Nie je typom milovníka, v televízii či v divadle často stvárňuje záporné úlohy. Člen Činohry Slovenského národného divadla RICHARD STANKE hral v najlepšom českom filme roku 2009 Protektor, nedávno mala v Nitre premiéru aj dramatizácia Gogoľovho románu Mŕtve duše, v ktorej famózne stvárnil povestného podvodníka Čičikova. K dokumentu o jeho priateľovi Alešovi Votavovi, ktorý včera uviedla STV, nechce už nič dodávať.
Do filmu Protektor ste boli oslovení priamo či cez konkurz?
„S jeho režisérom Marekom Najbrtom sa poznám ešte z Brna, kde som hosťoval v HaDivadle. Marek pozná aj Loutkové divadlo Československo, kde hrám spolu s Marekom Danielom, Máriou Ludvíkovou, Lenkiu Zogatovou, Jakubom Žáčkon či Štepánom Rusínom."
V postave Tomeka ste nemuseli hovoriť perfektne česky, však?
„Nie, lebo Tomek je pražský Nemec. Báli sme sa však, aby to zas nebola karikatúra češtiny. Možno by som dokázal hovoriť po česky aj lepšie. Môj otec bol Čech, češtinu beriem ako svoj jazyk."
Už sa stalo takmer pravidlom, že medzi nominovanými na Českých levov sú aj slovenskí herci. Prečo?
„Možno máme pre Čechov niečo, čo u domácich postrádajú. Je to v každom prípade obohatenie jednej aj druhej strany."
Dá sa porovnať úroveň českej a slovenskej kinematografie?
„Je to ťažko porovnávať už len množstvom filmov, ktoré sa natočia v Čechách a na Slovensku za jeden rok. Popri takmer štyroch desiatkach celovečerných filmov sa v Česku nakrúca aj veľa televíznych inscenácií, filmov a seriálov. Predtým tam pracovalo aj veľa zahraničných produkcií, ktoré si najímali české štáby. V Čechách je veľká ponuka kvalitných ľudí a to sa odráža aj na profesionalite štábu, ktorý pracoval na Protektorovi."
Hrozí vám v blízkej budúcnosti nejaký ďalší český či slovenský film?
„Nechcem hovoriť dopredu, ale zatiaľ skúšam s Petrou Nesvačilovou v Prahe divadelný projekt Interview podľa filmu Steva Buscemiho."
Hovoríte v českých divadlách po česky či po slovensky?
„Zatiaľ som mal vždy šťastie, že som mohol hovoriť po slovensky. Pre Čechov je slovenčina trochu exotikou a trochu osvetou."
V Interview máte postavu novinára? Ako by ste sa cítili na druhej strane mikrofónu?
„Asi si každý vie predstaviť, čo to znamenalo študovať žurnalistiku v 1985 roku a ako bol v tom čase novinár nútený podávať pravdivé informácie. Po roku som sa dostal na herectvo a ďalej som už o tom byť žurnalistom neuvažoval."
O heroch a seriáloch
Je nejaká paralela, medzi vzťahom medzi Prahou a Brnom a Bratislavou a povedzme Košicami v divadelnej oblasti?
„Väčšina hercov, ktorí sa presadili v Prahe, či už je to Pavel Liška alebo Tomáš Matonoha nie je pôvodne z Prahy. Rivalita alebo konkurencia je len plusom. To v takej miere ako je medzi Prahou a Brnom, už len na počet divadiel v oboch mestách, Bratislave chýba."
Zvyšok Slovenska teda nepovažujete za divadelnú konkurenciu bratislavským divadlám?
„To určite nie. Sám viem, že mimo Bratislavu vznikajú veľmi kvalitné divadelné inscenácie."
Veľa sa diskutuje o vplyve seriálov na hereckú prácu. Ničia seriály herectvo?
„Predtým neprekážalo, keď herci vyrábali každý týždeň novú televíznu inscenácie v rámci televíznych pondelkov? Vtedy možno herci točili ešte viac a už vtedy sa chodilo do divadla pozerať na hercov, ktorých ľudia poznali z televízie. Každý musí ale zvážiť, akú reklamu či akú postavu bude robiť a niesť aj riziká svojich rozhodnutí."
Seriálové herectvo ale je určite povrchnejšie. Aj v štúdiových inscenáciách boli predsa lepšie výkony.
„Myslím si, že herecký výkon je buď dobrý alebo zlý a je jedno, či ide o seriál alebo o veľkofilm. Určite v rámci televíznych pondelkov bola výhoda, že sa spracovávali aj kvalitné texty zo svetovej literatúry a na celkovú výrobu bolo asi aj viac času. Ale je to skutočne individuálne. Myslím si, že hlúpa hra alebo inscenácia je hlúpa bez rozdielu, či sa uvádza na doskách Národného divadla alebo v televízii."
Na vás individuálne sa to neodráža? Ako sa dá ustrážiť v pretlaku ponúk, či naopak v ich nedostatku, herecká a ľudská integrita?
