Dnes večer o 20.10 h odvysiela STV na Dvojke celovečerný dokument o legendárnej postave našej divadelnej scény.
Nikto asi nevie definovať charizmu, ale Aleš Votava ju mal. Príbeh jeho života skončený pred štyridsiatkou je dojímavý nielen pre tých, ktorí mali možnosť naživo podľahnúť sile jeho osobnosti.
Film režiséra Juraja Johanidesa a scenáristky Anny Gruskovej Votava (Múry sú vysoké a hrubé) predstavuje len malú časť materiálu, ktorý sa tvorcom podarilo zhromaždiť. Nakrútené boli svedectvá takmer päťdesiatky priateľov, spolupracovníkov, pedagógov. Niektoré pasáže boli už použité v dokumente z cyklu Radosť zo života, no teraz uvidia diváci 76-minútovú snímku.
Príťažlivý pre všetkých
Dva roky pripravovaný film je vzácnym svedectvom pionierskych 90. rokov nášho divadla a zároveň esejou o tvorivosti jedného nadaného človeka. V mnohých momentoch je snímka vtipná, hravá, inokedy dojímavo vypointovaná. Vyčítať sa jej dá azda len menej akčný, akoby naschvál neprofesionálny úvod. Bola by škoda, keby pri ňom tí, ktorým meno Votava veľa nehovorí, stratili trpezlivosť.
Film je totiž na naše pomery prekvapujúco otvorený. Dojímavé pohľady na osobnosť príťažlivú pre obe pohlavia ponúkajú rodičia, brat či priateľ Richard Stanke.
Votava sa odmalička hral s domácim bábkovým divadlom. Jeho pedagóg Rudolf Fila sa vyjadril, že mu univerzálny talent až závidel. Bolo dobré, že si zvolil dráhu scénografa. Práve v divadle sa totiž mohol uplatniť aj jeho cit pre hudbu a slovo. Jeho láska k opere bola povestná, árie si dokonca sám pospevoval.
Práca ako analgetikum
Neodmietal nízkorozpočtové produkcie, pracoval geniálne s farbou aj s proporciami. Z cien Dosky, ktoré dostal, mal už vlastný les. Ten, ktorý navrhol pre rovnomennú inscenáciu Astorky, bol modrý s červenými listami, bláznovstvo Raskoľnikova zo Zločinu a trestu zas vnímal ako žlté. Shakespearovu Búrku umiestnil do zeleného labyrintu, Strindbergova Hra snov (na snímke) svojou výnimočnou poetikou akoby ani nepatrila do nášho kontextu.
Nik nemohol tušiť, že jeho hektická pracovná činnosť bude tak skoro zakončená. Pár týždňov pred smrťou si išiel do Prahy po cenu Alfreda Radoka za éterické „kulisy" k opere Tosca. Frak požičaný od Martina Hubu už na vychudnutom tele len visel. Vo vzácnych záberoch z pražského Národného divadla si však Votava pochvaľuje, že nemá bolesti, preberanie cien je jeho najlepšie analgetikum.
Po scénografovi nezostávajú noty ani texty. Scéna, ktorú navrhol, sa zničí či rozpredá. Hoci na nahrávke, ktorá je súčasťou filmu, sa statočne vyrovnáva s touto krutou pominuteľnosťou divadla, je záslužné, ak sa zo spomienok, skíc či fotiek dá urobiť aspoň takýto dokument.
