Vo februári uplynulo stodesať rokov od narodenia človeka, ktorého po prečítaní jeho autobiografie Do posledného dychu - ktorú napísal s pomocou svojho dvorného scenáristu Jeana-Clauda Carriera – vnímame predovšetkým ako priateľa, spriaznenú dušu. Nepochybne bol aj veľkým režisérom, no buď si jeho poetiku zamilujete, alebo mu nikdy neprídete na chuť, stredná cesta neexistuje.
K Luisovi Buňuelovi je ťažké mať neutrálny vzťah, lebo jeho umenie nie je neutrálne. Kedysi šokovalo a dodnes dokáže prekvapovať. Aj rozosmiať. Zjednodušene by sa dalo povedať, že Buňuela priťahovali veci absurdné, ale podával ich ako veci všedné. A hoci by sa dal nazvať alternatívnym tvorcom, v jeho filmoch sa objavili mnohé hviezdne mená: Fernando Rey, Gérard Philipe, Catherine Deneuve, Franco Nero, Jeanne Moreau, Michel Piccoli či Milena Vukotic. Kedysi sa aj avantgarda brala vážne.
Smrť, viera a sex
Narodil sa 22. februára 1900 v španielskej Aragónii, v meste Calanda, kde sa na Veľký piatok od 18. storočia vždy bubnovalo a podľa Buňuela nikde nemalo bubnovanie takú tajomnú a neodolateľnú moc ako práve tu. Vyrastal v Zaragoze, v prísne katolíckej rodine. Sám vraví, že ho od začiatku poznamenali tri veci: smrť, viera a sex. So smrťou sa ako dieťa vo svojom okolí stretával často, neprestajne potvrdzovala svoju prítomnosť.
Rovnako aj náboženstvo bolo všadeprítomné, natískalo sa do najmenších detailov bežného života. Buňuel v autobiografii spomína, ako na povale ich domu pred sestrami slúžil omšu, mal aj rozličné bohoslužobné predmety vyrobené z olova. V protiklade k smrti a viere bola však radosť zo života silnejšia. „Keď sa nám podarilo uspokojiť nástojčivú túžbu po rozkoši, intenzívnejšie sme prežívali aj slasť. Prekážky umocňujú rozkoš,“ vraví vo svojej knihe.
Ťaživý pocit hriechu
„Ani napriek tomu, že sme úprimne verili, nič nemohlo uhasiť našu nedočkavú sexuálnu zvedavosť a nepretržitú posadnutosť túžbou. Ako dvanásťročný som ešte veril, že deti donášajú z Paríža (že ich bez bocianov prosto privážajú vlakom alebo na voze), až kým ma jeden kamarát, starší odo mňa o dva roky – ktorého nakoniec zastrelili republikáni – nezasvätil do veľkého tajomstva. A tým sa začalo to, čo prežili všetci chlapci na svete, nekonečné debaty, dohady, nepresné informácie, zaúčanie do onánie, inými slovami, tyranská stránka sexu.
Učili nás, že najvyššou cnosťou je cudnosť. Bez nej sa nedá mravne žiť. Tie veľmi ťažké boje, ktoré pud zvádzal s cudnosťou, nás ubíjali, aj keď šlo len o myšlienky, ťaživým pocitom hriechu.“ Z dôvodov, ktoré mu unikali, nachádzal v pohlavnom akte istú podobnosť so smrťou, akýsi skrytý, ale trvalý vzťah. Tento nevysvetliteľný pocit sa dokonca pokúsil pretlmočiť do jazyka obrazov vo svojom filme Andalúzsky pes v scéne, kde muž láska obnažené prsia a zrazu sa tvár ženy zmení na umrlčiu. „Že by to bolo preto, že som bol v detstve a za mlada obeťou najzúrivejšieho sexuálneho útlaku, aký poznali dejiny?“
Zrejme najznámejším Bunuelovým filmom je Kráska dňa (Belle de Jour, 1967).
Catherine Deneuve v ňom hrá frigidnú manželku, ktorá sa z túžby po netradičných
sexuálnych praktikách rozhodne stať prostitútkou, pričom nechce, aby sa jej
manžel niečo dozvedel. Film získal Zlatého leva na festivale v Benátkach
Odchod do Paríža
Do školy začal chodiť u jezuitov, teda corazonistov, čo by sa vraj dalo preložiť ako bratia Najsvätejšieho srdca Ježišovho. Každé ráno okolo siedmej prišiel poňho pred dom koč s konským záprahom a doviezol ho do kolégia. Deň začínali omšou o pol ôsmej ráno a končili ho večerným ružencom. Buňuel si spomínal na chlad ústavu ochromujúci údy, ani v jednej miestnosti sa nekúrilo. Okrem zimy ich držala v kliešťach železná disciplína. Ani na chvíľu ich nenechávali osamote.