„Zatiaľ sa snažím ustrážiť si kvalitu aj kvantitu filmovej a televíznej práce, aby človek nebol v každom druhom programe na všetkých televíznych kanáloch; aj keď chápem, že to si asi myslí o sebe každý herec. Ale pre začínajúcich hercov je to veľakrát príležitosť a tak sa môže stať, že môžu do toho spadnúť, neodhadnú kvalitu a môže to byť pre nich aj veľká záťaž. Ale ak ste už niečo podobné predtým zažili, tak viete asi, čo môžete očakávať."
O národnom divadle
Už skoro dvadsať rokov ste členom súboru Činohry SND. Aké zmeny by naše národné dnes potrebovalo?
„V divadelnom bufete každý vie, čo by sa malo robiť, aby sa naplnilo divadlo, aby fungovalo PR, technika, ekonomika... Každý má pocit, že by to zvládol ľavou zadnou, ale to sú presne tie reči, ktoré divadlu škodia. Nerád mám kategorické vyhlásenia, ja si nemyslím, že by som bol kompetentný posúdiť napríklad prácu ekonómov."
Čo by ste teda chcel mať ako tvorca v národnom divadle? Chýba tam nadšenie, solidarita?
„To určite nie. Mám to šťastie, že môžem porovnávať aj situáciu v iných divadlách, v ktorých som hosťoval, či už na Slovensku alebo v Čechách a vždy sa do SND rád vraciam. Veľa závisí od režiséra. Pri maďarskej režisérke Enikő Eszényi boli všetci od pána Chudíka až po študentov odrazu ochotní skúšať soboty nedele. Potom to vidno aj na produkcii. Mne chýba predovšetkým častejšie hosťovanie zahraničných renomovaných režisérov. Len v Čechách viem o minimálne troch, ktorí by mohli byť prínosom nielen pre hercov ale pre divadlo a jeho divákov. Najbližšie má prísť do SND hosťovať Diego de Brea z Ľubľany. Snáď sa to trochu pohne, súbor potrebuje nový vietor. Dôležité je aj lepšie využívanie potenciálu súborov. Anna Javorková je napríklad vynikajúca herečka, pritom v SND takmer nehrá. Neverím, že by sa pre ňu nenašla dobrá rola. Myslím si, že je dôležité vyberať také hry, v ktorých by bol využitý herecký potenciál a sila celého súboru Činohry SND."
Kto z koho viac profituje? Národné z hereckých hviezd či hviezdy z národného divadla? Má SND tolerovať hviezdne maniery niektorých jeho členov?
„Slovo profitovať v tomto spojení mi pripadá zvláštne, pretože jeden bez druhého existovať nemôže; mala by to byť prirodzená symbióza. Súbor národného má dosť hviezd, musia sa medzi sebou naučiť žiť a tolerovať sa navzájom. Všetci sme na to v súbore citliví, ak si niekto len z nejakého rozmaru alebo afektu vyžaduje viac ako ten druhý."
Je naše národné dostatočne národným?
„Neviem, čo znamená byť národným. Uvádzať len slovenské hry? Ak áno, prosím; ak je kvalitná, prečo nie? Ale nie za každú cenu. Myslím a dúfam, že Slovenskosť a byť národným nie je len bača, krpce a zaujúchať si."
Vašou ostatnou veľkou rolou bol Čičikov v inscenácii podľa Gogoľovho románu Mŕtve duše. Ako vnímate aktuálnosť tejto témy?
„Gogoľov príbeh je teraz aktuálny možno ešte viac ako inkedy. Akoby si tento titul divadlo vybralo naschvál po všetkých tých tendroch a rozkrádačkách. Keď si ráno prečítam noviny, vždy ma prepadne zúfalstvo a hnev. Je to ale odraz všetkých nás, že takýmto ľuďom dovolíme vládnuť. Môžeme si nadávať len sami sebe. Mňa vždy vytočia tí, ktorí hovoria, že nepôjdu voliť, lebo si nevedia nikoho vybrať. Existuje menšie a väčšie zlo, a keď to niekto takto nepociťuje, je mi to ľúto."
Máte niekedy zo Slovenska guberniálny pocit?
„Úplne strašný, a to ešte žijem v Bratislave."
Často ste pracovali o pobývali v Česku, je tam občianska spoločnosť vyspelejšia?
„Nemôžem to hodnotiť celkovo, ale súdiac podľa mojich českých kamarátov, ľudia sú tam viac ochotní ísť do ulíc a protestovať, ak sa im niečo nepáči. Mali sme už dvadsať rokov stáť napríklad pred Slovenskou televíziou. Spomínam si aká vlna protestu vznikla v Čechách keď sa Bobošíková chcela ujať riadenia Českej televízie alebo keď Landa hosťoval v Mahenovom divadle v Brne. Česi sú viac ochotní ísť za svojimi vecami a vyjsť z bytov a kaviarní do ulíc. Slota už mal byť dávno zahádzaný vajíčkami tak ako Paroubek v Čechách. My Slováci sme ale vo vzťahu k politike leniví, unavení, apatickí, neveríme, že sa našou aktivitou niečo vyrieši. Zostalo to tak ako za Kalinčiaka - myslíme si, že politika je panské huncútstvo."
