yridsiatnikom predpokladá dve veci. Zabudnúť na jeho kostým a ľutovať, že papier zahladí pôvabne tvrdé vrbovské nárečie, ktorým rozpráva.
Cez deň zodpovedný mechanik atómovej elektrárne, po večeroch za mikrofónom v bláznivom kostýme s kapelou. Ako to zvládate?Spevák, hudobník a skladateľ, zabávač-recesista, spisovateľ, vrbovský lokálpatriot. Spieva v alternatívnej novovlnovej skupine Karpatské chrbáty, ktorá má korene okolo roku 1982. Vydala šesť albumov a vďaka pódiovej šou je prirovnávaná k českej legende Pražský výběr. S bratom Andrejom ako Vrbovskí víťazi od roku 2001 hrajú takzvaný priemyselný folklór na bizarných nástrojoch, ktoré sami vyrábajú. Ako elektronický projekt Abusus vydal dva sólové albumy, hosťoval v skupine Neuropa Michala Kaščáka. Pre deti a dospelých napísal knihy Láskavé rozprávky (vyjdú v treťom vydaní), Zázračné rozprávky, Až na vrchol. Žije vo Vrbovom pri Piešťanoch, kde organizuje festival Vrbovské vetry, je členom Multiorganizácie Kriak, ktorej náplňou je recesia. Pracuje v atómovej elektrárni Jaslovské Bohunice, má dvoch synov vo veku deväť a štrnásť rokov.
Dobre. Dvadsaťsedem rokov hráme s Karpatskými chrbátmi a teraz sú koncerty ozaj parádne. Len niekedy závidím tým, čo robia hudbu ako povolanie, lebo celú dovolenku miniem na koncerty našich troch kapiel. Cez týždeň si štiknem kartu a som kdesi v roli za ostnatými drôtmi. Keď prejde osem hodín, môžem si zase štiknúť a lietať po koncertoch.
Tvrdíte, že stred sveta a vesmíru je práve tu, kde žijete, v mestečku Vrbové.
Vymeral ho bratranec Roman Klčo, basgitarista Karpatských chrbátov, ktorý je geodetom. Dlhé roky sme tam mali len geodetickú značku, zaplavilo ju blato a podobne. Potom tam Roman kúpil pozemok a vybetónovali sme obrovský päťmetrový totem. My tak jednoducho žijeme, že sa stále takto bavíme.
Organizujete tu akcie, letný festival, ako to berú miestni?
Prvých dvadsať rokov nás asi považovali za bláznov. Až keď som začal písať knižky, zvonku, cez médiá prijali, čo robíme. Teraz to, myslím, rešpektujú, nerobia prieky. Predstavte si, že tu vyrástla generácia, ktorá za celý život nebola v kine, pretože kino nepremieta. No ak sem na festival doveziete kinematograf a fantastické hudobné skupiny, už to nie je smiešne, veď je to krásne. Snažím sa, aby kultúra vo Vrbovom bola pestrejšia. Veď tu nemôžeme mať len šenky, futbal, dychovku a jarmoky.
Vyčítajú vám, že dostihy na húpacích koníkoch a podobné nápady sú na štyridsiatnika detinské?
Zvonku sa to možno zdá šialené, ale pre nás je to prirodzené. Aj doba sa zmenila, dospelí sú viac hraví, už sa toľko nepretvarujú, ako sa pretvarovali za komunizmu. My sme hraví odmalička, ani nerozmýšľame nad tým, či sa to patrí, alebo nie. Veľký výmyselník a priekopník v tomto bol Pán Brat. Keď sme boli malí a k nám doviezli kazetový magnetofón, nebolo to pre nás hurá, ideme si púšťať pesničky. Bolo to hurá, ideme vymýšľať, lebo bol k tomu mikrofón – a už sme nahrávali relácie.