Ešte aj keď šli na záchod, neustále boli pod dohľadom kňazov. Prvé pochybnosti ohľadom náboženstva skrsli v Luisovi, keď mal štrnásť rokov. A hoci si na usporiadaný život ústavu uchoval dobré spomienky a dobre sa učil, patril aj k najväčším výtržníkom a väčšinu prestávok prestál na dvore v kúte. Mal pätnásť rokov, keď ho jezuiti z kolégia vylúčili.
Kino objavil ešte ako chlapec v roku 1908. Prvé živé obrazy, ktoré videl a ktoré ho doslova uchvátili, boli o prasiatku. Bol to kreslený film, v ktorom prasiatko, prepásané trikolórou, spievalo. Matka neskôr tiež začala chodiť do kina, ale Buňuelov otec vraj v živote nevidel jediný film, pretože tento kumšt považoval za komediantstvo, ktoré si nezaslúžilo nič iné ako pohŕdanie. Otec zomrel v roku 1923 a po jeho smrti sa Luis rozhodol opustiť Madrid, kde dovtedy študoval. V roku 1925 odišiel do Paríža, a tu začal režírovať, filmovať a zoznámil sa tiež so surrealistami. Samozrejme, navštevoval tiež bary – tie hrali v jeho živote veľmi dôležitú úlohu.
Andalúzsky pes
Po príchode do Paríža chodil Buňuel oveľa častejšie do kina, niekedy až tri razy denne, a to aj vďaka novinárskemu preukazu, ktorý mu obstaral priateľ. Veľmi silné emócie v ňom vyvolal film Sergeja Ejzenštejna Krížnik Potemkin (1925) a dlho tvrdil, že je to najkrajší film v dejinách kinematografie. Prihlásil sa tiež na Filmovú akadémiu, ktorej spoluzakladateľom bol režisér ruského pôvodu Jean Epstein. Zoznámil sa s ďalšími režisérmi a v roku 1929 nakrútil svoj prvý film Andalúzsky pes. Naplno sa v ňom prejavila Buňuelova záľuba v snoch.
„Zbožňujem sen, aj keď sa mi väčšinou snívajú zlé sny. Sú vždy plné prekážok, ktoré poznám a ktoré spoznávam. Ale to je mi jedno.“ Andalúzsky pes vznikol spojením dvoch snov – jeden sa prisnil Buňuelovi a druhý jeho priateľovi, surrealistickému maliarovi Salvadorovi Dalímu. Dalí ho pozval do Figureas, kde žil u rodičov a Buňuel mu porozprával, že sa mu nedávno prisnilo o zastrenom oblaku pretínajúcom mesiac a o britve prerezávajúcej oko. Dalí mu zas povedal, že minulú noc videl vo sne ruku plnú mravcov. „A čo keby sme z toho urobili film?“ dodal.
Scenár napísali za necelý týždeň a postupovali podľa jednoduchého pravidla. Vylúčili každú myšlienku či obraz, ktoré by sa dali vysvetliť, či už z rozumového, psychologického alebo kultúrneho hľadiska. Chceli otvoriť všetky dvere iracionálnu. Prijali len tie obrazy, ktoré ich šokovali, ale neusilovali sa zistiť, prečo. Ani raz medzi nimi nedošlo k nezhode.
V roku 1972 sa Bunuel a niekoľko ďalších režisérov ocitli na párty u amerického režiséra
Georgea Cukora. Vďaka tomu vznikla táto výnimočná fotografia, zachytávajúca najväčšie
režisérske osobnosti prvej polovice 20. storočia. Zľava stojaci: Robert Mulligan, William
Wyler, George Cukor, Robert Wise, scenárista Jean-Claude Carriére a Serge Silverman.
Sediaci: Billy Wilder, George Stevens, Luis Bunuel, Alfred Hitchcock a Rouben Mamoulian
Výroba filmu
Po dopísaní scenára si Buňuel uvedomil, že na tento nezvyčajný a provokatívny film nijaká bežná filmová výroba nepristúpi. Preto si od matky vypýtal peniaze, aby mohol byť sám sebe producentom. Dala mu ich vďaka notárovi, ktorý sa zaňho prihovoril a presvedčil ju. Buňuel sa vrátil do Paríža a keď polovicu peňazí pomíňal v nočných lokáloch, povedal si, že už musí byť trochu seriózny a niečo podniknúť. Spojil sa s hercami a s kameramanom, zašiel do filmových štúdií v Billancourte a tam za dva týždne film nakrútil.