O hercoch a politikoch
Ako sa dívate na účinkovanie umelcov vo volebnej kampani? Vy ste podporili Ivetu Radičovú v prezidentskej kampani.
„Áno, je mi sympatická a súhlasím s jej názormi."
Nemal by ale tvorca zostať nezávislý?
„Nie, a tvorca nie je občan? Myslím že ako občan mám právo a povinnosť vyjadrovať sa k politike a k tomu, čo sa v tejto krajine deje. Nemôžem ísť ale jeden deň na mitíng Ivety Radičovej a o dva dni na to zarecitovať Mečiarovi či Slotovi básničku. To nech si už každý vybaví so svojim svedomím, ak to dokáže a ospravedlňuje tým, že je to normálna práca."
Môžu mať herci vôbec svoju tvár? Nie sú herecké tváre systémovo zneužívané politikmi?
„Každý sa dá zneužiť len do tej miery do akej dovolí; ja nemám ten pocit, že by ma nejaká strana zneužila. Ja som bol aj predtým sympatizant SDKÚ."
Ani z komerčných komercií vás netlačila do niečoho, čo by ste už nechceli? Niektorí považujú televíziu za bohapusté vymývanie mozgov? Vnímate aj vy divadlo ako vysoké umenie, televíziu zas za nízke?
„Ako herec k tomu tak nepristupujem. Ľudia sú zvyknutí na klišé, tvrdia, že televíziu nepozerajú, ale všetci sa o nej a o tom, čo v nej beží bavia. V zahraničí vidíme množstvo kvalitných seriálov a televíznych programov. Nepodceňoval by som seriálovú prácu."
Málokedy vám režiséri prisúdia postavu nejakého dobrého chlapca, je ľahšie robiť záporné postavy?
„Nerozlišujem, či je to záporná alebo kladná postav, ale či je to dobrá a kvalitná hra, kde je o čom hrať."
Kedysi boli herci vnímaní ako morálne autority. Máte pocit, že už nikdy nebudeme dôverovať hercom, ktorí akoby už robili a hovorili len to, za čo im platia?
„A prečo by ste im nemali dôverovať??? Pokiaľ si pamätám, boli to vždy herci a vôbec umelci a študenti, ktorí ako prví poukázali a poukazujú na to čo nefunguje a ostatní si to len tíško šepkajú niekde v byte a čakajú, kedy sa niekto za nich ozve. Neviem kde vznikol ten omyl, že sa hercom nedôveruje. Neviem či sa niekomu z hercov v novembri 1989 a pri protestoch proti ministrovi Hudecovi a Mečiarovi platilo?! To môže tvrdiť len ten, kto pri týchto udalostiach sedel niekde v teplej izbe a nemal poňatia čo sa vôbec deje. Autorita niekoho sa nedá nadiktovať ani zákonom ani vytvoriť nejakou cenou."
Kto je či bol pre vás autoritou?
„Miloš Pietor, Aleš Votava, Václav Havel, Karel Schwarzenberg, Karol Weisslechner... Na názore týchto ľudí mi záležalo a záleží."
Je slovenská elita dostatočne viditeľná?
„Je tu veľmi veľa múdrych ľudí, ktorí ale nemajú potrebu sa v denníkoch vyjadrovať ku každej hlúposti."
V bulvároch sa až tak často nevyskytujete, zámerne?
„Som rád, keď si ma nik z takýto novín nevšíma. Keď som častejšie pobýval v Čechách, doslovne som sa tešil kvázi anonymite. Normálny človek vie, že hodnota a kvality nezávisia od toho, koľkokrát sa objaví v bulvárnom časopise."
Ako sa dívate na pripravovaný Gay Pride, ktorý sa v máji bude konať prvýkrát na Slovensku? Pomáhajú podľa vás takého akcie k zvýšeniu našej tolerancie k menšinám? Prídu naň podľa vás ľudia?
„Skôr zo zahraničia. Na Slovensku sa málo ukazujú pozitívne príklady. Sexuálna orientácia by nemala ľudí vôbec zaujímať. Vtedy bude to úplne v poriadku, ak sa nebude vôbec hovoriť, že ten či ten je heterosexuál alebo homosexuál."
V hre Plantáž, v ktorej hráte je témou marihuana a jej vplyv na mladých ľudí a ich vzťahy. Túto tému otvára strana SaS.
„Dôležité je, kto príde s takou témou, aby bol dôveryhodný. Malo by to byť podložené názormi odborníkov. A každopádne by sa malo o tejto téme začať kvalifikovane diskutovať. Pre mnohých pacientov je to prostriedok, ktorý im pomáha prežiť."
Dramatizácia Gogoľa, ktorú uviedlo nitrianske divadlo, je aj úvahou o hodnote ľudského života, akú cenu má podľa vás živá duša?
„Takú, akú má pre mňa ľudský život a pre každého rozumne zmýšľajúceho človeka je to to najcennejšie."
Pozn. Rozhovor je v skrátenej verzii uverejnený v tlačovom vydaní denníka SME.
