Mladá americká pesničkárka Joanna Newsom po dlhšej pauze zavinenej i problémami s hlasivkami vydala trojalbum.
Občas vzdycháme, že by naša doba potrebovala nového Dylana či Lennona, ale keby sa objavili, dokázali by sme ich v záplave dnešných podnetov počuť?
Pritom hudobná scéna nie je skúpa na výrazné hlasy a postoje: ak to vezmeme od šéfa Radiohead Thoma Yorka cez bystrejšie popové zjavy typu Reginy Spektorovej až k americkej neoakustickej vlne (CocoRosie, Antony and The Johnsons), zistíme, že inšpiratívneho pesničkárskeho materiálu je dnes toľko, že by nám na jeho vstrebanie nestačila polročná dovolenka.
Joanna Newsom, 28-ročná speváčka a autorka z Kalifornie, sa v jednom ryse od väčšiny kolegov líši. Z podhubia všetkých miniaturistov a majstrov trojminútových skladieb odrazu vyrástol niekto, v kom piesňový gén zostáva, ale mutuje a operuje v širšom rozlete - až k nábehu na román.
Jej najnovšiu nahrávku Have One On Me vychválili takmer všetky svetové médiá od BBC až po mienkotvorný hudobný web Pitchfork.
Domáce práce aj zariekanie
Keď na pódiu sedí s harfou, vyzerá trochu ako marioneta. Hračkoidný obrázok kontrastuje s presným zámerom: študentka kompozície odišla síce od „vážnej" tvorby, ale girlandy tónov pohybujúce sa medzi barokovým folkom a štýlom západoafrických gitaristov o to viac vyžarujú suverenitu autorky, ktorá už krátko po dvadsiatke presne vedela, čo chce.
Debutový album The Milk-Eyed Mender (2004) upútal kombináciou milej, ústretovej a neošúchanej hudby s literárnymi odkazmi a hádankami, s druhou nahrávkou Ys (2006) prišla prekvapivá zmena.
Predchádzajúci úspech jej umožnil použiť veľký orchester, ktorý sprevádza päť košatých skladieb - vlastne zhudobnených básnických poém.
Už obal naznačil nezvyčajný príklon k „starému" štýlu. Joanna sa nechala vymaľovať technikou zo 16. storočia a portrét je plný ikonografie. V rukách drží kosák a škatuľku s motýľom, za oknom je cesta na kopec... Dokážeme sa rozpamätať na spojitosť so symbolmi, ktorá v nás azda ešte drieme? Alebo ich významy dokážeme aspoň vygooglovať?
„Nikdy sa neprimkni k básni natoľko / aby si zabudol, že pravda žije bez lyriky," spieva Joanna Newsom, nepochybne aj sama sebe. Ponor do ríše slov a obrazov, v ktorých sa však neutopí život: to z nej robí veľkolepú, rýdzo súčasnú autorku, ktorá kombinuje čosi mýticky staré, s futuristickým pocitom. Príbuzní umelci? Magickí realisti, Tim Burton, Michel Gondry, Björk.
3 = 1 + 2
Na otázky, o čom bude jej tretí album, odpovedala slovami, že pôjde o niečo medzi. Mala pravdu: Na trojalbume Have One On Me (Drag City/Wegart) sa kľukatia dlhšie skladby (bežne okolo osem minút) v mnohých odbočkách a nepravidelnostiach, rovnako ako na predchádzajúcom Ys. V členitej architektúre sa však z času na čas vylúpne miesto úplne spevné a prosté, čo pripomína priamosť debutu.
Beatles, Stevie Wonder, Smashing Pumpkins a niekoľkí ďalší v určitej chvíli kariéry prekvapili titulom veľkosti XXL, dvoj- či trojalbumom naplneným piesňami, ktoré ich práve napadali vo veľkom. S dvojhodinovým Have One On Me zisťujeme, že Joanne Newsomovej akoby sa „otvorila čakra" vnímania a ona svojou zmesou mytologických odkazov a intímneho rozhovoru dokázala majstrovsky rozprávať o čomkoľvek - od reinkarnácie až po opis rozchodu.
O veciach medzi nebom a zemou spieva s takou nenútenosťou, ako by ich mala z prvej ruky. Bez nafúknutého mysticizmu, aj keď niekedy so širokou slovnou zásobou či až ironicky. „A ja ľutujem / že som ti povedala Miláčik, otvor srdce / keď ja sama ledva dokážem otvoriť pohár s medom."
Tu vyslovene pripomína Joni Mitchellovú. Ku kanadskej pesničkárke ju často prirovnávajú pre odvahu k dlhým skladbám, no ponúka sa ešte jedna podobnosť - so speváčkou podobne vysokého hlasu a širokej obraznosti Kate Bushovou.
Sústredené počúvanie
Generácia, do ktorej patrí, nepropaguje človeka ako stredobod diania. Naopak: pokladá za zbytočné trvať na príslušnosti k určitému pohlaviu (Antony and The Johnsons, Devendra Banhart), cez príbehy a pod maskami maže hranicu medzi svetom ľudí, zvierat a démonov (Animal Collective, Fever Ray).
Silnú podporu jej dávajú niektorí starší kolegovia - Björk, Lou Reed alebo Neil Young, ktorý, mimochodom, Joannu vytiahol na prvé veľké turné.
Toto nie je len ďalší poctivý a zaujímavý nezávislý album. Takých dnes vzniká množstvo. Have One On Me, na počudovanie nezlyhávajúci v rozšafnom dvojhodinovom rozmere, je niečo viac. Hiphoperi majú zásluhu na tom, že popové publikum začalo opäť viac sledovať texty. Joanna Newsom ich ťahá ešte ďalej: k textom náročnejším, vyžadujúcim sústredené viacnásobné počúvanie.
Ako za starých dobrých čias, povedali by tí, ktorých vkus formovali folkoví pesničkári.