V škole som z kabely vytiahol hák zo žeriava, na maturity som si doniesol veľké kuchynské hodiny, aby som presne vedel, koľko je hodín. Máme tu roľu, ktorá sa volá Mars. Tam sme s bratom a bratrančekom ešte ako malí začali zakopávať figúrku z Človeče, nehnevaj sa. Raz za rok, na Vianoce, ho zo zeme vykopeme a potom zase schováme. Je to tradícia, máme štyridsaťjeden a stále to robíme, je nás pri tom tridsať. Malo sa to v dospelosti prerušiť? Veď je to krásny zvyk.
Je to ešte stále spontánne?
Je. Nerobíme akcie preto, aby sme urobili cirkus a preslávili Vrbové, aby sa sem ľudia chodili pozerať. Keď sem prišla Česká televízia nakrúcať reláciu o našej multiorganizácii Kriak, dlho trvalo, kým sme zlomili Pána Brata, aby s tým súhlasil, pretože za jeden deň sa to nedá poctivo zachytiť. Keď je to umelo zvolané pre kamery a už to nie je spontánne, chlapcom sa to nepáči.
Keď začínal v kapele Bez ladu a skladu Michal Kaščák, mal iba trinásť rokov. Keď ste vy spievali v spriaznenej skupine začiatkom osemdesiatych rokov, neboli ste príliš starší.
V tom čase boli všade zábavné diskotéky a keď ste v malom meste na obyčajných ľudí vyvalili vlastnú hudbu, nepochopili ju, pripadala im smiešna. Najprv sme sa volali Veget, na prehrávkach v roku 1986 sme si museli zmeniť názov na Karpatské chrbáty, čo znamenalo „vyskočte nám na chrbáty“ a zároveň karpatské horké, alkoholický nápoj. Skupiny boli vtedy dobre zmapované, vedelo sa o nich a záležalo na papalášoch, či ich povolia, alebo nie. Keď som mohol mať pätnásť, pred každým koncertom som sadal na autobus do Trnavy odovzdávať texty na okresný výbor. No aj keď texty boli recesiou, hudba bola seriózna, vždy som ju bral ako prvoradú.
Spisovateľa v sebe Braňo Jobus objavil nedávno, prvé boli Láskavé rozprávky,
ktoré sú dnes už vypredané, nasledovali Zázračné rozprávky (2009)
Veľa osobitých kapiel vtedy nebolo z Bratislavy, ale práve z regiónov – z Čadce, Trenčína, Prešova, Vrbového. Čím to bolo?
Na to sme boli hrdí, dokonca sme to volali Mimobratislavské centrum. Možno v Bratislave, keď vznikala skupina, už hudobníci väčšinou vopred rozmýšľali nad tým, že nechcú chodiť do roboty, budú radšej hrať ako profesionáli. Tu zase boli kapely ako Slniečko, Bez ladu a skladu, alebo vtedy môj vzor, piešťanské Ucho. Už to, že za komunizmu hrali vlastnú tvorbu, bol prvý zázrak. A keď som chcel vidieť úplne iný svet, stačilo ísť na Moravu, to bol tiež zázrak. Tam bol vždy silnejší duch slobody, vlasaté máničky, tam absolútne ignorovali celý systém. V sobotu večer sa tam chodilo na bigbít, nie na diskotancovačku ako tu.
Trinásťročný a hráva s kapelou, ako to znášali rodičia?
Dávali pozor, nerobili problémy. Ale v období, keď som mal pätnásť, som hrával so Slniečkom a to už bol iný svet. Dosť sa chodilo na Moravu a do Čiech, mali sme napríklad koncert s Ivou Bittovou alebo Stromboli. Tam už sa mama obávala, či sa tam nepije. No, pilo sa tam.
S vašou účasťou?
V podstate som pil od puberty, ani som nevedel, že niečo iné existuje. Nevedel som si predstaviť vyjsť na pódium bez toho, aby som si nedal nejaké to pivo.