Pri nakrúcaní boli len piati či šiesti ľudia a herci vôbec nevedeli, čo vlastne hrajú. Jednému z nich napríklad Buňuel povedal: „Pozeraj cez oblok, ako keby si počúval Wagnera. Ešte patetickejšie.“ Herec však nevedel, na čo pozerá a čo vidí. Dalí prišiel až tri či štyri dni pred koncom nakrúcania a v štúdiu sa zapodieval tým, že vypchatým somárom, ktoré vo filme tiež hrali, nalieval do očí smolu. Keď bol film hotový, Buňuel nevedel, čo si s ním počať.
Pri premietaní filmu bol veľmi nervózny a bál sa, že surrealisti film vypískajú, pretože predtým vypískali film, ktorý sa jemu páčil. Stál celý čas za plátnom a vo vrecku mal pripravené kamienky, ktoré bude do nespokojných divákov hádzať. Ale nebolo treba. Po skončení filmu počul dlhotrvajúci potlesk a kamienky nenápadne vysypal na podlahu.
Zlatý vek
Po triumfálnom úspechu Andalúzskeho psa bolo vylúčené, aby Buňuel nakrútil jeden z filmov, ktoré sa už vtedy nazývali „komerčné“. Keď získal finančný preddavok, odišiel za Dalím do Figureas s úmyslom, že vytvoria ďalší úspešný scenár a zopakujú svoj tvorivý súzvuk. No keď navštívil dom Dalího otca, začul zlostný krik. Otec náhle v záchvate zlosti otvoril dvere a vyhodil syna von, zasypúc ho nadávkami. Dalí sa bránil, ale otec povedal, že tú sviňu už nechce doma vidieť.
Dôvod bol Dalího obraz na výstave v Barcelone, kde maliar čiernym atramentom napísal: „S rozkošou pľujem na portrét svojej matky.“ Keďže z Figueras Dalího vyhnali, išli do domu v Cadaqués a tam sa tri či štyri dni pokúšali pracovať. No čaro, ktoré ich spájalo pri Andalúzskom psovi, sa celkom vytratilo. Buňuel sa neskôr zamýšľal nad tým, či už išlo o vplyv Dalího družky Galy. Rozišli sa však v dobrom a scenár Buňuel napísal sám.
Vznikol jednohodinový film, ktorý Buňuel nazval Zlatý vek (L'âge d'or, 1930). Dalí Buňuelovi poslal v listoch viacero nápadov a jeden sa dokonca vo filme aj objavil: Muž kráča po mestskom parku s kameňom na hlave. Prechádza popred sochu a aj socha má na hlave kameň. Dalímu sa film veľmi páčil a povedal, že akoby to bol americký film.
Amerika
Osud zariadil, že čoskoro sa Buňuel naozaj dostal do Ameriky, aby sa priučil americkému filmovému umeniu. Zlatý vek videl európsky zástupca spoločnosti Metro-Goldwyn-Mayer. Film sa mu síce vôbec nepáčil, ničomu v ňom nerozumel, ale veľmi naňho zapôsobil, preto Buňuelovi ponúkol, že mu zaplatí cestu do Hollywoodu, aby sa priučil americkej filmovej technike, ktorá je vraj najlepšia na svete.
Buňuel si najprv vyžiadal čas na rozmyslenie, no napokon zmluvu podpísal a v decembri 1930 sa v Le Havri nalodil na americký parník Leviathan. Ameriku obdivoval ešte skôr, ako ju spoznal. Páčili sa mu jej mravy, jej filmy, jej mrakodrapy a dokonca aj uniformy policajtov. Zoznámil sa tu s Chaplinom, u ktorého sa pomerne často stretával s Ejzenštejnom, režisérom Krížnika Potemkina. Pri Chaplinovom bazéne popíjali osviežujúce nápoje a rozprávali sa o všetkom možnom.
Osudné Mexiko
V rokoch 1936-1939 poznačila život Španielov, a teda aj Buňuelov, občianska vojna. Jeho manželka aj so synom odcestovala do Paríža mesiac pred vylodením Franca a jeho oddielov. Buňuel zostal v Madride sám. Skoro ráno ho zobudil výbuch, po ktorom nasledovala séria ďalších. Zúčastňoval sa vášnivých diskusií, chodil na schôdzky Ligy revolučných spisovateľov, no napokon odcestoval aj on do Paríža.
