Osamotený Vincent van Gogh našiel v listoch najlepší spôsob, ako vyjadriť svoje názory. Vystavili ich v Londýne.
LONDÝN. Charakteristickým znakom avantgardných hnutí zo začiatku minulého storočia bola spriaznenosť viacerých umelcov, ktorí sa stretávali, spoločne pracovali a vystavovali. Osud a dielo maliara Vincenta van Gogha tak v porovnaní napríklad s tvorbou futuristov môžu pôsobiť výnimočne.
Van Gogh sa nedožil ocenenia a záujmu, väčšinu času strávil bez podpory a rád iných maliarov. Nebyť takmer tisícky listov, z ktorých väčšinu adresoval svojmu mladšiemu bratovi Theovi, bol by van Gogh v dejinách umenia záhadnou výnimkou z modernistického pravidla.
Spomínané listy, ktoré prvýkrát v knižnej podobe vyšli v roku 1917 a odvtedy boli preložené do vyše dvadsiatich jazykov, sa výstavovali v londýnskej Royal Academy of Arts. Ponúkli trochu iný autoportrét.
Mimo kultúrneho diania
V 19. storočí boli listy jediným spôsobom, ako zostať v kontakte s rodinou a priateľmi. Pre van Gogha, ktorý odišiel z domu, keď mal šestnásť rokov a žil okrem Holandska aj v Anglicku, Belgicku a Francúzsku, sa stalo ich písanie nevyhnutnosťou. Prvý z listov Theovi, ktoré sa zachovali, napísal ako devätnásťročný. Ten posledný – nedokončený, mal so sebou v deň svojej smrti v júli 1890.
V čase, keď sa van Gogh rozhodol pre kariéru umelca, sa jeho korešpondencia zmenila z obyčajného prostriedku komunikácie na jediný spôsob formulovania a analýzy myšlienok a názorov. Keďže bol samouk, bratovi písal o nesmiernom úsilí naučiť sa kresliť, o zásadách perspektívy a anatómie, o teórii farieb, citovej podstate obrazov a samotnom význame umenia.
Van Goghove listy popierajú mýtus, podľa ktorého bol osamelým bežcom stojacim mimo všetkého kultúrneho diania. Napriek tomu, že odmietal konvencie akéhokoľvek druhu, mal nesmierny prehľad v histórii, literatúre a samozrejme vo výtvarnom umení. Písal v troch jazykoch, francúzsky sa údajne vyjadroval kultivovanejšie než rodený Francúz Gauguin.
S protikladnými emóciami
Napriek tomu, že sa často zmieňuje o tom, že by rád spolupracoval s inými umelcami, s ktorými by mohol diskutovať, názory iných neakceptoval a porážku v debate nedokázal zniesť. V mnohých názoroch bol viac–menej osamotený, a tak bol monológ vedený na papieri najlepším spôsobom, ako všetky svoje postoje vysvetliť, bez nebezpečenstva, že by mohol byť prerušený protiargumentom.
Paradoxne takto o van Goghovi a okolnostiach vzniku niektorých jeho obrazov vieme viac ako o ktoromkoľvek inom umelcovi. Van Gogh sa v listoch Theovi nezamýšľa len nad všeobecnou teóriou, ale rovnaký priestor venuje aj konkrétnym vlastným obrazom, ktorých náčrty sú súčasťou neraz aj šestnástich stránkových textov.
Napriek tomu, že Vincent van Gogh bol veľmi komplikovanou osobnosťou, plnou protikladných emócií vo vzťahoch k iným, v jeho listoch a obrazoch sa zrkadlí integrita skutočného intelektu – skutočného van Gogha.
Autor: Aňa OStrihoňová
