Keď sa človeku lepí smola na päty, ešte to neznamená, že je babrák. Dokonca mu raz môže svitnúť na lepšie časy. Aj napriek tomu, že je poctivý, čestný, verný a dobrák - veď inak sa s takýmito cnosťami dá vyjsť skôr na psí tridsiatok. Ďalšiu šancu dáva svojmu obľúbenému hrdinovi MÁRIUS KOPCSAY v novele Medvedia skala. A on bojuje ďalej.
Mali ste po vašom románe Mystifikátor potrebu vrátiť sa ku kratšiemu žánru?
„Novela Medvedia skala vznikla dokonca pôvodne ako poviedka. Mala byť súčasťou zbierky Zbytočný život."
Prečo nezostala poviedkou?
„Akosi sa stále nadlžovala, až presiahla rozmer bežnej poviedky. Po čase som sa k nej ešte vrátil a urobil určité úpravy. Rozbehli sa v nej dve dejové línie: línia súčasnosti, v ktorej hlavný hrdina žije, čiže moment zásadnej zmeny v zamestnaní, ktoré dovtedy predstavovalo preňho určitú sociálnu a profesionálnu istotu. Práca zrazu začne byť oveľa väčším utrpením a sebazaprením, no ako živiteľ rodiny to musí vydržať. A drží, pracuje, hoci prežíva krízu. Paralelne sa vynára linka minulá - návrat do detstva. Hlavne tá mi prišla veľmi výživná, sám som sa prichytil pri tom, ako rád spomínam na veci z detstva."
A trochu ste si v čase zaskočili aj do budúcnosti.
„Zdalo sa mi, že by bolo dobre dopovedať, čo sa hrdinovi udeje s odstupom niekoľkých rokov, a potom sa znova vrátiť naspäť. Mohol som si to dovoliť aj vďaka slovníku modernej kvantovej fyziky, ktorý som použil. Pomohol mi čas relativizovať."
Napriek starostiam pôsobí váš hrdina-nešťastník, pesimistickou povahou známy aj z predošlých kníh, ako zmierený s osudom. Akoby sa mu ľahšie darilo prežívať svoje trápenia. Čo spôsobilo takýto posun?
„Povedal som si, že by som mu mohol ponúknuť nejaké východisko, aby sa jeho príbeh neskončil tragicky. Možno to vyplývalo aj z môjho aktuálneho životného pocitu. Otázka asi nestojí ako voľba medzi optimizmom a pesimizmom, skôr ide o to, že napriek mnohým nepriaznivým okolnostiam predsa človek neklesá na duchu a snaží sa bojovať ďalej."
Snažili ste sa o to cieľavedome?
„Mám pocit, že sa hrdina posunul sám. Pri prvej knihe sa zrodil možno z mojej chuti karikovať životné neúspechy, ale nestaval som ho cieľavedome do pozície akéhosi trtka. A závisí aj od spôsobu čitateľovho vnímania. Niekomu je takýto typ hrdinu blízky a povie si, to sú problémy, ktoré sa v živote stávajú aj jemu, a je dobre, že o tom niekto napísal. A niekto sa môže naňho pozerať s odporom, lebo sa výrazne odlišuje od jeho predstavy, ako by človek mal žiť."
V každom prípade sa nezaprel, ale vnútorne zosilnel. Ako to bude pokračovať?
„Neviem. Mám rozpísanú zbierku poviedok, trúfol som si o nej už v minulosti hovoriť, lebo som ju považoval za seriózne rozrobenú, ale zisťujem, že nie je dobré hovoriť vopred o veciach, ktoré človek píše, keď nevie, koľko času a energie bude mať na ich dopísanie."
Chcete dať svoj hlas niektorému z finalistov literárnej ceny Anasoft litera 2010? - Kliknite sem.
Čitatelia, ktorí vás majú radi, sa na vašich textoch zabávajú. Zabávate sa aj vy?
„S odstupom času aj áno. Napríklad minule som mal čítanie v Nitre, kde odo mňa chceli, aby som prečítal nejaké pasáže zo svojich starších kníh a celkom úprimne ma to pobavilo. Hovoril som si, že by som ešte niekedy chcel vedieť tak zábavne formulovať svoje myšlienky ako kedysi."
Máte čoraz vyššie nároky na ľahkosť písaného slova?
„Tak nejako. Alebo je to otázka toho, koľko máte času s textom sa vyhrať, baviť sa s ním. Je to však spontánny proces, ktorý, keď príde, tak to je ono. Ako keby som písal lístok spolužiakovi cez hodinu a v lavici by som ho rozosmial."
Kde nájdeme skutočnú Medvediu skalu?
„Pri Modre medzi Harmóniou a Zochovou chatou. Od detstva som tam často chodieval. Dokonca aj motív tejto prózy mi napadol priamo počas výletu na toto miesto. Hrdina knihy spomína na detstvo, prázdniny a výlety v týchto miestach. Uviazne na tej Medvedej skale, ale uviazne aj v širšom zmysle slova, vo svojej životnej situácii."
Stalo sa to niekedy aj vám?
„Našťastie nie, lebo som si vždy zvážil riziko, kam môžem liezť a kam nie. Teraz už málokedy chodím na výlety sám, najčastejšie je to s deťmi, tak verím, že keby niečo, pomoc by privolali."
Úľava nádychu
Obálky knihy Medvedia skala sa po Igorovi Ondrušovi, ktorý ilustroval niektoré predchádzajúce Kopcsayove knihy, chopila Ľudmila Holíková.
„Knihu som prečítala na jedenkrát (cestou vo vlaku), toto zhustenie mi poskytlo takmer fyzický zážitok z prestupovania hlavnej postavy v močiari neuchopiteľnej reality. Na záver prišla úľava nádychu. Tento zážitok ma priviedol k myšlienke navrhnúť na obal knihy kresbu, kde mužská postava visí na skale, nad ňou svieti slnko, to on nevidí, zúfalo sa drží skaly a jednou rukou sa stále nevie odtrhnúť od reality ,padajúcich objektov’. Sú symbolom civilizačného tlaku.“
(ea)