Neskôr, po vojne, sa ocitol v Mexiku, kde prežil tridsaťšesť rokov, od roku 1946 do 1961, hoci ho Latinská Amerika predtým vôbec nepriťahovala. Dostal tu však ponuku nakrútiť film a napokon ich nakrútil dvadsať. Spomeňme Viridianu (1961), s Catherine Deneuve v hlavnej úlohe. V roku 1967 si zahrala aj v jeho úspešnom filme Kráska dňa a v roku 1970 vo filme Tristana. Tu stvárnila mladučkú novicku Tristanu, ktorú Don Lope - Buňuelov obľúbený herec Fernando Rey - pokazí a ona mu to cynicky vráti.
Každý Buňuelov film je iný, hoci všetky majú jeho jasný rukopis. Nemá zmysel opisovať všetky, treba ich vidieť. Za mienku stoja ešte minimálne dve snímky – Diskrétny pôvab buržoázie z roku 1972, kde Buňuel opäť akoby porušuje scenáristické a filmové zákonitosti a - film Tajomný predmet túžby z roku 1977. Autorom scenára Diskrétneho pôvabu buržoázie je už spomínaný Jean-Claude Carriere a film bol dokonca nominovaný na Oscara.
Tajomný predmet túžby zaskočí nepripraveného diváka tým, že hlavnú postavu Conchitu tu striedavo hrajú dve herečky - Carole Bouquet a Ángela Molina. Režisér z toho napokon urobil zámer, no stalo sa tak pre jeho nezhody s pôvodnou predstaviteľkou Ángelou Molinou, za ktorú si našiel náhradu. Za pozornosť stojí aj Buňuelov dokument Zem bez chleba z roku 1933 o chudobnom kraji las Hurdes neďaleko španielskej Salamancy.
Najsuchšie martini
Hoci sa Buňuelovi neustále vracal okrem iného sen, v ktorom ho umárala finančná tieseň, bol veľký pôžitkár. Nápoje považoval za nevyčerpateľnú tému, obľuboval najmä červené víno a dry-martini. Miloval bary a na vyvolanie „snivých dúm“ potreboval anglický gin. Podľa Buňuela ozajstní znalci majú radi dry-martini veľmi suché, stačí vraj, aby cez fľašu z Noilly-Prat prekmitol slnečný lúč a dotkol sa pohára s ginom. Američania vraj dokonca prirovnávali dry-martini k počatiu Panny Márie, lebo podľa Tomáša Akvinského plodivá sila Ducha Svätého prešla panenskou blanou Panny Márie ako slnečný lúč prejde cez oblok a nerozbije ho.
„Ako ste už iste pochopili, nie som alkoholik. Pravda, v živote sa mi viac ráz stalo, že som sa pri nejakej príležitosti tak opil, že som nevládal stáť na nohách. Väčšinou je to však pre mňa rafinovaný obrad, pri ktorom sa necítim v pravom slova zmysle opitý, ale som v stave akéhosi opojenia, pokojnej pohody,“ vyznáva sa Buňuel.
Zlo vyhralo
Človek, ktorý si vychutnával život a dokázal sa na veci pozerať s humorom a nadhľadom, trpel ku koncu života skepsou a dezilúziou. „Vo svojej starobe som si už schopný predstaviť len katastrofu a chaos. Oboje sa mi zdá neodvratné. Viem, že podľa starcov bolo slnko hrejivejšie v dávnych časoch ich mladosti. Viem aj to, že ku koncu každého tisícročia je zvykom ohlasovať koniec sveta. Ale mne sa predsa len zdá, že celé naše storočie smeruje k pohrome.
Zlo vyhralo odveký urputný zápas. Zvíťazili rozkladné a ničivé sily. Ľudský duch vôbec nepostúpil bližšie k svetlu, skôr tuším urobil krok dozadu. Oblieha nás nemohúcnosť, strach a choroby. Odkiaľ vzídu poklady dobra a múdrosti, ktoré by nás raz mohli zachrániť? Dokonca aj náhoda sa mi zdá bezmocná.“
Luis Buňuel zomrel 29. júla 1983 v Mexico City. V poslednej kapitole svojej spomienkovej knihy Do posledného dychu nazvanej Labutia pieseň napísal: „Narodil som sa na úsvite tohto storočia, ktoré mi niekedy pripadá ako okamih. S pribúdajúcimi rokmi beží čas čoraz rýchlejšie.“ Inokedy sa mu zas život zdal byť dlhý. „Ten chlapček, ten mladý muž, ktorý urobil to, či tamto, som vari ani nebol ja.“
