Roberta Menasseho sme u nás zatiaľ poznali iba ako esejistu. Preklad jeho najnovšieho románu ukazuje, aká to bola škoda.
Rakúska literatúra je plná autorov a autoriek, ktorí o svojej krajine nepíšu príliš pozitívne. Mladšiu generáciu zastupuje viedenský rodák Robert Menasse. Rozsiahly výber z jeho publicistiky vyšiel na sklonku minulého roku pod názvom To bolo Rakúsko. V istom kníhkupectve ho majú zaradený medzi cestopisy, čo je dosť veľké nedorozumenie. Keby ste si túto knihu kúpili ako akýsi kultúrny bedeker, asi by ste sa do Rakúska neponáhľali. Píše sa v nej o rakúskom malomeštiactve, zatváraní očí pred minulosťou a podpore extrémistických politikov.
Kedysi revolučná generácia
Menasseho prózy u nás nevychádzali, prvou preloženou je práve vydaný román Don Juan dé la Mancha alebo Výchova k slasti. Je to zároveň jeho najnovšia próza, ktorá je dobrým úvodom k autorovi so zmyslom pre tragikomické postavy, ale aj vzťahy medzi mužmi a ženami.
Román preslávil jeho štipľavý úvod. „Po prvý raz som pochopil krásu a múdrosť celibátu, keď Christa rozmrvila v dlaniach čili papričku, pomasírovala mi vtáka a napokon ma doslovne požiadala, aby som jej to napálil do zadku." Nie je to samoúčelné, v závere knihy pochopíte, prečo sa päťdesiatnik Nathan dal nahovoriť aj na praktiku, ktorá bolí už na papieri, nie to ešte na vlastnej koži.
Román sleduje hlavnú postavu a jeho generáciu od konca šesťdesiatych rokov až po súčasnosť. Rozprávanie nie je chronologické a nestojí na príbehu, skôr na úvahách a mnohých postrehoch, s ktorými sa dá ľahko stotožniť, ale zároveň sa môžete zháčiť, že by ste si o vlastnom živote nemali myslieť také cynické veci. Kladie si otázky, či má ešte význam stretnúť sa so starou láskou, kam vedú dlhoročné vzťahy, ako starnutie mení náš vkus a čo zostalo z mladistvého nadšenia. Rodinný život dostáva na frak podobne ako predstava, že Menasse je len autor nespokojných politických esejí.
Kto si to viac užije
Na obálke knihy mravce olizujú sladkú tekutinu. Zrejme jej autor naráža na početné sexuálne scény (nemecké vydanie má na obálke spomínanú čili papričku), aj keď dospievanie medzi ľavicovými intelektuálmi nemusí byť vždy len v znamení morálnej uvoľnenosti. Občas sa k slovu dostala aj sexuálna zdržanlivosť, z čoho mali podľa Menasseho vtipného komentára najväčšiu radosť muži, ktorí si neboli istí svojimi výkonmi. Autor rieši aj prastarú otázku, či majú zo sexu viac potešenia muži alebo ženy a prichádza s prekvapivo sebaistým záverom.
Život v ľudskom mravenisku však nemá len sladkú príchuť a napriek pomerne úspešnej kariére novinára nemá rozprávač vždy vo všetkom šťastie. Niektoré z početných vzťahov prerástli až do manželstva, nedajú sa však len pre to považovať za úspech, rovnako ako kariéra, ktorá je len menej vydarenou kópiou kariéry vlastného otca. Generácia, ktorá si pripadala taká originálna, bolestivo zisťuje, že v skutočnosti neprišla s ničím prevratným.
Súboj klasických postáv
Nathanova postava je syntézou sukničkárstva s donkichotstvom, na čo odkazuje aj názov románu. Láska je nenaplnená podobne ako mnohé iné očakávania, ale ak sa podobným spôsobom nedarí aj ľuďom vo vašom okolí, nie je to nič tragické. Môže to byť dokonca znamením celej generácie, akýmsi kolektívnym údelom.
Menasseho písanie je hravé a vtipné, aj keď často hovorí o osamelosti a odcudzení. Musí to mať v sebe trochu smútku, aj keby to bolo smiešne, radí Nathanovi jeho kolega. S vedomím tejto zásady bola napísaná aj táto kniha.
