„Budapest Eden je názov, ktorý toho zahŕňa veľmi veľa. Pre mňa je najdôležitejšie to, že tu proste chcem žiť. A to, že verím, že by tu schopní ľudia mali zostať, namiesto toho, aby sa sťahovali von," hovorí Peter Puklus o výstave a zároveň vzťahu k mestu, v ktorom žije.
Puklus, ktorý momentálne pôsobí aj ako pedagóg na budapeštianskej Moholy-Nagy univerzite dokonca verí, že maďarská fotografia je v súčasnosti dosť silná na to, aby v blízkej budúcnosti nadobudla taký význam ako v histórii.
Vďaka tomu, že na Slovensku ide už o jeho tretiu výstavu, na Puklusovom umeleckom videní môžeme sledovať aspoň malý fragment vývoja súčasnej maďarskej fotografickej scény. Kým obsahové gro diela, intimita, zostáva, jej vyjadrenie sa presúva od predošlých portrétov k zátišiam či predmetom, vo vizuálnom prejave prezentuje Budapest Eden celkom viditeľný posun.
„Celá séria sa môže javiť ako príbeh, ktorý však nemá začiatok ani koniec. Je to zachytávanie vecí okolo nás, ktoré spolu zdanlivo nesúvisia. Súvislosti si môže nachádzať divák sám, výstava bola zostavená tak, aby možností jej čítania bolo čo najviac. Aby Puklusove kódovanie a následné čítanie toho, čo chce povedať a čo aj hovorí, nebolo prvoplánové," hovorí galerista Filip Vančo.
Každodenné veci okolo nás však Puklus väčšinou nenachádza, dôkladne ich inscenuje tak, aby zachoval prirodzenosť a zdanie nedotknutosti. Niekedy rekonštruuje konkrétne spomienky, inokedy zachytáva nejasnú atmosféru. K interiérovým zátišiam potom hľadá paralely vonku, v uliciach mesta.
Puklus v tomto projekte otvára polemiku o tom, čo a čím je vlastne domov. Dôvernosť domova tvoreného rodinou konfrontuje s mestom ako domovom a tak nabáda k rozmýšľaniu v stále väčších celkoch nad tým, kam človek patrí bez politických či iných sugescií. „Myslím, že by sme mali spolupracovať. Mali by sme si byť blízki, sme z jednej oblasti," hovorí k tejto téme v odpovedi na otázku, aký vzťah má k Slovensku.
Autor: Iva Sýkorová
