Mladá americká pesničkárka Joanna Newsom po dlhšej pauze zavinenej i problémami s hlasivkami vydala trojalbum.
Občas vzdycháme, že by naša doba potrebovala nového Dylana či Lennona, ale keby sa objavili, dokázali by sme ich v záplave dnešných podnetov počuť?
Pritom hudobná scéna nie je skúpa na výrazné hlasy a postoje: ak to vezmeme od šéfa Radiohead Thoma Yorka cez bystrejšie popové zjavy typu Reginy Spektorovej až k americkej neoakustickej vlne (CocoRosie, Antony and The Johnsons), zistíme, že inšpiratívneho pesničkárskeho materiálu je dnes toľko, že by nám na jeho vstrebanie nestačila polročná dovolenka.
Joanna Newsom, 28-ročná speváčka a autorka z Kalifornie, sa v jednom ryse od väčšiny kolegov líši. Z podhubia všetkých miniaturistov a majstrov trojminútových skladieb odrazu vyrástol niekto, v kom piesňový gén zostáva, ale mutuje a operuje v širšom rozlete - až k nábehu na román.
Jej najnovšiu nahrávku Have One On Me vychválili takmer všetky svetové médiá od BBC až po mienkotvorný hudobný web Pitchfork.
Domáce práce aj zariekanieKeď na pódiu sedí s harfou, vyzerá trochu ako marioneta. Hračkoidný obrázok kontrastuje s presným zámerom: študentka kompozície odišla síce od „vážnej" tvorby, ale girlandy tónov pohybujúce sa medzi barokovým folkom a štýlom západoafrických gitaristov o to viac vyžarujú suverenitu autorky, ktorá už krátko po dvadsiatke presne vedela, čo chce.
Debutový album The Milk-Eyed Mender (2004) upútal kombináciou milej, ústretovej a neošúchanej hudby s literárnymi odkazmi a hádankami, s druhou nahrávkou Ys (2006) prišla prekvapivá zmena.
Predchádzajúci úspech jej umožnil použiť veľký orchester, ktorý sprevádza päť košatých skladieb - vlastne zhudobnených básnických poém.
Už obal naznačil nezvyčajný príklon k „starému" štýlu. Joanna sa nechala vymaľovať technikou zo 16. storočia a portrét je plný ikonografie. V rukách drží kosák a škatuľku s motýľom, za oknom je cesta na kopec... Dokážeme sa rozpamätať na spojitosť so symbolmi, ktorá v nás azda ešte drieme? Alebo ich významy dokážeme aspoň vygooglovať?
„Nikdy sa neprimkni k básni natoľko / aby si zabudol, že pravda žije bez lyriky," spieva Joanna Newsom, nepochybne aj sama sebe. Ponor do ríše slov a obrazov, v ktorých sa však neutopí život: to z nej robí veľkolepú, rýdzo súčasnú autorku, ktorá kombinuje čosi mýticky staré, s futuristickým pocitom. Príbuzní umelci? Magickí realisti, Tim Burton, Michel Gondry, Björk.
3 = 1 + 2
Na otázky, o čom bude jej tretí album, odpovedala slovami, že pôjde o niečo medzi. Mala pravdu: Na trojalbume Have One On Me (Drag City/Wegart) sa kľukatia dlhšie skladby (bežne okolo osem minút) v mnohých odbočkách a nepravidelnostiach, rovnako ako na predchádzajúcom Ys. V členitej architektúre sa však z času na čas vylúpne miesto úplne spevné a prosté, čo pripomína priamosť debutu.
Beatles, Stevie Wonder, Smashing Pumpkins a niekoľkí ďalší v určitej chvíli kariéry prekvapili titulom veľkosti XXL, dvoj- či trojalbumom naplneným piesňami, ktoré ich práve napadali vo veľkom. S dvojhodinovým Have One On Me zisťujeme, že Joanne Newsomovej akoby sa „otvorila čakra" vnímania a ona svojou zmesou mytologických odkazov a intímneho rozhovoru dokázala majstrovsky rozprávať o čomkoľvek - od reinkarnácie až po opis rozchodu.
O veciach medzi nebom a zemou spieva s takou nenútenosťou, ako by ich mala z prvej ruky. Bez nafúknutého mysticizmu, aj keď niekedy so širokou slovnou zásobou či až ironicky. „A ja ľutujem / že som ti povedala Miláčik, otvor srdce / keď ja sama ledva dokážem otvoriť pohár s medom."
Tu vyslovene pripomína Joni Mitchellovú. Ku kanadskej pesničkárke ju často prirovnávajú pre odvahu k dlhým skladbám, no ponúka sa ešte jedna podobnosť - so speváčkou podobne vysokého hlasu a širokej obraznosti Kate Bushovou.
Sústredené počúvanieGenerácia, do ktorej patrí, nepropaguje človeka ako stredobod diania. Naopak: pokladá za zbytočné trvať na príslušnosti k určitému pohlaviu (Antony and The Johnsons, Devendra Banhart), cez príbehy a pod maskami maže hranicu medzi svetom ľudí, zvierat a démonov (Animal Collective, Fever Ray).
Silnú podporu jej dávajú niektorí starší kolegovia - Björk, Lou Reed alebo Neil Young, ktorý, mimochodom, Joannu vytiahol na prvé veľké turné.
Toto nie je len ďalší poctivý a zaujímavý nezávislý album. Takých dnes vzniká množstvo. Have One On Me, na počudovanie nezlyhávajúci v rozšafnom dvojhodinovom rozmere, je niečo viac. Hiphoperi majú zásluhu na tom, že popové publikum začalo opäť viac sledovať texty. Joanna Newsom ich ťahá ešte ďalej: k textom náročnejším, vyžadujúcim sústredené viacnásobné počúvanie.
Ako za starých dobrých čias, povedali by tí, ktorých vkus formovali folkoví pesničkári.
Autor: Pavel Klusák