Prečo ste prestali?
Lebo pitie je nezlučiteľné s tým, naplno a poctivo robiť hudbu alebo písať knihy. Zoberte si obyčajný koncert, kde hráme večer a ja mám rannú zmenu. Takže – ako sa tam dostanem? Musím si zohnať šoféra, lebo si tam vypijem, hoci len pol litra vína. Na to sa vešia neskutočné množstvo zbytočností.
Budem abstinentom, lebo pitie berie čas a energiu. To ste vtedy tak racionálne zhodnotili?
Nezhodnotil. Boli to patové situácie, s ktorými už nebolo ďalej možné žiť. Alkohol je hnusná matematika, ktorá pohlcuje mozog. Napríklad keď som mal voľno, nebolo to voľno o šťastí a o radosti z normálneho života, bola to radosť z toho, že nemusím počítať pivá. Niekto povie, že sa neopil pol roka. No nech! Ale žije len s alkoholom, mozog má zahataný číslami, či môže, či nemôže, stále sa tým zaoberá.
Aj keď zvláda obyčajné veci, rodinu a prácu, všetko je vedľajší, paralelný svet. Idete voziť syna v kočíku, čiže robíte dobrú vec, ale v podstate idete na pivo! Teraz, keď idem so synom von, je to celkom iné, naozaj som len s ním. Uvedomil som si, z čoho som sa predtým tešil a na akej kôpke som sa hral. Energia išla celkom zlým smerom. Som šťastný, že som dozrel do štádia, že sa to muselo skončiť.
Nádrž splachovacieho záchoda v netradičnom hudobnom kontexte
(prizerá sa spriaznený hudobník a šéf festivalu Pohoda Michal Kaščák)
Čo vychádza, ak porovnáte život pred a po?
Je fantastické byť čistý. Je to, ako dostať sa z väzenia na slobodu, dať z nohy dolu železnú guľu a stále lietať v eufórii - a to je pritom normálny život! Čakal som, že po pol roku padnem na zem a je to päť rokov a je to stále nádherné. Ozajstné, vážne problémy, čo by ma predtým zničili, ma teraz síce bolia, ale je to niečo, čo sa dá riešiť. Za rok, keď abstinujete, máte celkom iné myšlienky, za dva roky zase iné. Povedal som si, že vyskúšam aj to, čo sa mi celý život bridilo.
Keď som bol na vojne a išli kontroly, schovávali ma do skrine, lebo som antišportovec, nemám na to gény. A minulý rok som začal behať, najprv postupne, od stĺpa po stĺp a prebehol som desať kilometrov. Každý rok schudnem dvadsať kíl len preto, aby som mohol celý rok jesť, lebo som veľký labužník. Nejde o to, že som sa zmenil, teraz som to konečne ja sám, to alkohol ma menil v niečo úplne iné. Nepovažujem sa za víťaza, ale teraz je to takto. Nemenil by som to za nič na svete.
S triezvou hlavou prišiel aj sólo projekt Abusus, kde spievate do elektronických podkladov.
Chcel som si poistiť krehké abstinenčné nožičky, pretože som nešiel abstinovať ako človek, ktorý chodí len do práce a domov. Išiel som abstinovať tak, že chodím na koncerty, kde sa vždy vyložene chľastá. Prvé teda bolo, že som si kúpil notebook a začal na ňom robiť hudbu. Kým vo Vrbovských víťazoch spievame o práci, Abusus je o alkohole a sociálnych problémoch.
Váš priateľ, spevák Whisky, pre časopis .týždeň prezradil, ako si ešte dlho po tom, čo prestal piť, v spoločnosti pripadal nudný. Museli ste sa učiť zabávať nasucho?
Určite. Napríklad prvý pokus, keď som prestal piť, Karpatské chrbáty nemali pol roka koncert. Nevedel som si predstaviť, že by som vyšiel na pódium bez toho, aby som si voľačo nedal.
