Po vojnovej dráme Údolie tieňov a dvoch menších úlohách (Spievajúci detektív a Paparazzi) sa Mel Gibson vracia ako herec v hlavnej role kriminálnej drámy, nakrútenej podľa britského televízneho seriálu spred štvrťstoročia. Nie zle, ale nie je to triumfálny návrat.
Režisérom snímky, venovanej zosnulému scenáristovi televízneho seriálu Na hrane temnoty Troyovi Kennedymu, je ten istý Martin Campbell, ktorý režíroval i seriál, ale preslávil sa úspešnou resuscitáciou odumierajúcej série Jamesa Bonda (Zlaté oko, Casino Royale).
Klasická krimidráma
Na konte má aj snímky Útek z Absolomu, Zorro: a tvár a Legenda o Zorrovi, no nenakrúca len ľahkú akčnú komerciu. Jeho vážnejšiu tvár odhalila vojnová dráma Hranice zlomu či športový pseudodokumentárny Vertical limit. Novinka Na hrane temnoty chce patriť k tomuto prúdu Campbellovej tvorby. Pre neujasnenosť zámeru, možno aj pre privysoké ambície, sa jej to celkom nedarí.
Šesťdielny televízny seriál z rokov 1985 - 1986 získal šesť cien britskej filmovej a televíznej akadémie BAFTA (aj za hudbu Erica Claptona a Michaela Kamena), no pre úspešný remake nestačí iba preniesť ho z britskej minulosti do americkej súčasnosti a zbaviť mystiky.
Režisér sa sústredil najmä na osobnú drámu bostonského detektíva Toma Cravena (Gibson), ktorému pred očami zavraždia dcéru Emmu (Bojana Novakovic). Tomovo pátranie a postupné odhaľovanie spletitého vládneho sprisahania ostáva nejasné, utajené, opradené paranojou, temnotou.
Snímka je klasickou kriminálnou drámou, pomalou, komótnou, založenou na dialógoch a bez akčných scén. Odrádza publikum, ktoré chodí do kina oddychovať pri nenáročnej akčnej zábave plnej choreografií súbojov a digitálnych efektov. Lenže tam, kde kvalitná dráma púta náročnejších divákov citovo aj intelektuálne, Na hrane temnoty do veľkej miery zlyháva.
Z Gibsona ostalo málo
Veľmi skoro prezrádza, kto je páchateľom. Na ceste k jeho usvedčeniu a potrestaniu chýbajú prekvapivé zvraty. Všetky charaktery ostávajú v prítmí. Nedozvieme sa takmer nič o ich minulosti, o vzťahoch a ich utváraní, ba čo je ešte horšie, v temnotách sa ukryla i motivácia postáv.
Obžaloba chorého sveta sa zmenila na kritiku zopár zlých politikov a podnikateľov. Na očistenie režimu ich stačí len eliminovať. Tam, kde bol televízny seriál nástojčivý a presvedčivý, je film vlažný a strojený.
Takže, i keď sa Gibson, Novakovicová, Ray Winstone, Danny Huston a ďalší skutočne usilujú, scenár ani réžia im nedovoľujú vytvoriť zaujímavé figúrky, nieto presvedčivé charaktery.
Výsledku nepomáha ani nadmerné používanie nevhodných klišé (témou otca mstiaceho smrť dcéry počnúc, pokračujúc ničnehovoriacimi zábermi z rodinného videa v role refrénu a duchárskym odchodom z tohto sveta končiac).
Hoci film nie je vyloženou prehrou a z remeselnej stránky mu možno sotva niečo vyčítať, zlyháva na maličkostiach, ktoré rozhodujú o úspechu. Neuspokojí fanúšikov Mela Gibsona ani Martina Campbella, milovníkov akčnej zábavy ani klasickej kriminálky.
Z Gibsona vlastne ostalo jediné: jeho starokatolíckemu presvedčeniu blízka téza, že za krutosť sa treba odplatiť krutosťou a že nikto sa nemôže spoliehať na štát. Každý má povinnosť vziať spravodlivosť do vlastných svalnatých a ozbrojených rúk. Aj keby ho to malo stáť život.
