Koľko ľudí chodilo rok pred revolúciou na koncerty Tublatanky? S čím bola nespokojná táto generácia a ako sa to líšilo od generácie ich otcov? Naozaj nik netušil, že o pár mesiacov padne režim, ako sa zvyčajne tvrdí, alebo už zmena visela vo vzduchu? Odpovede na podobné otázky dávajú filmy českého dokumentaristu Jana Špátu. Jeho debutom bol film z roku 1964, kde sa mladých ľudí dookola pýtal, čo očakávajú od života. Voľné pokračovanie zaznamenáva názory a nálady predrevolučných mesiacov, posledné zábery boli nakrútené na Národnej triede 17. novembra 1989. Redaktor kladie otázku o životných očakávaniach policajtom v bielych plastových prilbách, ktorí o chvíľu zasiahnu proti pokojnej demonštrácii a nechtiac tým odzvonia celému režimu.
Největší přáni I a II boli ešte pred pár mesiacmi ťažko dostupnými filmami Jana Špátu (1932-2006), v zime však vyšli spolu s jeho ďalšími šestnástimi filmami na štyroch DVD.
Oba dokumenty spája nechcený humor, pocit trápnosti ale aj pár jasnozrivých momentov, film z konca osemdesiatych rokov sa výrazne odlišuje tým, koľko ľudí zrazu otvorene hovorí o politike a svojej nespokojnosti s režimom. Aj nevinné koncerty Tublatanky boli príležitosťou na chvíľu nežiť v socialistickej nude. Hoci väčšina fotografií z Novembra je čiernobielych a takto sivo pôsobí aj socializmus, Špátov druhý dokument je nasnímaný vo farbe a vizálne aj obsahom protirečí mnohým stereotypom.