Bol teda za recesiou najmä alkohol?
To zase nie. Alkohol pomáhal len v začiatkoch, potom už to bol veľký pán a ja som bol len otrok.
Z bývalých pijanov sa často stávajú neznesiteľní abstinenti, čo druhým kážu a moralizujú.
Prvé roky abstinencie to tak býva, ale časom sa to stráca. Teraz hovorím, pi, koľko chceš, to je tvoja vec. Je mi však ľúto, keď vidím, ako sa mi opíjajú kamaráti, ktorých mám rád a viem, kam to vedie. Vzorce alkoholika alebo pijana sú totiž rovnaké. Chlapec, čo pije, mi môže hovoriť čokoľvek, ja ho mám prečítaného, lebo som zažil to isté.
Kamaráti sú na to aj hákliví, prvé roky ma podpichovali, ale keď som nad tým rozmýšľal, zistil som, že tie témy väčšinou začínali oni. Boli zvedaví, lebo som bol na druhej strane brehu. Je to obojstranné. Na vlastnej koži som zažil, že sme mali v robote abstinenta. Ja som vtedy ešte pil a liezlo mi na nervy, sústavne počúvať o abstinencii. Myslel som si, že toho chlapca alkohol tak pohltil, že aj keď už nepije, alkoholu zostal verný ako hlavnej téme.
Začínal v kapele, čo je ako orchester, ďalšiu založil len s bratom. Ozajstné pohodlie
však priniesol najnovší projekt Abusus: jeden muž, jedno kreslo a elektronika
Váš hudobný vzor Michael Kocáb to dotiahol do vysokej politiky, vy ste to nechceli skúsiť v miestnej?
Asi pred pätnástimi rokmi som si robil žarty, že by som šiel za primátora, ale teraz o tom neuvažujem. Život, ktorý žijem, ma baví a môžem sa mu venovať naplno. Keď si spočítate stodvadsať koncertov ročne, do toho cédečká, knihy a tri zmeny v atómke, je to dokonale vyplnené.
Viete si predstaviť žiť mimo Vrbového?
Keď som ešte požíval alkoholické nápoje, tak nie, teraz už áno. V knihe, ktorá mi vyjde cez leto, je rozprávka o Muflónovi Anciášovi. On je hanblivý a dobre sa cíti len doma v tepláčikoch. Raz sa neskoro zobudí, mešká, zabudne si prezliecť tepláčiky a ide v nich do práce. Tam sa cíti dobre a zistí, že je mu dobre aj v inom meste, kde nie je doma, stačí, že má oblečené tepláčiky. Tak toto sa odohralo v mojom živote. Ja v tepláčikoch pokojne idem aj do lietadla do Írska.
Je vrbovský lokálpatriot ako vy hrdý na to, že je Slovák?
Zaujímavá otázka. Som Slovák, ale neviem, prečo by som sa mal búchať do pŕs. Keď sa delilo Československo, bolo mi to ľúto. Dodnes mám rád Prahu, máme tam aj založené Vydavateľstvo vrbovsko-pražského priateľstva.
Keď vaše mestečko vyhlásite za stred vesmíru, je to evidentne zábava, no keď to s celou krajinou spravia poslanci, už to príliš zábavné nie je.
Samozrejme, aj my vo Vrbovom máme hymnu našej multiorganizácie a búchame sa pri nej do pŕs. Ale to je predsa niečo iné.
Miestnu menu „vrb“ ste vymysleli na truc euru?
Mne sa svet bez hraníc, akým je Európska únia, páči. Sadnem do auta a idem, nemusím rozmýšľať, brať so sebou papiere. Naša hudobná skupina Vrbovskí víťazi je univerzálna, akurát je problém, keď hráme v zahraničí a cestujeme. Napríklad v lietadle do Londýna sú problémom záchodové rúry, z ktorých máme nástroje, nikto nevie, čo to je. Keď ešte boli hranice s Rakúskom a našli nám montérky a rúry, colníci prehľadávali auto, lebo si mysleli, že sme tam boli načierno pracovať. Stalo sa, že Pán Brat hral colníkom na nástroji „kravička mozgocucka“, aby uverili, že nie sme inštalatéri.
