Chmel vo svojej piatej básnickej knihe skúma svet, naznačuje prepojenosť historických období, vedy, umenia
a filozofie, aby vypovedalo trvaní ľudstva.
Chiaroscuro – pozri: šerosvit, zacitoval autor slovníkovú definíciu na úvod svojej piatej básnickej knihy. Prítmie, tma a trocha svetla, svitu, protiklad svetla a tmy, pohľadnice drobných spomienok, ktoré predstavujú názory a kus života lyrického hrdinu v štyroch častiach zbierky – to je obraz života podľa Chmela.
Na druhej strane, v niekoľkých krátkych veršoch, v jednej básni dokáže zachytiť celý svet, jeho pulzovanie i ľudské vzťahy. Prostredníctvom reflexií, filozofujúcej lyriky o živote človeka na Zemi, o dedičnom hriechu i o kontaktoch medzi ľuďmi sa dostáva k vážnym, existenciálnym motívom a problémom.
Recenzia
Karol Chmel: Chiaroscuro. Poznámky, opisy, palimpsesty.
l F. R. & G.
Ľudský život je podľa autora ako prechod cestičkami v záhrade: začiatok – prítmie, koniec – tma, ale je tu aj nenaplnenosť života podľa subjektívnych predstáv jedinca („diaľka / je čoraz bližšie / neponecháva / nič náhode.“) Cez vizuálne motívy zobrazuje stavy duše, na základe jedného dojmu vie vykresliť chvíľu, prostredie, atmosféru, čas.
Z ťažkých zadumaní prechádza k letmým, všedným dojmom, kritizujúc niektoré súčasné tendencie v živote spoločnosti, vo vzťahoch medzi ľuďmi, čo má odraz v hierarchii hodnôt.
Miestami nájdeme v jeho poézii aj motívy morbídnosti, ktorá však zodpovedá často krutej skutočnosti – na jednej strane nevyhnutná pominuteľnosť človeka, ale pre inštitúcie je to obyčajná vec. Aj preto sa u Karola Chmela objavuje smiech cez slzy, sarkazmus z vlastného ega, z bytia a vedomia.
Podáva aj obraz virtuálneho sveta, ktorý si mnohí mýlia s rajom, protiklad odľudšteného, umelého sveta a sveta jednoduchého s drevom a dažďovou vodou, „stačí / zaklopať na drevo / a / počkať.“ Aj taká je typická Chmelova skratka na vyjadrenie všetkého, čo je príjemné a pozitívne. Vie si všimnúť normálne fyzikálne javy („cestou / sa cesta stráca“) a dokáže ich niekoľkými slovami pomenovať.
Na inom mieste majú verše podobu hlbokých a pôsobivých aforizmov a takými sú i reflexie a sentencie („ako pomaly sa hojí / moje / nebudem.“) Zdalo by sa, že v Chmelovej poézii je skutočnosť statická, o čom by mohlo svedčiť aj zväčša menné vyjadrovanie, absencia diakritiky, no práve toto spôsobuje, že jeho verše sú viacvýznamové, s veľmi príjemným rytmom, symbolmi, zaujímavými metaforami a mnohými podobenstvami („kamsi odniesli lístie.“)
Chmel svoju poéziu popretkával lexikou z iných jazykov i výpoveďami autorov, z tvorby ktorých prekladá. Jeho šerosvit sa oplatí spoznať.
