Prečo chodia na Slovensko cudzinci fotografovať architektúru socialistického realizmu? Čo hľadajú za našimi záclonami? Odpoveď priniesla aj výstava vo viedenskej Kunsthalle.
„Tu sa nič nedeje. Načo by sa tu niečo dialo?“ Vedľa týchto viet visí šedivá fotografia sídliskovej stavby, ktorá dôveryhodne pripomína bratislavské sídlisko Ružinov. Vedľajšia fotografia so známou ružinovskou fontánou presvedčí, že kaviareň Kunsthalle viedenského MuseumsQuartier, v ktorej je vždy príjemne rušno, sa rozhodla do minulého týždňa kávičkárom a iným labužníkom priblížiť niečo, čo bolo pre Rakúšanov vždy tak blízko a súčasne tak záhadne ďaleko: architektúru východného bloku a príbehy žien v socializme.
Autorka fotografického projektu z Ružinova doplneného výrokmi miestnych žien je známa rakúska umelkyňa Isa Rosenbergerová.
Ženy a architektúra
Na prvý pohľad to vyzerá, že je ide o ďalší „čerstvý pohľad“ z vonka na architektúru, za ktorú sa my domorodci skôr hanbíme. Alebo že nám chce niekto zas pripomínať, aké smutno šedivé a rezignovane uniformné to tu bolo. A - dvadsať rokov po revolúcii hore-dolu – ešte stále možno aj je, lebo nalepiť na panelák krikľavý bilbord s banálnym sloganom ešte neznamená, že tie stavby už nie sú fádne či veľmi smutné.
Také triviálne to nie je: Isa Rosenbergerová chodí do Bratislavy častejšie a v roku 2004 pripravila vo viedenskom Museum Secession výstavu Nový most. Aj na nej podobne ako jej na cykle z Ružinova sa dopĺňali dve zložky: fotografie architektúry a výroky žien, ktoré prinášali svedectvo o časoch totality, ktoré sú pre ľavicových umelcov zo Západu stále také atraktívne.
Isa Rosenbergerová používa architektúru ako javisko, kde prezentuje svoje sociologické prieskumy. „Je oveľa vzrušujúcejšie, keď architektúru nevníma iba z estetického hľadiska, ale ako priestor, ktorý zahrnuje ideológiu,“ hovorí pre SME riaditeľ Výskumného a výstavného oddelenia a zastupujúci riaditeľ Mumoku Rainer Fuchs. „Rosenbergerovej prístup je humanistický, skúma vzťah medzi architektúrou a ľuďmi.“
Jej prístup je aj - a najmä – feministický, zaujíma ju, ako žili a najmä čo cítili tie stvorenia, ktoré mali počas socializmu garantované všetky práva ako muži a na MDŽ sa im ušiel nejaký klinček, ale v skutočnosti skôr pripomínali multifunkčné roboty s povinným úsmevom na tvári a zvládajúce niekoľko zmien denne. „Rosenbergerová sa zaujíma o ženy v postkomunistických krajinách, keďže boli marginalizovanejšie než muži.“
Cesta na východ
Isa Rosenbergerová nie je ani zďaleka jediná cudzinka, ktorú fascinujú príbehy ukryté za záclonami slovenských stavieb. Napríklad Rakúšanka Hertha Hurnausová pripravila publikáciu o slovenskej architektúre zo 60. a 70. rokoch 20. storočia nazvanú East Modern.
Fotografickú knihu o Bratislave, ktorá si všíma divoký prerod hlavného mesta zo socializmu do kapitalizmu, zasa zostavila Holanďanka Illah van Oijenová, ktorá rovnakú publikáciu chystá aj o Košiciach.
„Cestovať na východ je pre nás to isté ako pozerať sa na starý film,“ vysvetľuje Fuchs fenomén záujmu Západu o Východ. Súčasne tento záujem zdôvodňuje aj inými aspektmi: politické zmeny po revolúcii, vplyv kulturálnych štúdií a snaha spoznať históriu cez konkrétne príbehy, a nie cez abstraktné texty v učebniciach, ambícia pochopiť dejiny umenia a začleniť do nich aj neznáme 60. a 70. roky, ktoré ovplyvnil ruský konštruktivizmus.
„Je to pre nás stále veľmi tajomné. A je v tom kus nostalgie,“ priznáva.