Vaše nástroje z odpadu sú vlastne ekologické.
Z plastových rúr vyrobíme fujaru za päť či desať eur a hrá presne takisto, ako tá, čo kúpite za dvesto. Nástroje, ktoré vyrába Pán Brat, sú lacné, materiály sú prístupné a výroba nie je taká zložitá. Trochu horšie je to s elektrickými gajdami, ak to má hrať, vysávač musí vydávať určitý tón, čiže aj napätie v sieti musí byť rovnaké, a to všade nie je. Vidíte, okolo tých nástrojov je celá veda.
Recesistické heslo kapely Vrbovskí víťazi je: bezpečnosť pri práci je dôležitejšie ako práca samotná. Inšpiruje vás zamestnanie v atómovej elektrárni?
Vo Vrbovských víťazoch spievame o práci, montérky sú naše kroje, voláme to priemyselný folklór. No to, čo je mimo atómky smiešne, je tam potrebné, tam je bezpečnosť ozaj najdôležitejšia.
Je to zodpovedná práca?
Bola najmä vtedy, keď ešte bola elektráreň zapnutá. Ak ste napríklad brnkli do snímača, čo meral hladiny a prietoky, okamžite sa všetko vyplo a boli miliónové škody. Preto nás aj učili – postupuj pomaličky, keď nevieš, opýtaj sa a podobne, žiadne pochabosti. Teraz je elektráreň v útlme, keď už máme poobednú, nočnú zmenu, na obrovskej chodbe som sám.
Na recesiu treba vážnu tvár, kedy sa vôbec od srdca zasmejete?
Málokedy, to ste trafili, a chýba mi to. Ale nepovažujem to za dôkaz toho, že som nešťastný. Človek môže byť šťastný, aj keď sa nerehoce ako kôň. Keby ste mi začali rozprávať nejaké vtipy, tak mne to pripadá trápne. Neviem, či to tiež nie je čistou hlavou, že nereagujem úplne impulzívne, emotívne. Ale som spokojný, na hrudi nemám žiaden tlak.
Prijali by ste rolu televízneho ľudového rozprávača z povolania?
Keby som robil to, čo ma baví, sám reláciu vymodeloval, vymyslel a robil si podľa svojich predstáv, tak pokojne, nemám s tým problém.
Ak by to bolo inak, za peniaze by ste sa vedeli zaprieť?
Zatiaľ sa mi nestalo, že by som sa zaprel a spravil pesničku alebo knihu podľa predstáv niekoho iného. Keď som písal Láskavé rozprávky, mojím cieľom bolo, aby sa zapáčili jednému človeku a ja budem šťastný – a možno to cítiť z tých kníh alebo hudby, že sú uvoľnené. Niektorým sa páči, že v knihách sa deťom prihováram ako k seberovným, tak ako to ide zo mňa. Ja ani netvrdím, že sú to knihy pre deti. Skôr sú to knihy pre dospelých a pre deti.
Aké ďalšie knihy chystáte?
Tento rok ešte bude leporelo pre maličké detičky, bude sa to volať Na výlete do vesmíru a knižka o Muflónovi Anciášovi. Anciáš je kamionista, jazdí po svete, stvára všelijaké žarty. Je veľmi dobrý, príde na to, aké krásne je niekoho obdarovať, spraviť radosť. Čo zarobí, to rozdá, dokonca sa aj vláme, ale nie ako zlodej, on donesie. Nie ako Jánošík, že ukradnuté donesie! On si na to pekne poctivo našporí.
Braňo Jobus (1969)
