a dirigent, ktorý prerazil aj vo svete, aktuálne žije v New Yorku. Budem ho citovať: „V newyorskej filharmónii máme nového šéfdirigenta... Doteraz dirigoval v Štokholme, ale len čo dostal newyorský job, štokholmského fleku sa vzdal. Slovenská filharmónia má tiež nového šéfdirigenta... v tejto sezóne bude dirigovať tri koncerty, v budúcej štyri. Naháňaniu sponzorov, marketingu orchestra či iným sprievodným akciám sa pravdepodobne tiež nebude venovať príliš intenzívne, keďže okrem Bratislavy šéfuje dvom ďalším orchestrom a ako kvalitný dirigent má aj spústu hosťovačiek... Riaditeľ (filharmónie, pozn. K.S.) vyhlásil: „Časy, keď bol dirigent otcom orchestra a celoročne s ním pracoval, sú dávno preč." Budeme sa musieť v New Yorku ešte všeličomu priučiť."
Šéfdirigent filharmónie v New Yorku Alan Gilbert trávi v danom orchestri šesť až osem týždňov za celú sezónu. Neexistuje, aby tam bol po celý čas, pretože istý čas trávi trebárs v Bostone. Osobne pritom nevidím problém, aby sa jeden dirigent nemohol na úrovni venovať viacerým orchestrom. Kritike pána Breinera nerozumiem.
Takže tri dvojice koncertov počas tejto sezóny a štyri v budúcej nie je málo?
V ďalšej sezóne to už bude päť dvojíc. Mojím zámerom je zvyšovať čas, ktorý tu strávim, krivka mojej účasti na Slovensku teda bude určite stúpať. Súčasná situácia vyplynula len z toho, že som bol Slovenskou filharmóniou oslovený na poslednú chvíľu, teda v čase, keď som už mal obsadenú väčšinu termínov. Môžeme sa o tom všetkom porozprávať trebárs o rok. Je pritom úplne bežné, že šéfdirigent trávi pri orchestri osem až desať týždňov za sezónu. Ak menej, býva to problém, ak viac, tiež to býva problém. Ja netvrdím, že množstvo koncertov, ktoré tu mám v tejto a budúcej sezóne, stačí. Bola to však jediná možnosť, ako problém vyriešiť, keďže svoj kalendár mám plný a oslovili ma až na poslednú chvíľu. Podobný problém by musel riešiť každý dirigent, ktorý by dostal takúto ponuku. Čestne pritom opakujem, že v budúcnosti tu chcem stráviť viac času.
Odmietnutie ponuky by nebolo riešením?
Iste, mohol som povedať, že tento post nemôžem vziať, pretože voľný budem najskôr o nejaké dve sezóny. Otázkou je, či by bol iný šéfdirigent vyťažený menej a mohol tu tráviť viac času.
Na ako dlho dopredu máte obsadený kalendár?
Už dnes viem, že v roku 2016 budem v Chicagu s tamojšou operou pracovať na Bohéme od Pucciniho.
Čo za pokyny dirigent dáva orchestru svojou paličkou? Niektorí laici to vnímajú ako bohapusté mávanie, ale zrejme má každý pohyb rukou svoju logiku.
Presne tak. Tie pohyby sú kodifikované, čiže zaužívané, a dirigent presne vie, aký pohyb má spraviť, aby orchester hral tak, ako treba. Okrem toho však dirigent vyjadruje aj seba samého, pričom všetko závisí od jeho tela a sily osobnosti. Klišé starej školy, ktorého sa držia najmä zlí dirigenti, znie, že pravá ruka udiera rytmus a ľavá vyjadruje city a výraz. V skutočnosti by sa mali obe ruky používať na vyjadrenie všetkého potrebného. Na pódiu inak platí, že čím máte dlhšiu ruku, tým kratšiu paličku potrebujete.
Koľko ste ich už polámali?
Zatiaľ žiadnu, ale množstvo som ich stratil na rôznych letiskách. Nedávno sa mi stalo, že pri skenovaní batožiny dirigentskú paličku vyhodnotili ako zbraň, a tak som musel tvrdo vysvetľovať, o čo ide. Nebolo to práve jednoduché.
Do lietadla si je teda v príručnej batožine nemôžete vziať?
Práveže môžem, hoci treba uznať, že by sa ňou teoreticky dalo aj ublížiť. (smiech)
Rozhovor bol autorizovaný, Emmanuel Villaume v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: redakcia
Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu - kliknite.
